Dve fontány, dva príbehy
Fontána tvorila odnepamäti dominantu voľnej plochy každého hlavného námestia. Slúžila nielen praktickým či dekoratívnym účelom, ale ako významové centrum námestia demonštrovala slobodomyseľnosť a bohatstvo sebavedomej mestskej komunity.
Príbeh prvý. Renesančná fontána s rytierom Rolandom v Bratislave vytrvala ako kompaktný ucelený artefakt. Prežila aktivity Okrášľovacieho spolku v 19. storočí, nedotkli sa jej úpravy námestia v 20. storočí. Hodnotné umelecké dielo si vydobilo adekvátne zaobchádzanie a rešpekt. Až do začiatku 21. storočia. V rámci súčasnej kultúry zážitku, inscenovania mýtov a približovania pamiatok ľuďom sa autori poslednej koncepcie obnovy rozhodli umelecké dielo „vylepšiť". A tak fontánu obohnali betónovou vaňou naplnenou vodou. Cieľom bolo azda chrániť originál pred nájazdmi osvieženiachtivých turistov. Výsledkom je neohrabané poníženie pamiatky, ktoré nezachraňuje ani lacný lesk obkladových platní okraja vane, na ktorom si možno posedieť.
Príbeh druhý. Už vyše roka sa Mariánske námestie v Žiline „pýši" honosnou „pseudobarokovosecesnou" fontánou. Postavili ju za primátora Slotu napriek protestom umelcov a pamiatkárov. Keď som v piatkový večer koncom júna kráčala zo stanice, čakala ma z dvoch tretín zabalená do kartónových škatúľ. Zabalil ju študent VŠVU Matej Vakula ako sprievodný projekt výstavy Nikdy nebolo lepšie. Chce vyprovokovať diskusiu „o vzniku podobných drahých a nevkusných „sochárskych" výrobkov, ktoré zaplavujú naše mestá". Oficiálne prijatie Vakulu na radnici, pri ktorom umelec daroval primátorovi Harmanovi sklenený model gýčovej fontány naznačuje, že pre moderné umenie v Žiline možno bude, ale určite „nikdy nebolo lepšie".
Po týždni som sa vrátila na miesto činu. Bola sobota 7. júla 2007. Škatule okolo fontány boli rozváľané. V svadobnom obleku vyzdobený novomanžel vykladal v náručí na obrubník fontány svoju vyvolenú, aby vzápätí vylúdili úsmev do kamery s pozadím trojice fontánových anjelikov...
Magdaléna Kvasnicová
