Graffiti - umenie či vandalizmus?
Nepijú, nefetujú, len si maľujú. Takto sa vnímajú sprejeri
navzájom. Nemajú pocit, že robia niečo zlé. Je to pre nich zábava, spojená s
adrenalínom, pretože postriekať farbou vyhliadnuté miesta treba vo veľmi krátkom
čase. Kým stihne dôjsť polícia.
„V podstate nám nič nemôžu urobiť, v base neskončíme, ale sú to zbytočné
vytriasačky, najlepšie je stihnúť utiecť," hovorí gymnazista z Bratislavy. Jeho
výtvory vraj zdobia veľa „fádnych miest" v centre mesta. Spolu s kamarátmi si
naozaj myslia, že niektoré miesta sú príliš sivé a pestrosť farieb spreja im
dodá život. Majitelia nehnuteľností si samozrejme myslia niečo iné a graffiti
považujú za vandalizmus. Ich autori však tvrdia, že je to umenie.
Záľuba, vášeň, adrenalín
Dokonalé črty zamyslenej ženskej tváre na betónovom plote sú naozaj bez chyby. Ten, kto ju stvoril, mal úžasný talent. Mal totiž minimálny čas, namiesto tenučkého štetca držal v ruke sprej, na hlave mal s najväčšou pravdepodobnosťou kapucňu alebo čiernu kuklu a periférnym videním monitoroval okolie. Ak by sa zjavilo policajné auto, treba utiecť ešte skôr, ako by stihlo zastaviť.
„Je pravda, že je to vzrušenie a často ide o to, kto z našich partií svojimi graffiti pomaľuje najunikátnejšie miesto. Napríklad anténu na výškovej budove alebo komín. Na graffiti je lákavé aj to, že sa dokážeme dostať na ťažko prístupné miesto," hovorí gymnazista a vysvetľuje, že sú vlastne dve skupiny sprejerov, ktoré sa navzájom nemajú príliš v láske. On patrí medzi akýchsi umelcov, ktorí dostali do vienka talent. Tá druhá partia sú vraj vagabundi, ktorí postriekajú všetko, čo ešte postriekané nie je a je im úplne jedno či je to len diaľničný nadjazd, kostol či akýkoľvek súkromný majetok. „Nevedia maľovať, sú to len čmáranice a nápisy, často veľmi primitívne a vulgárne. A kvôli nim nás nenávidia všetkých," hovorí gymnazista, ktorý si spolu so svojimi kamarátmi spomínaným hoby aj privyrába. „Sprej sa rýchlo minie a nie je to lacné. Občas nás niekto poprosí, aby sme mu nastriekali nápis na krčmu, alebo aby sme mu oživili fasádu nejakého podniku za peniaze. A potom máme na materiál pre seba."
Banda výrastkov
Graffiti však za nový druh umenia rozhodne nepokladajú tí, ktorým sprejeri „ozdobia" ploty, domy, fasády budov... Nečudo, odstránenie nastriekaných nápisov a hoci aj dokonalých obrazov je veľmi nákladné a ak polícia nechytí „autorov", poškodení musia náklady na odstránenie hradiť z vlastného vrecka. „Banda výrastkov" im zničila majetok a je im naozaj ukradnuté, z ktorej partie tí grafiťáci vlastne boli. Čmárať po stenách dokáže každý a nejde o nijaký objav. V Pompejách odkryli archeológovia tabuľku s varovaním: Tu žiadne nápisy. Všetky ostatné plochy boli plné predvolebných hesiel, čo turisti môžu vidieť dodnes. Umenie ulice má v súčasnosti v porovnaní s obdobím rozkvetu Pompejí sofistikovanejšiu podobu, ale je jasné, že už aj v minulosti používaná farba bola kvalitná. Prežila veky. Tá, ktorú používajú sprejeri, tiež drží a odoláva snehu, dažďu, mrazu aj čistiacim prostriedkom, ktorými sa aspoň čiastočne dajú odstrániť. Stojí to však veľa peňazí, či už ide o odstránenie výtvorov z električiek, vlakových vozňov, alebo z budov v mestách. Sumy sa počítajú rádovo v miliónoch. Okrem miest, špeciálne na to určených, nemajú graffiti inde čo hľadať. Ale nie je to tak.
Už sme si na ne zvykli najmä vo väčších mestách, kde funguje mestská hromadná doprava. Vlastne všetky dopravné prostriedky sú pre sprejerov ideálnym miestom na prezentáciu, pretože nie sú statické a považujú ich za „putovnú výstavu". Napriek vysokým nákladom na odstraňovanie graffiti a napriek rozšírenosti tohto fenoménu, sa len málokedy polícii podarí včas zasiahnuť.
Andrea Jakubová
- uverejnené v týždenníku
Župné noviny - 29.9.2006