Smer, ktorým sa naše školstvo v posledných rokoch uberá, je veľmi nešťastný. Vzniklo mnoho nových škôl (budem teraz hovoriť najmä o stredných školách), ktoré sa snažia prilákať študentov víziou elitnosti. Staré školy takisto nechcú prísť o študentov, a preto sa prispôsobujú. Rozšíri sa výučba angličtiny alebo iného jazyka, rozšíri sa výučba prírodovedných predmetov alebo ekonomiky, rozšíri sa vlastne čokoľvek, čo letí s tým, že nároky v nerozšírených predmetoch príliš nezaostávajú. Posledných desať, ale pravdepodobne aj oveľa viac rokov sa výučba len rozširuje. Synonymom elitnosti je teda množstvo vedomostí. Tento trend podporujú a spoluvytvárajú aj mnohé vysoké školy, vyžadujúce na prijímačkách vedomosti, ktoré budú neskôr prijatých študentov znova učiť v prvých semestroch. Mnohí učitelia a ministerskí úradníci sú na tento trend hrdí a zostavujú tabuľky dokazujúce, akí sú naši absolventi skvelí v porovnaní so zvyškom sveta v množstve vedomostí. V tomto duchu vychovaní učitelia opäť rozširujú osnovy. Zdá sa, že absolventi škôl môžu byt stále lepší. Aké sú ale skutočné výsledky tejto koncepcie elitnosti?
Zdá sa mi, že výsledky sú takmer tragické. Po prvé, stredoškoláci sú totálne preťažení. Pedagógovia odsudzujúci námezdnú prácu detí v tretom svete žiadajú od svojich študentov, aby osem, deväť, ba aj desať hodín denne sedeli sústredení v školských laviciach a ďalšie tri-štyri hodiny sa pripravovali doma na druhý deň. Radosť z učenia či samostatné myslenie je v tejto situácii luxusom, na ktorý majú len najsilnejšie osobnosti. Vo vyšších ročníkoch základných škôl situácia nie je oveľa lepšia.
Po druhé, študenti sa naučili učiť systémom pumpy: rýchlo nasať potrebné množstvo vedomostí, napísať písomku či odpovedať a zase to rýchlo zabudnúť, aby bolo miesto na ďalšiu látku. Rozmýšľať či hľadať súvislosti je zbytočné, dôležité je iba vedieť reprodukovať, aj to len teraz. Pýtať sa na rok starú látku je nemiestne - to bolo vtedy, z toho som už odpovedal, to na dnes nebolo. Nie je čas pochopiť ani precvičiť, nie je čas zaujať stanovisko. Všetky vedomosti sú iba nesúvisiacimi výkrikmi do tmy, rýchlo zabúdanými telefónnymi zoznamami. Nadhľad nad vecou, umožňujúci odvodiť si zabudnuté či objaviť nové, nemá ako vzniknúť. Schopnosť myslieť, analyzovať a syntetizovať sa týmto systematicky potláča.
Po tretie, tento systém je v konečnom dôsledku kontraproduktívny. Použijem príklady zo svojho odboru, z matematiky: na našu školu prichádzajú maturanti, ktorí teoreticky (podľa osnov) vedia derivovať a integrovať. V skutočnosti mnohí z nich majú problémy so zloženými zlomkami a odmocninami (látka základnej školy); nevedia pracovať s absolútnymi hodnotami či vyriešiť nerovnicu; keď majú za úlohu niečo dokázať, vždy to dokážu, bez ohľadu na to, či to platí; o logaritmovanie sa v prvom semestri už radšej ani nepokúšam. Súdiac podľa neschopnosti vyjadriť sa, neschopnosti zachytiť v poznámkach to podstatné z prednášky a množstva hrubých chýb v písomkách, ani v slovenčine nebude situácia lepšia. Na čo je komu vedieť vymenovať všetky Hviezdoslavove diela aj s rozborom, keď v živote ani jedno nečítal? Nebolo by lepšie, keby si práve to jedno prečítal a musel zaujať svoje vlastné, nikým nenadiktované stanovisko? Považujem za tragické, keď tretiak na vysokej škole na skúške argumentuje, že určitú látku nevie, lebo prednášajúci nepovedal, že toto si má napísať! Myslíte, že v iných predmetoch je to lepšie?
Domnievam sa teda, že množstvo vedomostí, ktoré sa náš školský systém pokúša natlačiť do hláv školákov, presiahlo kritickú hladinu. Je načase zastaviť systém, ktorý sa šialene rúti niekam inam, ako sme pôvodne chceli ísť. Osnovy vyšších ročníkov základných a celých stredných škôl by sa mohli pokojne o tretinu redukovať. Ušetrený (redukovaný!) čas by sa mohol venovať dôkladnému precvičeniu látky, pokusom, vybudovaniu súvislostí a nadhľadu, učeniu vyjadrovania sa a prezentácie výsledkov, samostatnej práci s literatúrou, zaujímaniu vlastného stanoviska, skrátka rozvoju myslenia. Som presvedčený, že z dlhodobého hľadiska by sa to tejto krajine oplatilo. Osobne dám vždy prednosť absolventom, ktorí nemajú encyklopedické vedomosti, ale to, čo vedia, vedia solídne a vedia samostatne rozmýšľať, samostatne pracovať a objavovať nové, pred tými, ktorí síce už všetky pojmy počuli, ale majú z nich v sebe veľký guláš. Lebo tí prví absolventi sú potom schopní aj pri ďalšom učení oveľa rýchlejšie postupovať a svoje vedomosti vedia v praxi využiť. Jedným z veľkých problémov Slovenska je totiž množstvo “vzdelancov" s množstvom vedomostí, ale v skutočnosti neschopných samostatne myslieť.
IVAN ŽEŽULA (Autor je vysokoškolským učiteľom)
Uverejnené v denníku SME 6.6.2001