KULTÚRNA IDENTITA PRÍSLUŠNÍKA SUBKULTÚRY GRAFFITI

Ďakujem vedúcemu diplomovej práce PaedDr.Liborovi Klenovskému za odborné rady, záujem a priateľskú komunikáciu počas konzultácií.

Ďakujem writerom za dôveru a spoluprácu pri realizácii výskumu – Soul, Kens, Bluer, Opal, Beker, Keys, Ulmo, Picus.

MOTTO:

„Graffiti je jedna z posledných vecí, čo sa nezapredala. Ilegálne graffiti sa nedá zapredať, lebo nikdy nebude existovať mesto čo ti povie, že tu si maľuj a rob čo chceš, ani nebude vlakový systém, kde ti povedia, že všetky vlaky môžu byť pomaľované. Pre mňa to, že poctivou robotou zarobím prachy, ktoré potom investujem do niečoho, z čoho nič nemôžem mať a na druhej strane môžem veľa stratiť je niečo, čo ma inšpiruje. Nejdeš niečo ničiť, niečo ukázať ľuďom, lebo je to strašne malá sila, aby to niečo zmenilo, ale poukazuješ na niečo. Aspoň sám pre seba vieš, že robíš niečo poctivé, že nič za to nevyžaduješ. Je to len tvoja energia, tvoj čas, tvoje peniaze a v konečnom dôsledku máš z toho fotku, ktorú hodíš do krabice a po mesiaci, keď sa na ňu pozrieš, je to už zabudnutý deň.“ PICUS

ÚVOD

Tému diplomovej práce som si zvolil po konzultácii s mojím konzultantom. Vždy ma fascinovali zvláštne svety príslušníkov subkultúr mládeže, ich odlišný, kritický pohľad na každodennú spoločenskú realitu a tiež nadšenie a radosť z neobvyklého životného štýlu.

Osobne poznám viacero vynikajúcich writerov a stretnutia s nimi veľmi obohacujú môj pohľad na svet i na rolu sociálneho pracovníka. O graffiti už dlho uvažujem, pričom sa snažím pochopiť dôvody a príčiny jeho existencie.

Kvalitné graffiti sa mi páči v akejkoľvek forme - či je to production pod mostom hýriaca množstvom farieb, alebo čerstvý panel siahajúci do polovice okien na rýchliku Bratislava - Košice, alebo štýlový tag či chróm na fasáde domu v centre mesta. Zároveň veľmi dobre chápem, prečo ľudí graffiti šokuje a rozčuľuje - je bezohľadné, nerešpektuje zákony, ničí estetiku architektúry a dizajnu, nerozumejú mu, vyvoláva obavy z prítomnosti zločinu v uliciach miest, z toho, že systém zlyhal a každý môže robiť čo sa mu zachce. Na tejto subkultúre by sme mohli oceniť jej kreativitu a najmä to, že do anonymného prostredia miest vnáša úprimnú osobnú výpoveď, ale tiež je tu fakt, že jej aktivita je nezákonná a bezohľadná.

Subkultúra graffiti sa netýka veľkého množstva mladých ľudí, skôr by sa dalo povedať, že je to skutočne maličká subkultúra. Podľa môjho odhadu môže byť na Slovensku aktívnych okolo 50 writerov. Napriek tomu je graffiti ako výsledok ich systematickej činnosti považované za výrazný spoločenský problém, ktorý trápi mnoho ľudí, od architektov a historikov, cez mestské magistráty, políciu a majiteľov domov až po bežných občanov.

Pri skúmaní takého fenoménu ako je subkultúra graffiti a jeho tvorcovia, sa budem snažiť zachovávať nezávislý, nehodnotiaci postoj. Mojím cieľom je popísať subkultúru a sociálno-kultúrne javy s ňou súvisiace z perspektívy jej vlastných pojmov a kategórií spôsobom – takto to je, takto to funguje, takýto sú to ľudia. Popisovať subkultúru graffiti nie je ľahké, pretože jej normy, hodnoty alebo ďalšie relevantné charakteristiky nie sú nikde žiadnym exaktným spôsobom zapísané alebo uzákonené a tak si každý writer vytvára vlastný obraz, vlastnú interpretáciu toho, ako vzťahy spojené s graffiti fungujú.

Cieľom mojej práce je popísať subkultúru graffiti ako sociálnu realitu zdieľanú jej príslušníkmi a tiež porozumieť vnútornej logike motivácie ich správania sa.

Preto som sa rozhodol, že vo svojej práci budem vychádzať z pohľadu kultúrneho relativizmu. „Jednotlivé kultúry predstavujú jedinečné a neopakovateľné sociálno-kultúrne systémy, ktoré je možné popísať a pochopiť iba v kontexte ich vlastných hodnôt, noriem a ideí“ (Soukup in Hrdý, Soukup, Vodáková, 1993, str. 87). Kultúrny relativizmus chápe každú kultúru ako jedinečnú, s ničím neporovnateľnú entitu a preto by nemala byť hodnotená podľa kritérií inej kultúry. "To, čo sa nám zdá zvláštne, považujú tí, ktorí sa týmito zvykmi riadia, za každodenné, samozrejmé a racionálne správanie" (Murphy, 2004, str.15). Preto sa budem snažiť udržiavať si odstup predovšetkým od kultúrnych vzorcov mojej vlastnej kultúry tak, aby som sa dokázal pozrieť na dominantnú kultúru i subkultúru nezaujatým pohľadom a dokázal opísať vzťahy, ktoré spozorujem.

V mojej práci sa chcem ponoriť do sveta writerov a opísať to, čo som tam pozoroval. Uvedomujem si, že tu vzniká istý paradox, pretože subkultúra graffiti je na jednej strane závislá od dominantnej kultúry a je jej produktom. Na druhej strane sa v niektorých momentoch dostáva do vážnych rozporov s dominantnou kultúrou spoločnosti a jej normami.

Porozumenie je ústredným pojmom fenomenologickej teórie osobnosti rozpracovanej americkými psychológmi D. Snygom a A. W. Combsom. V ich ponímaní porozumenie správaniu druhého človeka znamená jeho pochopenie, tak ako ho chápe on sám. Pri správnom porozumení musíme správanie druhého vidieť jeho vlastnými očami. Anglický sociológ A.Giddens pri popise štúdia deviantného správania sa píše, že "aj zdanlivo nepochopiteľné a nezmyselné správanie niektorých ľudí má racionálne jadro a dá sa mu porozumieť, ak poznáme jeho príčinu" (1999, str.185).

Pri popisovaní subkultúry graffiti sa budem snažiť mať neustále na očiach tých, ktorí graffiti vytvárajú, pretože subkultúra vlastne vzniká v ich myšlienkach a postojoch, resp. v tom, aký význam pripisujú sociálnej realite dominantnej kultúry, ktorá ich obklopuje a subkultúry, za ktorej členov sa označujú. Ich spôsob interpretovania významu svojej činnosti tvorí subkultúru, jej prítomnosť a určuje budúci vývoj.

Úlohu sociálnych pracovníkov v rámci subkultúry graffiti vidím v riešení konfliktov medzi majoritnou spoločnosťou a writermi. Vhodnou metódou sa zdá byť terénna i komunitná sociálna práca. Správanie mladých ľudí je do značnej miery determinované vplyvom kultúrnych vzorov jednotlivých subkultúr. Som presvedčený, že terénny sociálny pracovník musí v prvom rade dôkladne poznať kultúrnu identitu jednotlivých subkultúr mládeže. Iba tak k nim môže adekvátne pristupovať, moderovať spoločenský dialóg o ich aktivite, ako aj spolupracovať pri riešení problémov konkrétneho mladého človeka, ktorý sa môže pokladať za príslušníka subkultúry.

Dúfam, že sa mi podarí čitateľovi priblížiť verejnosti skryté sociálno-kultúrne vzťahy fungujúce za viac či menej farebnými sprejovými nápismi, ktoré sa stali verejne známe ako "graffiti". V súčasnosti je na Slovensku táto problematika reflektovaná v odbornej literatúre len okrajovo a povrchne. Snáď sa jedného dňa nebudú objavovať pri popisoch subkultúry graffiti tak závažné nepresnosti a nepochopenia, ako môžeme dnes sledovať dokonca aj v prácach uznávaných odborníkov.

V texte budem používať slangové výrazy, ktoré sa ustálene objavujú v jazyku príslušníkov subkultúry graffiti. Ich význam je uvedený v prílohe č. 2 – Slovníček slangových výrazov. Väčšina pochádza z angličtiny, ale objavuje sa často v poslovenčenej forme so zdeformovanou výslovnosťou. V slovníčku nie je uvedená spisovná anglická výslovnosť, ale forma, s ktorou som sa stretol pri osobných kontaktoch s členmi subkultúry. Ak pri výrokoch writerov nie je uvedený zdroj, pochádzajú z interview, ktoré som realizoval v rámci výskumu.

1. VYMEDZENIE POJMOV

1.1 GRAFFITI

Etymológiu výrazu graffiti som skúmal v American Herritage Dictionary (2000), pretože Američania určili jeho dnešný moderný význam. Slovo je odvodené od talianskeho graffio, čo znamená čmáranie, škrabanie. Ďalej pravdepodobne pochádza z ľudovej latinčiny, graphire, písať rydlom a z gréckeho grapheion, písať.

Slovo graffiti je pôvodne plurál slova "graffitó", ale „odkedy sa objavil fenomén graffiti spojeného s umením, slovo sa v každodennej reči používa iba v jednotnom čísle“ (Chalfant, Prigoff, 1987, str. 7). Takéhoto používania sa budem pridržiavať aj vo svojej práci.

Archeológ Raphel Garucchi vo svojej práci "Graffiti de Pompéi" (1856) bol pravdepodobne prvý vedec, ktorý použil výraz graffiti na označenie pouličných nápisov. Cieľom jeho práce bolo odlíšiť oficiálne nápisy v kurzíve a neoficiálne nápisy v nekultivovanej latinčine prostých obyvateľov rímskych Pompejí.

V odbornej literatúre je výraz "graffiti" chápaný rôzne. Žiaľ vo veľkej väčšine je jeho vymedzenie povrchné, zjednodušujúce alebo jednostranne zdôrazňuje niektorý jeho aspekt a prehliada ostatné. Pri moje práci s odbornou literatúrou som nenašiel také vymedzenie pojmu "graffiti", ktoré by bolo nesploštené a presne by zachytávalo tento fascinujúci fenomén v jeho plnej rôznorodosti a bohatosti.

Okomentujem niekoľko popisov významu pojmu graffiti, ktoré považujem za zaujímavý textový materiál hovoriaci mnoho o tom, ako sa na subkultúru pozerajú vedci, teda ľudia stojaci mimo ňu, no zároveň musím podotknúť, že tento pohľad je zjednodušujúci, niekedy nepresný alebo vyslovene mylný :

V anglicko-českom pedagogickom slovníku je graffiti popísané ako „kresby na stenách, kresby, nastriekané sprejom alebo vyrývané do omietky“ (Mareš, Gavora, 1999). Graffiti sa však objavuje aj na iných miestach ako sú steny a navyše v poslednej dobe sa používajú aj iné výtvarné techniky ako napr. valčekovanie veľkých plôch akrylovými farbami.

MacDonald tvrdí, že graffiti sú „načmárané mená a maľby v žiarivých farbách, ktoré sú vytvárané v mestskom prostredí v noci, bez povolenia a bez stanoveného systému“ (2001, str.2). Niektoré mestá vyčlenili writerom miesta, kde môžu tvoriť graffiti legálne. Writeri, tvoria aj cez deň, ak je to možné. Slová bez stanoveného systému ("certain agenda") vytvárajú dojem, že writeri konajú náhodne, neplánujú čo a ako budú maľovať a nesledujú, kde umiestnia svoj tag alebo piece. Slová mnohých writerov hovoria opak, ilegálne akcie bývajú často vynikajúco rozplánované a niektorým záleží dokonca aj na tom ako graffiti v zmysle ich individuálneho estetického pohľadu zapadne do prostredia.

„Graffiti/writing – všetky posolstvá a informácie, podávané cez text a/alebo obrázky na stenách a akýchkoľvek iných povrchoch“ (Theil, 2005, str.1). Za graffiti, ako výtvor subkultúry, nie je možné označiť všetky kresby a nápisy objavujúce sa vo verejnom priestore, ale iba kresby, ktoré sú výtvarnou štylizáciou autorovho tagu, alebo sa pri nich tag prinajmenšom objavuje.

Tvrdenie, že „graffiti je písanie na stenu“ (Halsey, Young, 2002, str.18) má síce ambíciu byť jasným a jednoduchým, ale žiada sa doplniť ďalšie charakteristiky presnejšie vymedzujúce špecifiká tejto činnosti a jej význam.

„Graffiti art je maľba sprejom na stenách, vlakoch a ďalších verejných plochách, často nelegálna a má v úmysle využívať verejný vizuálny priestor a podnietiť divákove myšlienky o tom, kto má právo sa prezentovať verejne a čo je umenie“ (Noah, 1997, str.1). Je možné, že pohľad na graffiti vyvolá v divákovi úvahy o verejnom priestore a o tom, kto a ako ho využíva alebo o tom, kde sa začína a končí umenie. V žiadnom prípade to však nemožno považovať za podstatný dôvod, prečo mladí ľudia tvoria graffiti.

„Graffiti art – maliarsky štýl založený na určitom druhu sprejového vandalizmu, udomácnenom vo všetkých mestách sveta, predovšetkým v new yorkskom metre; pojmom sa dá označiť akákoľvek práca tohto rázu“ (The Oxford Dictionary of Art, 1997).

„Graffiti art – umelecké a sociálne hnutie 70-tych a 80-tych rokov 20. storočia. V širšom zmysle anonymné výtvarné prejavy na stenách verejných budov, na dopravných prostriedkoch atď.“ (Veľký slovník náučný, 1999).

Počiatkom 80-tych rokov bolo teoretikmi umenia graffiti uznané ako umelecký štýl. Svet subkultúry graffiti sa však nedá redukovať na umelecký štýl a vo svojej plnosti má okrem výtvarnej tvorby veľa ďalších významov.

Nepresné vymedzenie pojmu graffiti je pravdepodobne dané tým, že jeho tvorcovia sú nútení z obavy pred zákonom ostať skrytí a nepoznaní, zatiaľ čo produkt ich aktivity je veľmi viditeľný. Vo svojom ponímaní pojmu graffiti budem zahŕňať aj jeho tvorcov a subkultúru, ktorú vytvárajú.

1. Graffiti je špecifický druh kresieb alebo malieb objavujúcich sa na verejných priestranstvách predovšetkým v priestore miest, vlakov, metra a prostriedkov MHD, založených na štylizácii prezývky (tagu) alebo loga ich autora alebo jeho crew.

2. Graffiti je subkultúra vznikajúca na základe tvorby špecifických kresieb a malieb vytváraných writermi (jej príslušníkmi), ktorí sa stotožňujú s určitými zaužívanými normami, hodnotami, estetickými princípmi, hierarchiou a vzorcami správania.

1.2 WRITER

V slovenčine existuje niekoľko slov, ktorými sú označovaní tí, ktorí robia graffiti - sprejer, grafiťák. Vo svojej práci sa budem pridržiavať označenia writer, ktoré je zaužívané v subkultúre. Výraz writer [vrajter] je odvodený od anglického slovesa to write [rait], ktoré znamená písať. V anglicko-slovenskom slovníku nájdeme pri výraze "writer: 1. pisateľ, autor; 2. spisovateľ; 3. pisár" (Šimko, 1971).

1.3 WRITING

Writing [vrajting] je termín, ktorý je súčasťou slangu subkultúry graffiti, pochádza z angličtiny a v doslovnom preklade znamená písanie. Označuje činnosť, pri ktorej vzniká graffiti v akejkoľvek forme (tag, throw-up, bombing, piece, panel, ttb, wholecar).

1.4 KULTÚRA

„O slove „kultúra“ sa hovorí, že patrí medzi dve alebo tri najzložitejšie slová v anglickom jazyku“ (Eagleton, 2001, str. 9). Celá generácia vedcov a mysliteľov sa snaží zachytiť slovo kultúra v jeho spoločensko-vednom priestore a tak dnes existujú stovky definícií kultúry. Vymedzenie tohto pojmu veľmi diferencuje pod vplyvom „zmätku a chaosu, ktorý je logickým dôsledkom vnútornej roztrieštenosti narastajúcej špecializácie antropologických disciplín, ktoré nedisponujú jednotnou paradigmou“ (Suokup, 1996, str. 210).

„Kultúra je v najširšom zmysle slova rôznorodý a členitý súhrn materiálnych a duchovných činností, výtvorov a hodnôt vytvorených človekom.“ (Pavelka, Pospíšil, 1993, str. 97).

Štefan Strieženec v Slovníku sociálneho pracovníka definuje kultúru ako „súhrn výsledkov všeľudskej vzdelanosti, materiálnych a duchovných hodnôt, sociálnych hodnôt a procesov, sociálnych vzťahov utvorených v priebehu existencie ľudskej spoločnosti, spôsob ich vytvárania, osvojovania, uchovávania a najmä premeny na vnútornú osobnostnú kultúru človeka. ... Kultúra predstavuje komplexný súhrn, výsledok činnosti druhu homo sapiens s bohatou diferencovanosťou“ (1996, str. 105).

Kultúra je teda veľmi široký pojem, ktorý má ambíciu zahrnúť všetko, čím sa človek ako tvorivá mysliaca bytosť nielen vyčleňuje z prírody, ale ju aj pretvára a prispôsobuje si ju svojím potrebám. Podľa superorganickej teórie kultúry A. L. Kroebera je kultúra nadindividuálna, výrazne reguluje správanie jednotlivcov a je jej pripisovaná nezávislá existencia.

"Žiadna kultúra nie je na sto percent (ani na dvadsať percent) čistá, bez vplyvov okolitého sveta. Ľudský pokrok je výtvorom všetkých spoločností, minulých a súčasných a všetky kultúry sú kríženci" (Murphy, str. 34, 2004). Všetky kultúry na svete sa vyvíjali v neustálom procese akulturácie - vzájomných kontaktov, ovplyvňovania a prelínania sa. Tento proces je dnes omnoho výraznejší a rýchlejší ako kedykoľvek predtým, vďaka ohromnému pokroku v oblasti informačných technológií, ktoré umožňujú prakticky neobmedzené a neobyčajne rýchle šírenie prvkov jednotlivých kultúr. Tak vzniká akási globálna kultúra, ktorá je celosvetovo rozšírená a je zmesou prvkov pochádzajúcich z rôznych kultúr, ale najmä z modernej euroamerickej kultúry.

d, inštitúcií organizujúcich ľudské správanie“ (in Hrdý, Soukup, Vodáková, 1993, str. 68).

„1. Kultúra je kognitívnym systémom. Sústreďuje, obsahuje, spracúva a odovzdáva informácie o svete.

2. Kultúra je znakovým systémom. Obsahuje spredmetnené idey a informácie v znakoch, inštrukciách, záznamoch, symboloch, normách, šifrách.

3. Kultúra je činnostným systémom. Všetky uvedené časti kultúry by nefungovali, keby neboli zapojené do aktivity konkrétnej spoločnosti.“ (1999, str. 32).

Podľa antropológa Leslie Whita je kultúra "systémom symbolov. Symbol je akýkoľvek znak obdarený všeobecným či abstraktným významom a znak je zase zrakový či sluchový podnet, často zvuk alebo vizuálny obraz, ktorý znamená niečo určité" (in Murphy, str. 31, 2004). Pri popisovaní kultúr ako systémov znakov treba pripomenúť, že neoddeliteľnou súčasťou každého znaku je jeho ustálený význam, ktorý príslušníci kultúry dokážu dešifrovať. Tvrdenie, že kultúra je predovšetkým unikátnym systémom symbolov a ich zdieľaných verejne známych významov, je v súlade s pohľadom predstaviteľov symbolickej antropológie. „Podľa Geertza kultúry existujú v čase a priestore prostredníctvom jednotlivcov, ktorí sú ich nositeľmi. Kultúry predstavujú na jedincovi nezávislú, autonómnu vrstvu reality, semiotický systém, ktorého základ tvoria verejné symboly, konštituované v procese kultúrnej interakcie“ (Soukup, 2000, str. 180). Základnú kategóriu svojho výskumu, symbol, Geertz vymedzil ako objekt, akt alebo udalosť slúžiacu na prenos myšlienok alebo významov.

Prostredníctvom symbolizácie, používania symbolov so spoločensky zdieľanými významami, sa naše postoje a hodnoty dostávajú do komunikovateľnej podoby. Kultúra vnáša do ľudskej spoločnosti istý poriadok tým, že vytvára očakávané a predvídateľné spôsoby myslenia a správania. Tieto vzorce sú obsiahnuté v semiotickom (znakový, významový) systéme, ktorý je pre výskumníkov vonkajším zdrojom informácií. Pomocou neho členovia danej kultúry interpretujú svoje zážitky, fyzickú i sociálnu realitu, ktorá nás obklopuje a tiež vystupuje ako významný faktor pri odhaľovaní motivácie nášho správania. To, čo robí človeka kultúrnou bytosťou je jej schopnosť interpretácie seba samej a sveta okolo nej.

Spoločne zdieľané kultúrne obsahy, ich zaužívané symbolické vyjadrenie a sústavu mechanizmov regulujúcich správanie sa jednotlivcov, možno nazvať kultúrnym systémom. Môžeme ho študovať na základe jeho prejavov v každodennom správaní sa ľudí, príslušníkov určitej kultúry. Skúmať kultúru teda znamená odhaľovať význam zaužívaných symbolov, podľa ktorých jedinci riadia svoje konanie.

„Prvú rovinu predstavuje výskum kultúry v atributívnom zmysle ako univerzálneho ľudského fenoménu ... na úrovni druhu homo sapiens. ... Takýto výskum sa snaží viesť hraničnú čiaru medzi špecifickou ľudskou činnosťou a biologickými formami života. ...

Druhú rovinu ... predstavuje štúdium v distributívnom zmysle na úrovni subkultúr. Predmetom výskumu sú konkrétne sociokultúrne systémy, ktoré je možné identifikovať v čase a priestore. Tento prístup vychádza z faktu, že ľudská kultúra sa aktuálne manifestuje v nesmiernej variete čiastkových, lokálnych kultúr, t.j. vo zvláštnom spôsobe života rôznych skupín ľudí. Toto štúdium akceptuje fakt kultúrneho pluralizmu a metodologicky sa opiera o zásadu kultúrneho relativizmu. ...

Tretia rovina výskumu ... sa nachádza na úrovni jednotlivca. Ide o osobnostnú kultúru, analýzu vzťahu kultúry a osobnosti, jazyka, myslenia v konkrétnom sociokultúrnom kontexte“ (in Hrdý, Soukup, Vodáková, 1993, str. 69, 70).

Nazeranie na kultúru, o ktoré sa budem snažiť v mojej práci, bude vychádzať predovšetkým z druhej roviny výskumu kultúry.

Žiadna kultúra nie je jednoliatym systémom, ale skladá sa z rozličných zložiek, ktoré sú v zložitých vzťahoch a plnia špecifické funkcie. „Tak ako sa každá spoločnosť člení na rôzne skupiny a vrstvy, tak sa aj kultúra člení na ďalšie súperiace či spolupracujúce kultúrne vrstvy“ (Mistrík, 1999, str. 58). Takto sa v každej spoločnosti vytvára dominantná kultúra, s ktorou koexistujú subkultúry.

1.5 DOMINANTNÁ (MAJORITNÁ) KULTÚRA

„Dominantná kultúra je založená na dominantnom životnom štýle prevažne stredných sociálnych vrstiev. Najširšie vrstvy obyvateľstva ju uznávajú ako platnú a hodnú nasledovania“ (Mistrík, 1999, str. 58). Hodnoty dominantnej kultúry sú v spoločnosti všeobecne uznávané za správne a jej normy sa musia pod hrozbou rôznych sankcií dodržovať. Subkultúry alebo iné kultúry sú do rôznej miery označované za nenormálne, neetické, čudné či deviantné alebo protizákonné. Tolerancia prvkov iných kultúr je v rôznych kultúrach do rôznej miery vyvinutá, ale vo všeobecnosti prevláda neznášanlivosť až xenofóbia vyplývajúca z nepochopenia vnútornej logiky iných kultúrnych obsahov a obáv zo všetkého nového.

1.6 MASOVÁ KULTÚRA

Masová kultúra sú „kultúrne výtvory a produkcie určené pre masy ľudí alebo nimi samými produkované, vychádzajú z ich potrieb a vkusu“ (in Velký sociologický slovník, 1996, str. 552).

Podľa A. Kloskowskej je jej podstatou „šírenie podobných alebo identických obsahov z malého počtu zdrojov veľkým masám príjemcov ako aj jednotlivé formy hry a zábavy veľkých más ľudí “ (in Velký sociologický slovník, 1996, str. 552).

Tento termín zároveň kriticky vyjadruje istú nespokojnosť s úrovňou kultúry veľkej časti spoločnosti. Predovšetkým pôsobením masovokomunikačných prostriedkov sa v kultúre a umení stále viac objavuje uniformita, povrchnosť, trendovosť, komerčnosť a neúprimnosť. Kultúra tak stráca svoju prínosnú a obohacujúcu funkciu pre ľudstvo, vďaka ktorej sa svet javí “farebnejší “ a stáva sa prostriedkom na získanie finančného kapitálu a mocenského vplyvu. „Namiesto dobre informovanej, kritickej verejnosti s nezávislou mienkou sa stále narastajúca časť populácie javí ako neštruktúrovaná masa“ (Hartl, Hartlová, 2000, str. 282).

1.7 SUBKULTÚRA

Nie všetkých ľudí uspokojuje konvenčný život podľa vzoru majoritnej kultúry. Preto v súčasnej postmodernej spoločnosti vznikajú rozmanité životné štýly, označované ako subkultúry, do ktorých ľudia vstupujú na základe vlastného slobodného rozhodnutia tým, že preberajú ich kultúrne obsahy.

Yinger (in American Socilogical Review, 1960, str. 625-630) klasifikuje termín subkultúra v troch významoch:

2. najrozšírenejší je chápanie subkultúry ako čiastkového normatívneho systému fungujúceho v rámci istého väčšieho celku;

3. subkultúra ako výsledok konfliktu určitej skupiny s masovou spoločnosťou a dominantnou kultúrou; v tomto prípade navrhuje termín kontrakultúra.

Subkultúra je „súbor špecifických noriem, hodnôt, vzorcov správania a životný štýl charakterizujúci určitú skupinu v rámci širšieho spoločenstva, príp. tzv. dominantnej či hlavnej kultúry, ktorej je táto subkultúra konštitutívnou súčasťou“ (in Velký sociologický slovník, 1996, str.1248).

Peter Ondrejkovič charakterizuje subkultúru ako „kultúru, ktorá sa líši od globálnej kultúry spoločnosti predovšetkým hodnotami, normami, špeciálnou štruktúrou, prípadne i spôsobom života a správania sa jej príslušníkov“ (2001, str. 44).

Thorton definuje subkultúru ako „skupinu ľudí, ktorí majú navzájom niečo spoločné - problém, záujem, ktorý ich jasne odlišuje od členov ostatných skupín“ (1997, str.1).

Mistrík (1999, str. 62) navrhuje termín alternatívna kultúra. Tento termín lepšie vystihuje to, že subkultúry znamenajú obrat proti tomu, čo reprezentuje dominantnú kultúru a zároveň zahŕňa ich tvorivý prínos.

1. Subkultúra „zahrňuje súbor špecifických noriem, hodnôt, vzorov správania a životný štýl charakterizujúci určitú skupinu v rámci ... dominantnej kultúry, ktorej je táto skupina konštitutívnou súčasťou.“

2. Subkultúra „sa vzťahuje na špecifickú skupinu, ktorá je tvorcom a nositeľom zvláštnych, odlišných noriem, hodnôt, vzorcov správania a hlavne životného štýlu“ (in Hrdý, Soukup, Vodáková, 1993, str. 70).

Subkultúry ako praktické prejavy sociálnej diferenciácie boli popísané sociológmi, ktorí vo výskumoch používali metódu zúčastneného pozorovania. „Títo výskumníci sa stretávali s faktom, že v rámci takých kategórií (subkultúr), ľudia zdieľajú do určitej miery odlišný spôsob života, ktorý vytvára istú mikrokultúru odlišnú od celospoločenskej“ (DeFleur, Ball-Rokeabach, 1996, str. 195-196).

„Podľa súčasných názorov stabilizovaná štruktúra spoločnosti si vytvára postupne celý systém subkultúr... Príslušnosť k určitej spoločenskej skupine sa stáva v súčasnej spoločnosti pozorovateľná práve prostredníctvom správania sa alebo symbolu“ (Ondrejkovič, 2001, str. 44).

„Čím komplexnejšia je kultúra a čím diferencovanejšia je populácia, tým je pravdepodobnejší vznik rôznych subkultúr“ (Hrdý, Soukup, Vodáková, 1993, str. 70).

1.8 MLÁDEŽ

Chápanie mladosti by sme mohli zhrnúť do dvoch rovín, ktoré sú integrálnymi zložkami fenoménu mládež:

1. mladosť ako životná etapa, časové obdobie vo vývoji jedinca od detskej závislosti k relatívnej nezávislosti dospelého;

2. mladosť ako súbor kultúrnych prvkov charakteristických pre mládež ako generáciu, potrebných na odlíšenie sa od generácií predošlých (podľa Tomečková, 1999, str. 45).

„Mládež na rozdiel od mladosti nie je biologickým fenoménom, ale sociokultúrnym javom.“ (Ondrejkovič, 1997, str.14). Mládež ako fenomén s všeobecne platnými znakmi sa objavuje až od začiatku 20. storočia (podľa Ondrejkovič, 1997, str.13) ako výsledok ekonomických, kultúrnych a spoločenských zmien. Jej vznik vyplýva zo zmien súvisiacich s prechodom k industriálnej a postindustriálnej spoločnosti. Najmä s predĺžením obdobia vzdelávania, počas ktorého sú mladí ľudia oslobodení od povinnosti pracovať a povedané s istým zjednodušením, ich jedinou úlohou je rozhodnúť sa, čomu sa chcú v živote venovať a získať na túto činnosť adekvátne vzdelanie.

1.9 SUBKULTÚRY MLÁDEŽE

„Pod pojmom subkultúry mládeže rozumieme dnes predovšetkým empiricky pozorovateľný zvláštny integrovaný svet hodnôt, noriem a symbolov, ktoré charakterizujú správanie mládeže. Pritom treba zdôrazniť, že je súčasťou kultúry globálnej spoločnosti, s ktorou je súčasne aj v protirečení“ (Ondrejkovič, 1995, str. 156). Sarah Thorton (1995) hovorí o subkultúrach mládeže ako o sociálnych skupinách, ktoré sa odkláňajú od normatívnych ideálov dospelých a za ich dôležitú charakteristiku považuje vedomie odlišnosti.

Kultúra mládeže bola spočiatku chápaná ako homogénna subkultúra, ale podľa novších sociologických teórií (Jahoda, Waren, 1965) od 70-tych rokov neexistuje jednotná subkultúra mládeže. Džambazovič (1998) upozorňuje na problematickosť jednoznačného vymedzenia pojmu mládežnícke subkultúry. Toto je do značnej miery dané ich nestálosťou, viacdimenzionálnosťou, premenlivosťou v priestore a relatívnou krátkodobosťou. Ťažko ich možno jednoznačne klasifikovať a definovať, pretože neustále vznikajú, strácajú sa a prelínajú sa.

V procese kultúrnej globalizácie vznikajú rôzne celosvetovo rozšírené mládežnícke subkultúry, ktorých šírenie umožňuje rozvoj informačných technológií. Široká štrukturalizácia subkultúry mládeže odráža väčšie možnosti sebarealizácie jednotlivca a skupín v rámci liberálneho pluralitného štátneho usporiadania a prostredia väčších urbanistických celkov.

„Mládež sa takto ocitá pred zložitou úlohou: musí sa vyrovnať s pluralistickou ponukou hodnotových orientácií, vzorcov správania, viery, životných cieľov a politického myslenia, tak, aby si vytvorila vlastné politické vedomie“ (Ondrejkovič, 2001, str. 232). Mládež stojí pred náročnou úlohou tvorenia vlastnej originálnej identity, má množstvo informácií a možností, ale nikto ju nevie zorientovať, ktorá cesta je správna.

Jedným z podstatných problémov v modernej dobe, je "že mizne mnoho tradičných kritérií pre určovanie osobnej identity" (Murphy, 2004, str. 211). Naša identita je do značnej miery určovaná našimi spoločenskými vzťahmi a tie sú stále menej časté a povrchnejšie. "To, čo sa zdá byť individualizmom, je v skutočnosti osamotením" (Murphy, 2004, str. 211). Tieto moderné trendy výrazne vplývajú na mladých ľudí, ktorí sa nachádzajú v štádiu budovania si vlastnej identity a tak je možné, že jeden zo spôsobov ako sa s nimi vyrovnať nachádzajú v preberaní prvkov kultúrnych identít rôznych subkultúr.

„Mládež sa ocitá v novej situácii, pre ktorú je charakteristická pluralita a rozporuplnosť. Množstvo protirečivých podnetov kladie veľké nároky na schopnosť reflektovať a syntetizovať ich“ (Donovalová, 2000, str. 6).

Mladý človek má potrebu byť originálny a jedinečný a zároveň vyhľadáva pocit kolektivity a spolupatričnosti. Jedným z možných riešení tejto zložitej situácie je preberanie prvkov kultúrnej identity rôznych mládežníckych subkultúr, jej hodnôt a osobitného životného štýlu, pričom zostáva zachovaný pocit nezávislosti. Subkultúra tak slúži ako tzv. model pre život, ako určitý vzor, ktorého sa môžu mladí ľudia pridržiavať v neistotách spojených s hľadaním a objavovaním vlastnej identity a variantov svojho životného štýlu.

S existenciou subkultúr sa spája aj generačný konflikt, keď mladí stoja v opozícii k dospelým. V tejto súvislosti v súčasnosti pozorujeme paradoxný moment, že atribúty mladosti sú považované za univerzálne hodnoty. Generácia dospelých preberá prvky subkultúry mládeže, čo sa navonok prejavuje ako snaha „vyzerať mlado, byť mladý duchom...“.

Treba podotknúť, že väčšina mladých ľudí vyvíjajúcich sa v životnom prostredí presýtenom informáciami, sa nestáva príslušníkom iba jednej subkultúry. Skôr by sa dalo povedať, že identifikáciou sa s prvkami rôznych subkultúr, prebieha proces budovania vlastnej jedinečnej identity. Zároveň prinášajú do subkultúr nové svieže myšlienky, čím ich neustále obmieňajú a obohacujú.

„Zmysel alternatívnych kultúr sa výrazne utvára v problematizácii dominantnej. Je to kritika a protest, niekedy obyčajná diskusia. Má svoje racionálne a zmysluplné momenty, ale aj príliš emotívne a nezmyselné momenty“ (Mistrík, 1999, str. 66). Ich prínos môžeme pozorovať v procese postupnej asimilácie niektorých prvkov subkultúr dominantnou kultúrou. Rôznorodosť je prínosom, dominantná kultúra sa stáva bohatšou a získava nové dimenzie.

Pretože za každou kultúrou sa ukrývajú rôzne životné štýly a hodnotové orientácie, jednotlivé subkultúry fungujú v rámci dominantnej kultúry v zložitých vzťahoch. Subkultúry majú predovšetkým odlišnú štruktúru významov a z toho vyplývajú rôzne konflikty a nedorozumenia s dominantnou kultúrou. „...vo vzťahoch kultúr dochádza neustále ku konfliktom... Zvlášť dominantná kultúra často prejavuje tendencie potláčať alternatívne kultúry, či prinajmenšom ich často nerešpektuje a neakceptuje ako rovnocenných partnerov“ (Mistrík, 1999, str. 68).

O väčšine mládežníckych subkultúr existujúcich v Slovenskej republike sa dá povedať, že boli importované zo zahraničia. Súvisí to s uzavretosťou socialistického režimu, ktorý fungoval v Československu do roku 1989 a systematicky potláčal kultúrne vplyvy prichádzajúce zo Západnej Európy a USA.

1.10 OSOBNÁ A KULTÚRNA IDENTITA

„V literatúre existuje veľké množstvo názorov na obsah pojmu kultúrna identita, podľa toho ktorý kultúrny produkt sa považuje za kľúčový pre tvorbu kultúrnej identity. Bývajú to rôzne kultúrne produkty a hodnoty“ (Mistrík, 1999, str. 86).

Pojem identita je jedným z hlavných pojmov teórie osobnosti psychológa Erika H. Eriksona. „Samotnú identitu pokladá za sebareflektujúci výkon subjektu, ktorý je zameraný na syntézu „ja“. ... Identitu opisuje ako vzťah subjektu k sebe samému, ako trvalé bytie sebou samým“ (in Ondrejkovič, 1997, str. 23).

„Identita znamená rovnosť, zhodu, skratku pre identitu ega (podľa Eriksonovho chápania), pocit jednoty medzi obrazom seba, sociálnou úlohou a uznaním významnými vzťažnými osobami, čo zodpovedá pocitu dostatočnej sebarealizácie“ (Schmidbauer, 1994).

V humanistickej psychológii je identita chápaná ako schopnosť prežívať to, čím človek skutočne je, vlastnej jedinečnosti a konzistentnosti v čase a priestore a je spájaná so sebarealizáciou. Vytvára sa uvedomením si vlastnej celostnosti, autenticity, nepretržitosti a stability vzhľadom na svoje zvnútornené hodnoty a normy.

V 60-tych rokoch sa v symbolickom interakcionizme objavuje chápanie teórie identity, podľa ktorej „self“ je hierarchickou sústavou internalizovaných rolí a tieto role sú označované ako identity.

Identita však nie je len individuálnym sebaobrazom, či základným pocitom stotožnenia so sebou samým. Na úrovni sociálnych skupín je kultúrna identita vedomím určitého spoločenstva, v našom prípade subkultúry graffiti, o sebe samom. Mistrík pojem kultúrna identita vysvetľuje takto: „Kultúrna identita v sebe nesie obraz o sebe samej, jej historické skúsenosti, viaže sa na určitý jazyk, aj na určité vzorce správania“ (1999, str. 90).

Kultúrna identita je „stotožnenie jedinca so sociálnymi a mravnými normami určitej etnickej alebo sociálnej skupiny“ (Hartl, Hartlová, 2000, str. 222).

Podľa Tajfela (in Bačová, 1996) identita ako príslušnosť jedinca k istému spoločenstvu obsahuje z hľadiska psychologických procesov emocionálne hodnotenie významu a dôležitosti spoločenstva, do ktorého patrí a prežívanie hodnoty svojej členskej skupiny.

Vedomie identity teda môžeme pozorovať na dvoch úrovniach. V objektívnom chápaní rozumiem kultúrnej identite subkultúry všeobecne ako sume hodnôt viazanej na určitú sociálnu skupinu, ktorú spájajú určité znaky ako napr. normy, hodnoty alebo vzorce správania. V subjektívnom ponímaní vymedzujem kultúrnu identitu ako sebareflexiu, ktorá reprezentuje určité spoločenstvo, jeho hrdosť, povedomie čohosi spoločného, čo spája tých, čo ho vytvárajú.

Kultúrna identita je veľmi zložitý a komplexný fenomén, ktorý sa až v modernej spoločnosti stáva stále viac otázkou rozhodovania a voľby, na rozdiel od tradičnej spoločnosti, kde bola väčšina charakteristík nadobudnutá narodením sa v určitých sociálnych, kultúrnych a geografických podmienkach.

V rôznych subkultúrach a u rôznych príslušníkov hoci aj rovnakej subkultúry býva preto rôzne vysvetľovaná a popisovaná. V rôznych subkultúrach funguje rôznym spôsobom. Kultúrna identita subkultúr je v neustálom vývoji a pohybe, ktorého smer určuje súhrn osobných identít jej členov.

V mojej práci budem pod pojmom kultúrna identita člena subkultúry graffiti chápať tú časť osobnej identity writera, ktorá je odvodená od príslušnosti k subkultúre, teda vzniká na základe preberania určitých znakov (ako normy, hodnoty, vzorce správania, atď.), ktoré sú charakteristické pre subkultúru graffiti a ich internalizovaní do osobnej identity. Jej obsahom sú charakteristiky, ktoré príslušníkov určitej subkultúry odlišujú od členov dominantnej kultúry. Kultúrna identita sa konštruuje postupným vývojom v procese sebapoznávania, hľadania, výberom kultúrnych prvkov a rolí a ich zvnútorňovaním do osobnej ideológie, sociálnej role a pocitu príslušnosti k subkultúre. Proces vytvárania kultúrnej identity je v podstate identifikovaním sa s kultúrnymi vzorcami a obsahmi subkultúry a ich zahrnutím do osobnej identity.

2. KULTÚRNA IDENTITA SUBKULTÚRY GRAFFITI

Kultúrnu identitu subkultúry graffiti sa budem snažiť čo najlepšie priblížiť v jej komplexnosti a rôznorodosti popísaním a analyzovaním bazálnych významných tém, ktoré sa v subkultúre často objavujú a na základe ktorých si, ako kolektívna subjektivita, utvára svoju identitu:

- mestské prostredie v rámci, ktorého funguje subkultúra a vzťahy, ktoré tu vznikajú (kapitola mesto)

- formy, v ktorých sa graffiti objavuje a miesta, na ktorých je tvorené (kapitola formy graffiti)

- analýza jedného zo základných motivačných faktorov – získanie rešpektu, uznania, slávy (kapitola súťaž, rešpekt a fame)

2.1 HISTÓRIA SUBKULTÚRY GRAFFITI

„Už vyše tridsať rokov sa táto myšlienka šíri po celom svete, prestupuje rôzne jazyky, kultúry, rasy a každou sekundou sa v mysliach writerov obohacuje, ovplyvnená a ovládaná. ... Snažím sa graffiti pochopiť od koreňov. Poznanie New Yorkskej histórie je pre mňa tak dôležité ako uvedomenie si, že graffiti je v neustálom vývoji, ktorý sa odohráva činnosťou tisícov writerov... “ NEON (in Backjumps #14, str. 53).

Za vyše 30 rokov prešlo moderné graffiti fascinujúcim vývojom od jednoduchého podpisu ku mnohofarebným veľkým piecom a v posledných rokoch táto subkultúra porodila streetart, v ktorom sa otvárajú nové tvorivé dimenzie. Rozšírilo sa po celom svete, stalo sa charakteristickým prvkom mestského prostredia a ovplyvnilo napríklad oficiálne umenie, reklamu a grafický dizajn.

Jedným z charakteristických prvkov správania nielen v subkultúre graffiti, ale aj v celej subkultúre hip-hop je hlásenie sa ku koreňom. Pre dnešných writerov predstavuje „N.Y. oldschool“ jeden zo základných vzorov, je veľmi uznávaný a rešpektovaný. Writeri väčšinou aspoň čiastočne poznajú históriu graffiti vo svojom meste ako aj históriu graffiti v celosvetovom meradle. Uvedomujú si, že graffiti musel pred 30. rokmi niekto vymyslieť a ďalší ľudia usmerňovali jeho vývoj až do dnešnej podoby. Tento postoj sa prejavuje aj ako "dávanie rešpektu oldschoolu", prezentovaním úcty starej škole, ktorú tvoria rovnako zakladatelia a priekopníci z New Yorku, ako aj ktokoľvek, čo sa venoval writingu v ich krajine alebo v meste pred nimi.

2.1.1 PREDCHODCOVIA MODERNÉHO GRAFFITI

Podľa archeologických výskumov sa prvý predchodca dnešného graffiti objavil asi 3500 rokov pred našim letopočtom. Ide o hieroglyfický nápis "Som uchvátený pyramídou faraóna Djosera" neďaleko Sakkarovej pyramídy v Egypte, ktorý pravdepodobne vytvoril pradávny turista.

Niektorí výskumníci (Cavan, Dennat, Element, Tobin) vidia pôvod graffiti v pravekých jaskynných maľbách Homo Errectusa. "Od objavenia sa prvých ľudí boli verejné plochy používané ako priestor pre tvorbu myšlienok a ich komunikáciu" (Element, 1996, str.1). Zdá sa, že tendencia označovať si životnný priestor určitými výtvarnými prejavmi, či jednoducho podpisom, nie je výmyslom posledného storočia alebo niekoľkých desaťročí. Podľa historických výskumov je impulz značkovať si svoje prostredie, zanechať stopu svojej prítomnosti a aktivity, vlastný ľudskej prirodzenosti. "Tak dlho ako sú ľudia schopní písať, píšu na múry" (Tobin, 1995, str.1).

Graffiti bolo bežným prejavom v starom Grécku a aj Vikingovia zanechávali svoje mená v runovom písme pozdĺž pobrežia od Anglicka po Konštantinopol. Ďalší predchodcovia moderného graffiti boli objavení v rímskych katakombách, ktoré boli postavené v prvom a druhom storočí nášho letopočtu. Množstvo nápisov sa našlo vo vykopávkach Pompejí, ktoré boli v roku 79 n.l., pri výbuchu sopky Vezuv, pochované pod lávou. Graffiti vyryté na múroch domov umožňujú nahliadnuť priamo do života na ulici - prostá latinčina, urážky, nadávky, magické formulky, vyznania lásky, politické prehlásenia.

Josef Kyselak (1759-1831) bol známy vďaka písaniu svojho mena ("Kyselak" alebo "Kyselak bol tu") po celom Rakúsko - Uhorsku. Počas Veľkej francúzskej revolúcie sa objavilo na uliciach veľa nápisov s politickým podtextom. Počas druhej svetovej vojny sa ako epidémia objavuje graffiti "Kilroy bol tu".

2.1.2 VZNIK MODERNÉHO GRAFFITI – USA

V povojnovom období, počas vlny mohutnej urbanizácie, si mestské gangy v USA značkovali svoje územia, na ktorých pôsobili pomocou tagov, menom svojho gangu napísanom na stenách domov a inom verejnom majetku.

Prvé stopy fenoménu moderného graffiti sa objavili koncom 60-tych rokov 20. storočia. Prví writeri, ktorí tagovali po celom meste, boli Cornbread a Cool Earl z Philadelphie (štát Pensylvania, USA) v roku 1965. Ich aktivita vyvolala značnú pozornosť verejnosti a masmédií.

Prvenstvo vo writingu v New Yorku sa pripisuje JULIOvi 204, ktorý začiatkom 70-tych rokov písal svoju prezývku po meste. Po ňom nasledovali FRANK 207 a JOE 136. Ale ten, čo naštartoval fenomén writingu, bol 17-ročný Grék TAKI 183 zo štvrti Washington Heights v New Yorku. Taki bola prezývka jeho krstného mena Demetrius a 183 číslo ulice, na ktorej býval. Pracoval ako kuriér, chodil po celom meste a podpisoval sa, nevedomky tagoval. Bol prvým, s ktorým sa spája vznik subkultúry graffiti.

„V tomto meste sa objavil jeden veľký, šialený a znudený mozog. Z tohto mozgu prišiel podnet do pravej alebo ľavej ruky. Pochopte, jeden frustrovaný chlapec napísal svoje meno na stenu, a to bol začiatok. Napísal svoje meno na studený špinavý vagón a to bol začiatok. Preto je New York navždy legendou a kráľovstvom.“ BIOR

Aby sme mohli komplexnejšie pochopiť graffiti v jeho dnešnej podobe, je nutné popísať podmienky, v ktorých v New Yourku vznikalo.

„Ľudia nikdy nepochopia čo je graffiti, kým nepôjdu žiť do New Yorku, obklopení opustenými, chátrajúcimi budovami, troskami zhorených áut a radnicou, ktorá tvrdí, že graffiti je hrozné, ale potom sa pozriete okolo seba a máte tam všetky tie smeti a sračky a pritom si vybudujete taký životný postoj, že môžete vytvoriť niečo pozitívne“ BRIM (Chantalf, Prigoff, 1987, str.17).

70-te roky boli pre obyvateľov New Yorku ťažkými časmi plnými neporiadku, úpadku a zúfalstva. Radnica mala vážne finančné problémy, verejné služby smerovali ku kolapsu, narastala kriminalita, násilie, objavoval sa rasizmus, pribúdalo bezdomovcov, narkomanov a chudobných, rástli getá, štvrte chudobných ľudí a pouličných gangov. „...otrasné školstvo, zle nastavený systém sociálnych dávok a vláda, ktorá vpustila drogy do spoločnosti...“ (George, 1994, str. 44). Tieto faktory viedli k narastaniu rozdielov v životnej úrovni medzi vrstvou bohatých, tvorenou tzv. bielymi goliermi a chudobnými zamestnancami v sektore služieb alebo nezamestnanými. Wall Street Journal komentuje situáciu: „Základné mestské služby ... sa blížia k zrúteniu ... ulice sú pokryté odpadkami ... systém metra sa blíži ku kolapsu, zasiahnutý ničením zariadenia a vandalizmom“ (in Creswell, 1996, str. 31).

2.1.3 ROZVOJ VÝRAZOVÝCH PROSTRIEDKOV A VZNIK ŠPECIFICKÝCH ZNAKOV SUBKULTÚRY - New York

V uliciach upadajúceho New Yorku vyrastalo nové hnutie a metro sa stalo spájajúcim komunikačným kanálom medzi vzdialenými štvrťami. V tom čase spočíval writing v tagovaní, v kvantite, cieľom bolo mať tag všade. Po čase, keď sa už writingu venovalo veľa ľudí, bolo treba vymyslieť niečo originálne a typické, aby si tag každý všimol. Dizajn tagov prechádza štýlovými zmenami. Zároveň vývoj tagov smeroval k zväčšovaniu rozmerov, najskôr sa používali klasické fiksy, ktoré neskôr nahradili hrubšie fiksy a aerosolové farby. Štandardná sprejová tryska je však úzka a tak sa začalo experimentovať s hrúbkou písmen a ich viacnásobným obťahovaním rôznymi farbami. V roku 1972 sa objavili pieces, prvenstvo sa pripisuje SUPER KOOLovi 223 z Bronxu a WAPovi z Brooklynu. Vnútro písmen poskytovalo priestor a bolo vyplnené rôznymi farbami a vzormi. Čo si autor doplnil do svojho tagu bolo iba otázkou fantázie. Ďalšími medzníkmi vo vývoji graffiti sú: 1972 prvý TTB (SUPER KOOL 223), 1973 prvý wholecar, 1976 prvý wholetrain.

Prvými writermi boli najmä černosi a hispánci, pochádzajúci zo „zlých štvrtí“ ako Bronx, Brooklyn, Harlem alebo Queens. Neskôr sa však graffiti rozšírilo aj medzi mládežou stredných a vyšších vrstiev a dnes príslušnosť ku subkultúre nevzniká na základe rasy alebo príslušnosti k spoločenskej vrstve. „Deti z geta sa snažili nájsť cestu ako sa tvorivo vyjadriť v spoločnosti, ktorá im hovorila, že nemajú talent a schopnosti... Writeri dokázali, že (ľudia z geta) vedia vytvoriť niečo krásne, na čo sú potrebné zručnosti a vôľa ... aj keď ľudia nie vždy pochopia o čom to je“ (Denant, 1997, str.13).

Okolo roku 1975 sa objavuje najväčšia vlna bombingu v histórii. Takmer na každej súprave vidieť wholecar, všetky vozne sú pomaľované a tagy sú všade – v metre, na metre, na ulicach... Koncom roku 1977 sa zdvihla nová vlna tvorivosti, vznikajú nové štýly, obajvujú sa noví writeri a crews. V ten istý rok raperská skupina The Sugar Hill Gang odštartovala novú éru - vlnu komerčného mediálneho úspechu hip-hopu, ktorá zachvátila takmer celý svet a graffiti berie so sebou.

Graffiti svojím štýlom ovplyvnilo viacerých profesionálnych výtvarníkov. Najznámejší sú Keith Haring (1958-1990) a Jean-Michael Basquiat. Lee Quinones v roku 1978 premieňa okolie Brooklynského mosta na jednu z najpozoruhodnejších graffiti galérií.

2.1.4 POTLAČENIE GRAFFITI - New York

Začiatkom 80-tych rokov si starosta Ed Koch a dopravný podnik MTA uvedomili, že graffiti je vážny problém a rozhodli sa s ním niečo urobiť. Vďaka sprísňujúcim sa represiám voči writerom, lepšej ochrane dép a staníc, a intenzívnemu čisteniu pomaľovaných vozňov, postupne graffiti z metra vymizlo. V roku 1989 očistili poslednú súpravu metra so značným množstvom graffiti a tým sa éra „subway graffiti“ skončila. Občas sa writerom ešte podarí zbombiť nejaký vagón, ale spravidla nie je pustený na trať, kým nebude vyčistený. Poslednými stopami writerov sú tagy vyškrabané na oknách vozňov metra. Graffiti sa teda presunulo do ulíc a na múry popri železničných tratiach, aj keď aktivita writerov už nikdy nedosiahla takých rozmerov a intenzity ako v 70-tych rokoch. Veľa writerov sa zameralo na writing po nákladných vozňoch (freight trains), na ktorých posielajú svoje meno do celých Spojených štátov.

2.1.5 ROZŠIROVANIE GRAFFITI - Európa

Už v 70-tych rokoch cestovatelia z Európy, ktorí navštívili New York, prinášali domov zvesti o neobyčajných maľbách na metre a v uliciach. V roku 1978, Claudio Bruni, obchodník s umením, usporiadal v Ríme vo svojej galérii Medusa v Ríme prvú graffiti výstavu v Európe, na ktorej sa zúčastnil jeden z najlepších oldschoolových writerov, Lee. V roku 1983 v Holandskom Rotterdame, Yaki Kornblit, ďalší obchodník s umením, usporiadal komplexnejšiu a väčšiu výstavu venovanú graffiti. Cielene si vybral najlepších writerov – Dondi, Crash, Ramellzee, Futura 2000, Zephyr, Quick, Pink, Blade, Seen, Bill Blast.

V 80-tych rokoch sa medzi writermi objavili dva trendy. Prvá skupina sa pripojila k oficiálnej umeleckej scéne, ktorá sa postavila ku graffiti priaznivo ako k novému umeleckému smeru. Dodnes sa po celom svete usporiadavajú výstavy v oficiálnych galériách, za účasti writerov, ktorí vyrastli na ulici. Druhá skupina rozvíja pôvodné New Yorkské graffiti v ilegalite alebo pololegalite v rámci života na ulici, kde sa obajvuje ako jeden z prvkov hip-hopovej subkultúry. V 80-tych rokoch sa hip-hopová hudba, vďaka komerčnému úspechu cez média, stala známou na celom svete. Graffiti, ako také, však nikdy nemalo veľký mediálny ohlas, ale bolo považovné za súčasť hip-hopu a predovšetkým pomocou rapu a DJ-ingu sa rozšírilo po celom svete. Objavovalo sa v hudobných klipoch a samotní raperi a DJ-i boli často bývalými writermi. Rozšíreniu graffiti napomohli aj dnes už legendárne filmy Wild Style (1982), Beat Streets (1984) a Style Wars. Vo Wildstyle hrali Lee a Lady Pink a v Style Wars hrali Seen, Skeme, Dondi, Shy 147, Iz the Wiz, Noc a Kase 2 – všetci patria medzi legendárnych oldschoolových writerov.

Moderné graffiti existuje zhruba 35 rokov; sú to roky neustáleho vývoja štýlu, rastu umeleckej hodnoty a geografického rozširovania. Je zaujímavé, že v priebehu niekoľkých desiatok rokov sa začalo objavovať na celom svete, teda aj v oblastiach, kde sú iné ekonomické, sociálne, či kultúrne podmienky ako boli v New Yorku v 70-tych rokoch. Myslím si, že to dokazuje už spomínaný fakt, že tendencia anonymne sa podpisovať alebo aspoň písať na miestach spoločenského ruchu je univerzálna a prirodzená, najmä u mestskej mládeže. Graffiti sa šíri najmä vďaka globalizačným trendom, v rámci ktorých sa kultúra univerzalizuje a vzniká akási jednotná celosvetova kultúra, obsahujúca prvky niektorých regionálnych kultúr vo forme subkultúr. V procese akulturácie sa zároveň s masovou celosvetovou kultúrou dovážajú aj subkultúry či kontrakultúry, ktoré sú na ňu naviazané. Tie sú potom v cudzích podmienkach mierne modifikované. Takto univerzálna a prirodzená ľudská tendencia "písať po múroch" dostala svoju dnešnú podobu spojenú s ďalšími prvkami, ktoré subkultúru graffiti charakterizujú.

2.1.6 STREETART

"Dnes graffiti ako vytváranie osobnej značky môže znamenať hocičo od plagátu alebo maľby až po plastickú bábiku nalepenú na stenu" (Manco, 2004, str. 7).

Vo svojej podstate subkultúra graffiti žije z neustáleho vývoja, nových myšlienok a zmien. Ako writeri rozvíjali svoje nápady, na stenách môžeme pozorovať nové postupy a formy pouličného umenia. Koncom 80-tych rokov sa v graffiti objavili nové techniky, napr.: vylepovanie plagátov, nálepiek, používanie šablón (obr. 6, 18), akrylových farieb nanášaných valčekovaním (obr.15), atď. Writeri tak nadviazali na tvorbu umelcov ako Jean-Michael Basquiat, Keith Haring, Keny Scharf alebo Richard Hambleton. Postupne tak z graffiti vznikla nová forma umenia, označovaná ako post-graffiti alebo streetart. Streetart sa tiež rozšíril po celom svete.

Streetartoví umelci, často bývalí writeri, ktorých príliš zväzovali konvencie klasického graffiti, si vytvárajú namiesto tagov osobné značky, logá alebo ich s množstvom svojich diel spája charakteristický rukopis. Vynaliezavosť, kreativita a rôznorodosť s akou streetartisti tvoria, robia zo streetartu ozajstné "umenie pre všetkých", ktorého vizuálnym jazykom nie sú rozličné formy tagu ale znak, značka, ikona, logo, symbol, komixová postavička, atď. Streetart má okrem prezentácie autorovho mena (loga) spoločné s graffiti aj nepovolené využívanie ulice na prezentáciu tvorby.

Streetart sa však už takmer vôbec nedáva do súvislosti s hip-hopovou kultúrou. Jeho tvorcovia nevytvárajú takú výraznú hierarchickú štruktúru a nie je medzi nimi možné pozorovať takú súdržnosť ako je to v subkultúre graffiti. Napriek tomu sú tieto dva prvky značne previazané, čo dokazuje skutočnosť, že mnohí writeri sa popri klasickej graffiti tvorbe venujú aj streetartu. Streetart je pokračovateľom newyorkského "subway graffiti" a vo svojej podstate napriek odlišnej forme ho môžeme označiť ako graffiti.

Priekopníci v streetarte sú napr.: Banksy, D*Face (Veľká Británia), Stak, Honet, Alexone, André, Zevs, Space Invader (Francúzsko), Swoon, Bäst, Flowerguy, Faile, Giant (USA), Flying Forterss, Gomes, Akimone Graffitilovesyou (Nemecko), Influenza, Erosie, Space3 (Holandsko), El Cártel, Xupet, La Mano, Cha, Pez, ONG (Španielsko), Microb, B0130, Robot Inc., Plank (Taliansko), Kami (Japonsko), Regular Produkt, Burn Crew, D-mote (Austrália), Cisma (Brazília), Point, Pasta, Roth (Česko), Cke, Bluer, Harph, Ariel (Slovensko), atď.

2.1.7 GRAFFITI V SÚČASNOSTI A V BUDÚCNOSTI

Koncom 20. storočia sa graffiti objavuje po celom svete, z giet New Yorku prerástlo v multietnický a multinárodný fenomén. Okrem tradičných graffiti krajín ako USA, Austrália a krajiny Západnej Európy sa objavuje v Strednej a Východnej Európe, Rusku, Ázijských krajinách, Južnej Amerike, atď. V celosvetovej expanzii graffiti bol jedným z rozhodujúcich faktorov internet. Na internete existujú stovky graffiti galérii a writeri, mladí, dynamickí, moderní ľudia ho bez problémov používajú a podobne ako v mestách, skrývajú sa v anonymite, ktorú im globálna elektronická sieť poskytuje.

V súčasnosti vo väčšine krajín Európy a v USA je subkultúra graffiti zasiahnutá tvrdými represiami zo strany oficálnej zákonodárnej moci a mestských samospráv. Politici cítia, že ich potenciálni voliči vnímajú graffiti ako nezmyselný vandalizmus a nerozumejú mu. Od „vyhladenia“ graffiti očakávajú prísun voličských hlasov od rozhorčených občanov.

Zo strany štátu ide o sprísňovanie zákonov, pri opakovanom chytení hrozí writerom väzenie. Mestá sa rozhodli potlačiť graffiti taktikou tzv. nulovej tolerancie - odmietajú s predstaviteľmi writerov komunikovať o vyčlenení legálnych plôch a pokiaľ majú dostatok financií nechávajú vyčistiť a premaľovať každé graffiti, ktoré sa objaví.

V niektorých častiach USA, napr. v New Yorku, vynakladajú autority veľké úsilie na zlikvidovanie graffiti už viac ako 20 rokov. Napriek tomu sa graffiti v nepretržitej kontinuite stále obajvuje, dokonca sa zdá, že scéna v New Yorku v posledných rokoch opäť ožila. Writing je zjavne aj za takýchto podmienok pre mestských mladých ľudí príťažlivý.

Writeri stále viac využívajú techniky streetartu. Predpokladám, že tento trend prinášajúci nové tvorivé možnosti bude silnieť a z graffiti sa bude stále viac stávať skutočné umenie neobmedzované konvenciami klasického graffiti, tvorené a prezentované na ulici bez ohľadu na vlastnícke práva a zákony.

2.1.8 HISTÓRIA GRAFFITI NA SLOVENSKU

Na Slovensku sa začalo graffiti objavovať okolo roku 1993, najprv v Bratislave, Žiline, Trenčíne. Jeho rozšíreniu napomohla aj dnes už legendárna séria článkov „Graffiti Art“ v komerčnom hudobnom časopise pre mládež Pop Life, vďaka ktorej sa ku graffiti dostala väčšina ľudí z prvej generácie writerov. Ďalej sa uskutočnili dve výstavy v Považskej galérii moderného umenia v Žiline a veľká týždňová akcia „Ostrov 4 Graffiti“, ktorá pozostávala z výstavy v galérii, veľkého jamu, hip-hop párty a zúčastnilo sa na nej niekoľko známych writerov z Európy a USA. Graffiti sa postupne dostáva do ďalších miest, pribúda writerov, zbombených ulíc, vlakov a zón pod mostami alebo pri železničných tratiach. V roku 1999 sa objavuje signifikantná aktivita writerov v týchto mestách: Bratislava, Žilina, Trenčín, Trnava, Banská Bystrica, Zvolen, Košice, Prešov, Martin, Ružomberok, Poprad, Piešťany, Prievidza... Aspoň pár tagov sa dá nájsť prakticky v každom mestečku. Vo väčších mestách ako Bratislava, Trnava, Žilina sa usporiadavajú viac či menej pravidelné hip-hop párty, ktoré bývajú spojené s graffiti jamami. V Bratislave bol tento rok otvorený špecializovaný graffiti&hip-hop obchod (Roof Top Shop, Beskydská ulica).

Graffiti na Slovensku sa vyvíja v rámci subkultúry hip-hop, aj keď v menších mestách nie je táto subkultúra výrazne vyprofilovaná a zlieva sa do celkového undergroundového prostredia.

Uvádzam niekoľko najvýznamnejších writerov a crew, ktorí pôsobia alebo pôsobili na slovenskej graffiti scéne: Slimer, Scôtt, Stak, Skor, Wolf, Oker (obr.19, 21), Rack, Ulmo, Idiot, Daor, Pant, Risk, Chlor, Pista, Keys, Verm, Urin, Senyor (obr.10, 11), Derrick (obr. 2), Ariel, Edit (obr. 5, 7), Disko, Ingo (obr.13), Dual, Vino, WHC, DCK, DTK, BSA, 2MK (obr.7), ASR, SPK (obr.1, 17), MUTANTS (obr.7, 15), RCLS, CAMEL (obr. 7) (Bratislava), Soul (obr.8, 9, 12, 20), Cans (obr. 24), Lesk, Rew, Poet (obr.16), Weka, Rubik (obr. 9), Neal (obr. 20), DCS, SORTA, PSIFET, 3KX, DRA (Žilina), Picus, Nik, Rokz, Wox, Kasa, Piss, Elf, BKS, WHF, SCT (Trnava), Cke, Lena (Ružomberok), Ceil, Vaik, Beck (obr. 26), Ydiot (obr. 27), OSA, ETK, DIK, HITS (Banská Bystrica), Nomad, Case, THK (Trenčín), Ach, Dar, RTS (Martin), Bluer (obr.4, 8), Aker, Moor, Diek, AC2, FANATIKS, (Košice, Trebišov a okolie), DX, ABC (Zvolen-Krupina), OBH (Prešov), Gypsy (Piešťany), Aseb (Poprad), atď.

2.2 HIP-HOP

Graffiti sa často dáva do súvislosti so subkultúrou hip-hop. Hip-hop tvoria štyri základné elementy – rap, DJ-ing, breakdance a graffiti. Zahŕňa literárny, hudobný, tanečný či výtvarný prejav, teda ponúka rôzne možnosti sebavyjadrenia. Členovia subkultúry sa často venujú niekoľkým prvkom naraz. „Hip-hop je kultúra ulice, ktorá je založená na sebaprejavení a participácii. ... Je jedinečný v tom, že v rámci západnej kultúry sa málokedy stretávajú mladí ľudia, aby spolu robili hudbu, tvorili poéziu, tancovali a maľovali“ (Jones, 2003, str. 3).

Na druhej strane si treba uvedomiť, že graffiti je subjekt, ktorý môže stáť aj osamote, writeri sa nemusia automaticky považovať za hip-hoperov. Graffiti nie je prejavom väčšej subkultúry hip-hop, ale samostatná forma. S hip-hopom má spoločné korene v undergroundovom prostredí amerických veľkomiest, kde sa štyri elementy hip-hopu vyvíjali vo vzájomných vzťahoch.

Pojem hip-hop bol navyše vymyslený ľuďmi stojacimi mimo hip-hopovú subkultúru. „Bol to Hollywood, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že rap, breakdance a graffiti sú označované ako hip-hop. (George, 1994, str. 50). Graffiti bolo zaradené do jedného balíčka s rapovou hudbou, DJ-ingom a breakdancom koncom 70-tych rokov v čase prvého komerčného a mediálneho úspechu hip-hopu. Ten sa začal v roku 1979 vydaním albumu Rapper´s Delight od skupiny Sugar Hill Gang. Hip-hop však vznikol skôr - ako pre spoločnosť znepokojujúci hlas znevýhodnenej mládeže New Yorkských giet, reflektujúci nefunkčnosť spoločenského systému. Táto mládež používa nástroje - mikrofón, vinylové platne a sprejové farby na vyjadrenie svojich názorov, postojov a pocitov.

2.3 CREW

Writeri sa väčšinou zoskupujú do crews, neoficiálnych voľných skupín s rôznym počtom členov. Writing sa tým posúva z úrovne individuálnej sebaprezentácie a sebavyjadrovania na kolektívnu úroveň, kde skupina kamarátov spolupracuje pri vytváraní a prezentácii ich spoločnej značky.

Pri writerovom tagu sa spravidla objavuje tag skratky jeho crew (napr.: TCP – This Colour Posse, PF - PsyFed, WHC – White Hand Crew). V literatúre nachádzame často nesprávne pochopenie crew, kde býva popisovaná ako pouličný gang. Crew je však veľmi neurčitý pojem a v podstate znamená iba to, že jej členovia okrem svojho vlastného tagu, píšu aj tag crew. Vzťahy medzi členmi bývajú v každej crew rôzne intenzívne, od vzťahov známosti, cez kamarátske až po priateľské vzťahy. Niektorí writeri sú členmi niekoľkých crews naraz, iní nie sú členom žiadnej. Stať sa členom známej crew prináša určitú prestíž. Crew je pre writera odrazovým mostíkom, vďaka ktorému môže vyskočiť a stať sa „kráľom“.

Ilegálny writing často prináša stresujúce, napäté situácia a zároveň je určitým spôsobom sebavyjadrenia a umeleckej tvorby. Writeri spolu zdieľajú silné zážitky, pri ktorých sa obnažuje ich skutočná osobnosť a povaha. Medzi writermi, ktorí chodia spolu maľovať, sa preto vytvárajú veľmi intenzívne vzťahy založené na maximálnej dôvere.

Medzi crews, jednotlivými writermi alebo celými mestami existuje určitá rivalita a napätie, ktoré vzniká vďaka nepísanej súťaži medzi nimi. Na Slovensku sa zatiaľ nevyskytli konflikty sprevádzané fyzickým násilím. Väčšina writerov sa navzájom medzi sebou pozná a ich vzťahy sú kamarátske. Občasné konflikty sa riešia slovnou výmenou alebo pomocou stylewar.

2.4 FORMY GRAFFITI

Maľovať graffiti v akejkoľvek forme nie je ľahké. Istý čas trvá, kým sa človek naučí základné techniky maľby so sprejom, navyše tvorba prebieha často v noci za zlého osvetlenia. Writeri často nevidia pravdivé farebné a priestorové vzťahy. Sú vystavení veľkému tlaku, pretože neustále hrozí, že budú chytení strážcami verejného poriadku. Obklopení tajomnou atmosférou prázdnych nočných ulíc a vlakových odstáviek musia pracovať rýchlo a potichu, byť nenápadní a nepovšimnutí.

„Ľuďom sa páčia tie farebné obrázky a chceli by to stále rozlišovať, lenže to sa nedá, graffiti ide ruka v ruke od tagu po vlak, po piece.“ PICUS

Writeri graffiti nikdy nerozdeľujú na dobré (farebné pieces pod mostami, obr.19) a zlé (tagy, bombingy na budovách, obr. 8, 16); graffiti je životný postoj, majúci hodnotu iba ako celok, v ktorom každý prvok má svoju funkciu, je niečím zaujímavý a dôležitý. Návrhy vzorných občanov, aby maľovali iba na legálnych miestach sú pre nich bezpredmetné. Tiež nie je možné deliť writerov na dobrých, ktorí skrášľujú šedé betónové steny pod mostmi a zlých, ktorí čmárajú po fasádach budov. Pre writera má štýlový tag na fasáde rovnakú hodnotu ako piece žiariaci farbami. Drvivá väčšina writerov uznávaných v umeleckom svete, začala tým, že fiksou potagovali výťah alebo zastávku pred domom. Je pravda, že starší writeri sa väčšinou zameriavajú na tvorbu legálnych pieces, ale nie je to pravidlom.

2.4.1 TAG (obr.1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9)

Writeri si na začiatku svojej graffiti kariéry zvolia tag, prezývku, ktorej prezentácia vo verejnom priestore je podstatou writingu. Vytvoria si tak neoficiálne meno, ktoré sa nedá nájsť v oficálnych dokumentoch. Svojou systematickou aktivitou v rámci tagu vytvárajú zo samých seba legendárneho záhadného fantóma, ktorý je podpísaný všade, ale zároveň ho nikto nepozná.

„Takmer každý writer začína svoju graffiti kariéru tagovaním a tag zostáva srdcom graffiti“ (Neelon, str.1, 2003).

Tag považujem za jednu z esenciálnych charakteristík graffiti, bez neho by vlastne nemohlo vzniknúť a existovať.

„Podobne ako obchodníci pomocou reklamy, ale často efektívnejšie, writer rozširuje svoju osobnú značku“ SCUM (in Backjumps #13, str. 34).

„Robíme to isté, čo oni robia reklamou, ale my to robíme zadarmo“ MYME (in Scheepers, 2004, str. 36).

- vytvára novú identitu, s ktorou sa writer ako člen subkultúry identifikuje

- je médiom, základom, na ktorom vzniká tvorba graffiti, či je to tagovanie, bombing, piece

- funguje ako značka, cez ktorú môžu členovia subkultúry identifikovať, kto a čo maľoval

Tagovanie, teda neustále opakovanie svojho fiktívneho mena, sa pravdepodobne spája s potrebou sebapotvrdzovania. Writeri žijú v mnohých neistotách. Väčšina z nich sa nachádza v období puberty, ktoré je Eriksonom označované za obdobie krízy identity, kedy mladého človeka trápia základné životné otázky. Odpovede sa nehľadajú ľahko, nachádza sa v stave miernej, ale trvalej neistoty a zmätku.

„Koľko ľudí chodí po meste a môže dokázať, že tam boli? Je to značka... Moja ruka ju urobila. Do riti, veď ja žijem!“ OMAR (in Denant, 1997, str. 28).

Ďalšia neistota je tá, ktorú spôsobuje anonymné mestské prostredie, kde si človek pripadá stratený a zabudnutý. Graffiti je vizuálnym prejavom privlastňovania si anonymného verejného priestoru.

2.4.2 THROW-UP (obr.10, 11, 12) A BOMBING (obr.13, 14, 16, 17)

Ďalším vývojovým stupienkom je throw-up – písmená získavajú priestor, ale spravidla nie sú vôbec vyplnené, alebo ide iba o rýchlu „šrafovanú“ výplň. Len krôčik od throw-upu je bombing. Je to graffiti, ktoré sa skladá z výplne (filin), väčšinou jednofarebnej, a obťahu (outline).

Throw-upy a bombingy sa vyznačujú tvarovou jednoduchosťou a zriedka sa používa viac ako dve, tri farby. Tieto formy sa používajú, keď je veľké riziko, že writera chytia a teda musí pracovať rýchlo. Spravidla sú to frekventované miesta v ulici alebo dobre strážené vlaky. Plochu 2x2 metre skúsení writeri zvládajú do 5 minút.

Ak sa na tag/throw-up/bombing pozeráme zblízka môžeme sledovať ako efektívne dokážu writeri pracovať s čiarou ako základným nástrojom, ktorý im poskytuje technika maľby sprejom.

Tagy, throw-upy a bombingy sú najkontroverznejšou časťou graffiti a objavujú sa najmä na ilegálnych plochách. Dokonca aj medzi writermi sa vedú diskusie o tom, kam patria a kam nie.

2.4.3 PIECE (obr.19a, 19b, 20, 21, 22, 23, 24)

Ak graffiti hodnotíme z umeleckého hľadiska, najvyššie stojí piece. Je to plnohodnotné umelecké dielo, v rámci ktorého sa text stáva obrazom.

- štylizovaný writerov tag, v ktorom sa objavuje niekoľkofarebná výplň (filin), obťah (outline), často aj tiene (shadows) umiestňujúce tag do trojrozmerného priestoru

Pri tvorbe piecu sa prejaví umelecká a technická vyspelosť writera. Umelecký aspekt zahŕňa originalitu a prepracovanosť štýlu, kompozíciu, schopnosť kombinovať a zľadiť farby, výplň, obťah, pozadie a myšlienku alebo pocit, ktorý chcel writer vyjadriť. Technický aspekt zahŕňa spôsob práce zo sprejom, prelínanie farieb a presnosť čiar. Podľa úspešného zvládnutia týchto kritérií writeri hodnotia kvalitu piecu.

Pieces dosahujú obrovských rozmerov, niekedy až niekoľko desiatok metrov štvorcových. Práca na ich tvorbe si vyžaduje intenzívnu niekoľko hodinovú prácu.

2.4.4 VLAKY A METRO

Veľmi špecifickú formu graffiti predstavuje writing na vlaky a metro. Vlaky majú pre väčšinu writerov najväčšiu hodnotu.

Pri hľadaní dôvodov, prečo sa maľuje na vlaky a metro, sa musíme vrátiť k prvopočiatkom graffiti v New Yorku. Práve na metre, ktoré jediné bolo schopné prekonať obrovské vzdialenosti v tomto gigantickom veľkomeste a tak ukázať writerove meno všade, sa to všetko začalo. Dopravný systém metra sa vlastne stal komunikačnou sieťou, medzi vzdialenými štvrťami.

„Vlaky sú na graffiti ideálne médium“ KENS (z emailovej korešpondencie).

Podobne je to aj dnes v Európe. Vlaky jazdia hore - dole po celej krajine a writerove meno vidí obrovská masa ľudí, je tu možnosť prezentovať writera v rôznych mestách. Neopakovateľná atmosféra nočných staníc a odstáviek fascinuje writerov svojou magickou tajomnosťou, napriek tomu, že writing tu je veľmi riskantný - zvuky, kroky, napätie, sykot sprejov, hrkot guliek, pár minút. Writeri vedia o staniciach skoro všetko a celý deň snívajú o noci.

- wholetrain, vultrain – graffiti na celej vlakovej súprave (jeden z najväčších snov writerov)

2.5 MESTO

„Mestský priestor je môj vesmír. Vždy som žil v meste. Mesto je miesto kde tvorím“ SPACE INVADER (in Backjumps 3/2001, str.14).

Verejný mestský priestor je priestorom kde dochádza k intenzívnej a zložitej sociálnej interakcii a komunikácii medzi jedincami a sociálnymi skupinami, ktoré sa v ňom pohybujú. Bez ľudí by ostali len prázdne a mŕtve ulice, námestia, dvory, podchody, parky. Mesto sa stáva mestom až keď ho naplnia ľudia svojimi životnými aktivitami a významami, ktoré pripisujú symbolickým prvkom. Mesto teda chápem ako verejný priestor naplnený symbolmi a významami za nimi ukrytými. Pohyb a aktivita v tomto priestore vyžaduje neustálu interpretáciu symbolov. Významy väčšiny symbolov sú formálne určené alebo aspoň všeobecne známe. Objavujú sa však aj také symboly, ktorých význam dokáže dešifrovať iba určitá skupina ľudí. Graffiti je úplne typickou ukážkou pre väčšinu ľudí nezrozumiteľných symbolov.

„Keby som žil niekde na dedine alebo niekde v lese, tak by som možno nemal potrebu komunikovať takto s mestom, lebo tam neni ten betón. Asi by som si tam skladal niečo z dreva alebo len tak sedel v lese a flešoval na strome.“ ULMO

V meste je čosi, čo vyplýva z jeho vlastnej povahy (oproti vidieckemu prostrediu) a umožňuje existenciu subkultúry graffiti.

Dnes nájdeme aspoň zopár tagov prakticky v každom meste na svete. V mestách sa vždy miešali rôzne kultúry, rasy a spoločenské vrstvy, pre mestá je typický prebytok rôznorodosti, ktorá vytvára ideálne podmienky pre vznik a fungovanie mládežníckych subkultúr. Mestá vždy boli fenoménom graffiti ovplyvnené, frustrované a zároveň inšpirované.

„Priestor okolo nás sa stáva gigantickým, telo sa hrbí a scvrkáva. Identita sa stráca v dave. Toto je skúsenosť veľkomesta“ (Mazzoleni, 1993, str. 298).

Predovšetkým mladí ľudia nemôžu zniesť myšlienku splynutia s majoritou. Chcú stáť mimo davu, ale zároveň mať miesto v nejakej skupine, najčastejšie túto funkciu napĺňajú subkultúry. Subkultúry sa snažia o odlišnosť pomocou charakterstických znakov a atypických foriem správania sa. Členovia všetkých subkultúr určitým spôsobom vytŕčajú z davu a subkultúry ako také väčšinou stoja na hranici spoločenských noriem.

Mestské prostredie ponúka množstvo plôch na ktorých je možné experimentovať s tvorbou a štýlom a podmienky anonymity vytvárajú veľký priestor pre konštrukciu paralelnej identity tagu.

„Metropoly sú prehliadkou rôznosti, inakosti a frustrácie, ktorá provokuje umelcov“ (Sennet, 1990. str. 213).

Spôsob, akým vnímajú writeri mesto a akým v ňom pôsobia, je úplne odlišný od spôsobu newriterov. Na rozdiel od ostaných ľudí, ktorí mestským prostredím iba prechádzajú, writeri čítajú stopy svojich priateľov i rivalov a zároveň majú potrebu zanechať svoj vlastný tag, stopu svojej prítomnosti. „V meste, ktoré nikomu nepatrí, majú ľudia neustále nutkanie zanechať stopu seba.“ (Sennet, 1990, str. 205).

„Metropoly sú pre writerov plátnami a dráždidlami“ (Scheepers, 2004, str.15).

Mesto je priestor, kde sa uskutočňuje a prezentuje ich tvorba. Rozsievajú v ňom svoje meno, postupne si vytvárajú vlastný štýl a snažia sa zaujať členov subkultúry. Mesto sa tak stáva akousi komunikačnou sieťou - pre človeka, ktorý sleduje dianie v subkultúre a vie čítať informácie objavujúce sa na stenách, sú tagy/bombingy/pieces/vlaky ako odtlačky prstov.

Komunikácia pomocou writingu, nemá za úlohu zaujať pozornosť nečlenov subkultúry alebo predať im nejaké informácie alebo posolstvá. Tam kde writer číta mená kamarátov, nepriateľov, legiend, bežný človek vidí iba čmáranice a neporiadok. Graffiti nie je bežný spôsob komunikovania svojej identity. Writing je vystúpením zo šede davu a writer je neobyčajný človek.

„Writeri vytvárajú alternatívny systém spoločenského postavenia a identity“ (Ferrel, 1995, str. 83).

Vytvárajú ho pomocou noriem a hierarchie fungujúcich v subkultúre, ktorú preberajú.

„Mestá bez tagov by boli úplne mŕtve. Ľudia si ani neuvedomujú, že bez graffiti by boli pekne odsratí. Dáva to mestu takú dynamiku, chaos a pružnosť. Je tam cítiť, že sa v ňom niečo odohráva. Tagy to je život mesta. Znamenajú, že mesto je a funguje.“ SOUL

Writeri sú schopní presadiť sa vo vizuálnom priestore mesta, zaplavenom reklamou a jej bezduchými plytkými významami. Graffiti na rozdiel od reklamy nie je ovplyvnené veľkosťou finančných prostriedkov a výsledkami predaja, ale writerovými schopnosťami a jeho túžbou tvoriť a presadiť sa. Táto nezávislosť dodáva writerom dôležitý a veľmi príjemný pocit slobody. Namiesto neosobného a často klamlivého prezentovania firmy, značky, výrobku, prezentujú seba. Hoci je táto prezentácia nepovolená, nekontrolovaná a bezohľadná, je maximálne osobná a nezávislá. Za tagom je konkrétny, jedinečný človek so svojimi pocitmi, názormi, problémami, za plagátom, či bilboardom je akási reklamná spoločnosť podriadená zákonitostiam fungovania trhu.

Writeri na ulici strávia veľa času, najmä v noci, keď je mesto prázdne a vládne v ňom akási magická atmosféra. „Svoje“ mesto veľmi dobre poznajú, vytvárajú si k nemu dôverný vzťah, aký vzniká medzi starými známymi

Miesta, na ktorých writeri vytvárajú graffiti by sme mohli rozdeliť do troch oblastí:

1. Dobre viditeľné miesta na frekventovaných uliciach a interiér prostriedkov mestskej hromadnej dopravy – objavujú sa najmä tagy, throw-upy a bombingy; pieces sú zriedkavé. Writing v ulici je ilegálny, vysoko riskantný a prevádza sa v noci. Writeri musia byť nenápadní a pracovať rýchlo, pretože nikdy nevedia, či ich niekto nevidel z okna a nezavolal políciu. „Každý je potencionálny voľateľ policajtov.“ ULMO

2. Stanice, odstávky, depá vlakov a metra – graffiti sa objavuje vo všetkých formách, od rýchlych bombingov až po viacfarebné pieces. Writing na vlaky a metro je tiež ilegálny a stredne až vysoko riskantný, čo záleží od miery ochrany v danej lokalite, ktorá je niekedy zabezpečená kamerovými systémami alebo špeciálnou antigraffiti ochrankou a psami. Pretože vlaky a metro sú medzi writermi veľmi cenené, akcie writerov, ak sú k tomu donútení okolnosťami, niekedy môžu pripomínať lúpež banky. Writeri majú o týchto miestach prekvapujúco podrobné informácie a niekedy strávia niekoľko hodín plazením sa pomedzi vlakové súpravy a skrývaním sa v tieňoch. Používajú sa kukly a rukavice, laná, kliešte, atď.

3. Graffiti zóny – sú miesta, kde je writing oficiálne povolený alebo aspoň tolerovaný. Bývajú to napríklad piliere pod diaľničnými nadjazdmi, mostmi, múry pri železničných tratiach, opustené budovy a továrne. Writing je tu málo alebo vôbec riskantný, objavujú sa pieces, productions a občasne sa tu konajú stretnutia writerov spojené so spoločným maľovaním, nazývané jam. Takéto zóny existujú prakticky v každom meste, kde funguje výraznejšia graffiti scéna. Sú to miesta, kde sa pohybuje málo ľudí, ale v rámci subkultúry sú dobre známe.

„Graffiti je súčasťou každodennej reality miest. Jeho prítomnosť nie je zásluhou žiadneho učiteľa výtvarnej výchovy, ale doby a pravdepodobne už natrvalo ostane súčasťou koloritu vizuality prostredia“ (Vaitovič, str. 36).

2.6 ILEGALITA

„Graffiti je umenie a ak umenie je zločin nech nám Boh všetkým odpustí “ LEE (in Chalfant, Prigoff, 1987, str.14).

Všeobecne by sme mohli zhrnúť, že príslušníci subkultúr sa svojim správaním, vonkajším prejavom i názormi dištancujú od noriem a hodnôt spoločnosti a vytvárajú v rámci dominantnej oficiálnej kultúry ostrovčeky vlastných kultúr, v ktorých sú uznávané iné hodnoty a platia iné normy. To, čo je spoločnosťou oficiálne označené za deviáciu, sa v mnohých subkultúrach stáva normou. V spoločnosti tak vznikajú rôzne sociálne reality s odlišnými etickými a estetickými hodnotami. Pozitívnym vyústením týchto rozdielov by mohol byť spoločenský vývoj, v rámci ktorého masová kultúra absorbuje niektoré hodnoty a normy subkultúry.

Subkultúra graffiti existuje v takej forme, že ju nie je možné kontrolovať. Mnohé jej prejavy sú v rozpore zo zákonmi a väčšina aj s nepísanými pravidlami fungovania spoločnosti. Graffiti je oficiálne považované za formu sociálnej deviácie. V rétorike vládnucej spoločenskej vrstvy je označované ako vandalizmus, symbolizuje anarchiu, neporiadok a úpadok. Graffiti ničí krásu prostredia, útočí na architektúru a narúša oficiálnu predstavu o tom, ako by mal verejný priestor vyzerať. Na druhej strane si treba uvedomiť, že graffiti je z veľkej časti reakciou mladého človeka na pôsobenie modernej architektúry mestského prostredia. Šedé, fádne, neosobné, nezujímavé, chaotické – aj to sú charakteristiky dnešných miest a graffiti je odpoveď ľudí, ktorí sa do takéhoto prostredia narodili a žijú v ňom. Pre necvičené a nevzdelané oko je nemožné odlíšiť tagy toyov (obr. 28, 29) od štýlových tagov kráľov (obr.8, 14), dekódovať precízne vypracované kaligarfické formy a tak splývajú do neusporiadaného, znepokojujúceho farebného šumu; spleti farieb, vzorov a tvarov (obr. 7).

„Ľudia môžu mať zvláštny pocit už len preto, že tomu nerozumejú, nevedia sa v tom orientovať. Majú zlý pocit z toho, že niekto dokáže urobiť také veci a pritom im to príde absurdné, že sa to dá a tým pádom im to nabúrava nejakú istotu. Chápem, že musia mať z toho zvláštny pocit, je to taká farebná špina. ... Už to neni tá ulica aká to bola, majetok je narušený a tá istota je strašne dotknutá. Myslím, že im hrozne vadí práve toto. Graffiti je chaos, nevedia sa v tom orientovať a to ich podľa mňa strašne ubíja. Preto sa proti tomu aj tak bojuje, lebo nevedia, čo to je a ako to je.“ SOUL

Writeri nerešpektujú predovšetkým tradičné poňatie vlastníckeho práva, v našom civilizačnom okruhu bezhraničného a najvyššieho práva, vďaka ktorému osoba ovláda a kontroluje vec, ktorú vlastní. V mestskom prostredí je však táto osoba neznáma a zdá sa, ako by ani neexistovala. Majitelia budov sú virtuálne, teda právnické alebo verejnosti neznáme osoby, ktoré prakticky neexistujú a zdá sa, že tu nie je nikto, komu by poškodenie majetku mohlo prekážať. Je zaujímavé všimnúť si, že graffiti sa objavuje najmä na plochách, ktoré sú vo vlastníctve mesta, štátu (zastávky, mosty, vlaky, dopravné prostriedky MHD) alebo iných právnických osôb či verejnosti neznámych fyzických osôb (paneláky, rôzne budovy). Iba výnimočne sa stane, že writeri zanechajú stopu na vyslovene súkromnom majetku ako osobné autá a rodinné domy. Aktivita writerov svojou výraznosťou a očividnosťou mení prostredie mesta zaplavené betónovými budovami, majetkami neznámych anonymných osôb a spoločností. Graffiti tak predstavuje prejav individuálnej identity a presadenia sa.

Pomocou writingu časť mestskej mládeže mení, pretvára a v istom zmysle aj kultivuje svoj najbližší priestor, ktorý ju obklopuje a formuje jej život. Z istého uhlu pohľadu je graffiti druhom verejného umenia, tvoreného na plátne ulice bez ohľadu, či sa ľuďom páči alebo nie. Cresswell správne postrehol, že „najväčším zločinom v graffiti je to, že je na rozdiel od ostatnej kriminality, veľmi vidieť “ (1996, str. 58). „Writeri obchádzajú bežné cesty prezentovania umenia v rámci systému, ktoré sú pre nich aj tak často neprístupné “ (Chalfant, Prigoff, 1987, str.10).

Graffiti prichádza do konfliktu so spoločnosťou napriek tomu, že impulz zanechať značku, stopu svojej aktivity vo vonkajšom prostredí je veľmi starý a patrí medzi základné charakteristiky ľudského druhu. Obsah pojmu vandalizmus je definovaný v procese socializácie a „spoločenské autority vďaka vplyvu, plynúcemu z možnosti vytvárať zákonné normy, zmenili pohľad na prirodzený a z historického pohľadu bežný impulz a spravili z neho kriminálny čin“ (Cavan, 1995, str. 4).

Mistrík opisuje proces potláčania subkultúr takto: „Niekedy sa dominantná kultúra snaží potlačiť alternatívnu tým, že ju marginalizuje, izoluje a vytláča na okraj spoločnosti. Prerušuje s ňou komunikáciu, aby ju zničila aj duchovne. Súčasne rozvíja propagandistickú kampaň medzi príslušníkmi dominantnej kultúry.“ Tieto mechanizmy sociálnej kontroly môžeme pozorovať aj vo vzťahu dominantnej kultúry smerom k subkultúre graffiti. Napriek tomu mechanizmy sociálnej kontroly v boji s graffiti zlyhávajú. Spoločnosť totiž nemá vytvorené účinné nástroje, pomocou ktorých by mohla graffiti zničiť a ak si ich aj snaží napríklad v legislatívnom procese vytvoriť, writeri ako inteligentné, vynaliezavé a tvorivé indivíduá, sa veľmi rýchlo prispôsobia a vymyslia nové spôsoby ako tieto komplikácie prekonať. Celý proces snahy o zničenie ich subkultúry prežívajú ako hru na mačku a myš, pričom mačka je stará, nepozorná a pomalá (a niekedy aj všivavá) a myši sa dobre zabávajú. V tomto kontexte si musíme uvedomiť, že mladí ľudia sa identifikujú so subkultúrami nie preto, aby ubližovali a škodili konkrétnym ľuďom, ale pretože spoločnosť pokladajú za skazenú inštitúciu (starú všivavú mačku) obmedzujúcu ich slobodu a nezávislosť.

Som presvedčený, že subkultúru graffiti nie je možné označiť za vyslovene delikventnú. Svoj názor som získal analýzou teórie Alberta K. Cohena (1955), ktorý skúmal delikventné subkultúry. Tvrdí, že ich charakterizuje správanie, ktoré je:

- neužitočné, v zmysle jeho iracionálnosti, nevzťahuje sa k žiadnemu cieľu;

- zlomyseľné, pretože väčšinou končí ničením majetku alebo ublížením na tele;

- negativistické, pretože symbolicky napáda hodnoty stredných vrstiev, najmä tie, ktoré sa týkajú vlastníctva.

Myslím si, že správanie sa väčšiny členov subkultúry graffiti nie je náhodné a writeri majú prinajmenšom dva jasné ciele – cieľavedome rozširovať svoj tag v mestskom priestore a vlastnou kreativitou vytvárať osobitý graffiti štýl. Z pohľadu writera je jeho aktivita primárne tvorbou a až potom ničením. Problematiku objektu a miery ničenia rozoberám bližšie v nasledujúcej kapitole 2.7 Tvorba.

2.7 TVORBA

Napriek tomu, že graffiti je považované za agresívny vandalizmus, podľa môjho názoru je to predovšetkým tvorba a až potom ničenie. Pri writingu sú ničené estetické hodnoty architektúry a dizajnu dopravných prostriedkov. Úžitková funkcia týchto objektov však zostáva neporušená, v potagovaných domoch môžu stále bývať ľudia a pomaľované vlakové vozne bez problémov premávajú po celej krajine.

Graffiti (ani vo forme tagov) nie je bezobsažné, nezmyselné, náhodné čmáranie, ale realizácia precízne vypracovaných kaligrafických foriem tagu (pozri 2.8 Štýl). Writeri strávia veľa času skečovaním, kreslením náčrtov a na ich základe vytvárajú graffiti na uliciach, pod diaľničnými nadjazdmi, na vlakových vozňoch.

„Vyliať si dušu na stenu a byť schopný odstúpiť a vidieť svoj strach, svoju nádej, svoje sny, svoje slabosti, vám skutočne dá hlbšie pochopenie seba a svojho vnútorného stavu“ CODA (in Tucker, str.19).

Nedá sa súhlasiť s označením graffiti za typický vandalizmus. Podľa Petruska vandalizmus je prejavom agresívneho správania, v ktorého primárnym cieľom je spôsobiť škodu. „Zmyslom vandalizmu je vyjadriť sám seba tým, že niečo deštruujem“ (in Alan, 1994, str.90). Základným kritériom na označenie správania za vandalizmus je akt deštrukcie a v ňom obsiahnuty prvok agresie. „U vandalizmu väčšinou nebýva vôbec jasný materiálny či psychologický zisk. ... Je nápadný navonok sa prejavujúcou nezmyselnosťou“ (Jedlička, Koťa, 1998, str. 99). Writing je pre writera primárne tvorba naplnená zmyslami ako získanie rešpektu, sebavyjadrenie alebo hľadanie osobnej identity. Writer sa vyjadruje tým, že tvorí graffiti, je to však tvorba bezohľadná k tradičným estetickým hodnotám a preto jej následkom môže byť aj ničenie.

Graffiti stojí na hranici delikventnej subkultúry a kultúry, vandalizmu a umenia. Presnejšie vyjadrené, zahŕňa oba protikladné momenty zároveň.

Galérie, časopisy a internetové stránky sú kontrolovanými priestormi. Skutočné graffiti však existuje iba na jednom jedinom konkrétnom mieste so svojou špecifickou atmosférou počas určitej obmedzenej doby a potom nenávratne zmizne, vyčistené alebo premaľované iným writerom. Graffiti sa nedá predať alebo kúpiť a tak sa jeho tvorba stáva prejavom nezávislosti od najvýznamnejších spoločnosť regulujúcich mechanizmov - peňazí a trhu. Tvorba graffiti je prejavom individuálnej slobody a nezávislosti.

2.8 ŠTÝL

„Writitng znamená štylizovanie písmen writerovho mena“ (Neelon, 2003, str.1).

Maľby, ktoré sa označujú ako graffiti, vždy vychádzajú z písmen writerovej prezývky (tagu), ktorá sa nemení; to čo sa mení, je spôsob, akým sú stvárnené. Podstatná časť toho, čo writeri na graffiti hodnotia z estetického hľadiska, označujú slovom štýl. Trvá to dosť dlho, kým sa v človeku vyvinie zmysel pre vnímanie štýlu. Vyžaduje si to poznanie histórie, pochopenie vizuálneho kódovania, ktoré je v subkultúre zaužívané a schopnosť vnímať abstraktnú estetiku kaligrafickej manipulácie s tvarom písmen.

V krajinách, kde sa používa latinská abeceda, ľudia stratili cit pre kaligrafiu, ktorá je v niektorých kultúrach vysoko ceneným umením. Japonský znak „shodó“, označujúci kaligrafiu, v doslovnom preklade znamená „spôsob písania“. Kritéria v estetike japonskej kaligrafie sú veľmi podobné ako kritéria v estetike graffiti. „Správne manévrovanie a tempo ťahov štetca, vyváženosť, harmónia, úhľadnosť, rytmus charakteristických čŕt znakov a ich plynulé usporiadanie, to sú základné znaky vydarenej kaligrafie. Zručné držanie štetca vytvára príjemnú rovnováhu znakov ... hrubé a tenké čiary a redšia alebo hustejšia sýtosť tušu. Kaligrafické práce bývajú podpísané červenou pečiatkou s autorovým menom“ (in http://en.wikipedia.org/wiki/Shodo).

Estetika graffiti je charakteristická vlastným systémom umeleckých hodnôt a „sebazobrazujúcim“ prístupom k tvorbe. Typické vyjadrovanie sa v hip-hope je založené na sebaprezentácii, na tom ako ja vnímam svet okolo, čo som ja zažil a čo si o tom ja myslím. Tvorba prebieha cez prezentáciu seba samého a svojich osobných pocitov, zážitkov, názorov...

„Preniknutie do štýlu je najdôležitejší krok, je to uvedomenie graffiti“ WRACH (Pop-life 25/1997, str.14) .

„Štýl ako taký je principiálne slobodný, nezávislý... Rodiskom štýlu je dimenzia fantázie, úroveň antigravitácie, kde je všetko možné a povolené až do bodu, kde sa writer rozhodne, že tam budú hranice...“ NEON (in. Backjumps #14, str. 53).

Cieľom je nájsť originálny spôsob stvárnenia písmen tak, aby boli krásne a zaujímavé, dokonalý podpis v nespočetných variáciách. Graffiti je úplne abstraktné a spontánne umenie, ktoré v skratke zachytáva momentálny pocit a aj celkovú charakteristiku autora.

„Robím písmo, lebo 26 písmen je dosť, aby definovali každú vec na svete. ... Musíte si uvedomiť, že prvým krokom je predefinovať písmeno a zároveň vytvoriť formu akejsi kaligrafie“ BANDO (in Chalfant, Prigoff, 1987, str. 71 a 75).

„Podstatou je zobrať písmená, skresliť ich, zmeniť ich, zmutovať ich. Je to o vyvíjaní abecedy. ...môžeš si urobiť vlastnú abecedu, individualizovať ju“ VULCAN (in Miller, 1993, str. 32).

Podstatná je krása tvarov, kompozičná vyváženosť, skôr jednoduchosť ako zbytočná komplikovanosť, zdrvujúca priama dynamika, svojskosť a originalita.

“Graffiti z vás musí prúdiť čisté, sústreďte sa na tvary a farebnosť” 2ROCK (Pop-life 25/1997, str.14).

Najnovšie trendy v štýle smerujú k čistej vizuálnej hre s písmom; pomocou systematickej fragmentácie a defragmentácie, niekedy zasadenej do trojdimenzionálneho priestoru, sa vytvára dojem kompozične vyváženého obrazu. Z písmen, z ktorých je slovo zložené, sa stáva obraz. Písmená plynú v jednotnom rytme charakteristickom pre writera a vytvárajú abstraktný estetický dojem.

Komixové postavičky a iné characters, často oceňované bežnými ľuďmi, slúžia iba ako doplnok a pre writerov sú druhoradé. Graffiti, aj keď býva doplnené charakters, je vo svojej podstate forma kaligrafického písania svojho mena.

„To, čo sa zdá byť obohatením – charakters, špeciálne motívy – výrazne znižujú abstraktnú myšlienku graffiti“ SCUM (in Backjumps #13, str. 34).

V pochopení štýlu, môžeme pozorovať dva základné trendy. Pre niektorých writerov je graffiti niečo ako krasopis, zabávanie sa s dizajnom tvaru písmen, hľadanie nových foriem.

„Štýl pre mňa znamená len tvorbu písmen. Slová nemajú žiadny význam. Nekreslím, nemaľujem, iba píšem“ POIS 811 (Terrorist magazine #2, str. 25).

„Kedysi niekto vymyslel písmeno. Potom sa niekto začal snažiť, aby písmená vyzerali dobre. Tým sa to začalo. O tom to celé je“ BANDO (in. Chalfant, Prigoff, 1987, str. 77).

Druhú skupinu tvoria writeri, ktorí pri popisovaní štýlu často hovoria o pocitoch a myšlienkach. Spôsobom akým maľujú svoj tag, tým aké tvary, fillin, background a farby použijú, sa snažia vyjadriť nejaký pocit alebo posolstvo. U writerov patriacich do tejto skupiny môžeme často pri piece nájsť napísaných pár slov, ktoré sú akýmsi „názvom diela“, posolstvom, myšlienkou.

“Štýl je spôsob ako človek prezentuje svoje myšlienky, nápady” SONIK (Neelon, 2003, str.1).

„Snažím sa považovať moje hľadanie štýlu za osobné obohatenie. V štýle zahŕňam dynamiku, harmóniu, cítenie tvarov...a nechať celu vec plynúť (flow). ... Celý proces tvorby štýlu sa snažím nechať na emócie a nechávam plynúť dynamiku rôznych vlnení. ... Štýl má hodnotu pokiaľ vieš čo robíš, pokiaľ celá vec pochádza priamo z tvojho srdca“ NEON (in Backjumps #14, str. 53).

„Svoj štýl stále hľadám... Nesnažím sa o ňom logicky premýšľať, nechávam voľne prichádzať a odchádzať každodenné podnety – môj vlastný vývoj určuje vývoj môjho graffiti štýlu. ... Túžim dosiahnuť stav, keď sa akákoľvek vnútorná pohnútka odrazí v mojich veciach. Chcem skúsiť ukazovať slová podľa ich významu, hrať sa s jednotlivými prameňmi a zobrazovať ich podľa toho ako znejú. ... Tvrdím, že v pocite sa skrýva tajomstvo dokonalosti“ BIOR (Pop-life 25/1997, str.14).

Pri definovaní štýlu writeri často spomínajú cestu hľadania seba samého, svojho skutočného ja.

„Za tým všetkým je jeden čistý a pravdivý hlas, ktorý existuje v každom v nás, hlas ktorý sme často pochovávali tým, že sme sa správali ako iní ľudia. Nosnou konštrukciou štýlu je konštrukcia každého z nás. Štýl je umeleckým ekvivalentom osvietenia. Znamená plné poznanie seba samého. ... Technika je niečo, čo sa dá naučiť, ale štýl je niečo čo musí byť objavené v rámci seba samého. Technika je univerzálna, štýl je osobný” SONIK (Sonik, str.2).

Práve kvôli tomu, čomu writeri hovoria „štýl“, je graffiti považované za umenie. Je dôležité si uvedomiť, že pre zaangažovaných členov subkultúry je aj podarený tag (bežne označovaný ako čmáranica či vandalizmus) krásny a pri pohľade naň zažívajú presne to isté, čo cíti napríklad milovník výtvarného umenia v galérii.

„Som úplne presvedčený, že je to krajšie ako hocijaká normálna fasáda, normálne vozne metra, vlakov, električiek a šedý betón... Nech sa budem hádať s kýmkoľvek, nikto ma nepresvedčí, že akákoľvek stena, čistá plocha, je krajšia ako štýlový piece, či už žiari farbami alebo je to chróm...“ ASH 721 (Pop-life 18/1997, str.14).

Tým, že writeri štylisticky manipulujú písmená, sa graffiti často stáva nečitateľným a teda nezrozumiteľným pre nezúčastneného pozorovateľa. Vytvárajú istý druh kódovania, čím stavajú istú bariéru medzi subkultúrou a zvyškom spoločnosti.

„Nečitateľnosť tagov pre bežných ľudí je súčasťou ich charizmy a príťažlivosti, je to tajný kmeňový kód“ (Alrcón, 1998, str.1).

Kopírovanie a obkresľovanie zaužívaných vzorov a štýlov napriek tomu, že sa medzi writermi často vyskytuje, nie je uznávané. Oveľa viac sa cení originalita a tvorivosť, ktorá však musí byť v rámci hraníc graffiti. Odklon k iným umeleckým smerom, ktoré nepracujú s písmom je väčšinou podtónom odsúdenia označené za niečo „čo už nie je graffiti“.

Uvádzam pár mien writerov, ktorým sa dostalo všeobecného uznania vďaka ich štýlu: Blade, Kase2, Dondi, Seen, Phase2, Dero, T-Kid, Sento, Reas, Ces, Earsnot, Cycle, Cope2 (New York), Joker (Portland), Giant, Saber, Kaws (Los Angeles), Ewok (Mineapolis), Puzle, Atome (Austrália), Os Gemeos (Sau Paulo), Bando, Mode 2 (Paríž), Delta, Zeds (Amsterdam), Esher, Dejoe, Kobolt, Steak, Phosh, Milk (Berlin), Can2 (Mainz), Chintz (Dortmund), Loomit, Daim (Hamburg), Bates, Swet, Kerg (Kodaň), Bior, Romeo (obr. 22), Cakes, Bloet, Ash, Wladimir (obr.3, 23) (Praha), Ble (Varšava)...

2.9 SÚŤAŽ, REŠPEKT A FAME

Sláva, rešpekt a vzbudenie pozornosti sú často uvádzané ako kľúčové motívy writingu. V základe v graffiti ide o porovnávanie, súťaženie medzi writermi, snahu byť najlepší. Writeri sa pomocou kvality a kvantity svojej produkcie snažia získať od členov komunity uznanie, úctu alebo slovami writerov „rešpekt“.

„Graffiti na ulici vyjadruje postoj sily... Writeri opakujú stále dokola svoje „JA“, potvrdzujú svoju značku, s ktorou sú stotožnení “ (Sennett, 1990, str. 209).

Píšu na steny seba, meno je základom graffiti. V tomto scenári je dôležitá silná osobnosť, sebadôvera, je to vzájomné pôsobenie medzi silou writerovej identity a prostredím mesta, v ktorom je writer napoly stratený. Je to zároveň cesta ako nájsť seba samého a skupinu podobných ľudí, v ktorej neprevláda cudzosť a anonymita. Strata identity vo veľkomeste, ktorú popisuje Mazzoleni, by mohla byť ešte závažnejšia u mladých ľudí, pretože sa nachádzajú v životnom období, keď ich identita začína vznikať a vyvíjať sa.

Nepísané normy subkultúry hovoria, že najlepší writer by mal dominovať vo všetkých oblastiach – tagy a bombing na ulici, vlaky a metro, farebné pieces a productions v zónach. Ide o to kto je najsilnejší, najlepší. Je to proces budovania kariéry, ktorá u väčšiny prebieha v nasledujúcich štádiách:

Človek, ktorý ešte poriadne nevie, čo robí, ale „niečo“ ho ku graffiti ťahá, páči sa mu, fascinuje ho. Toy nechápe štýl, má skreslené predstavy o vzťahoch a fungovaní subkultúry a ostatní writeri ho nerešpektujú alebo dokonca odsudzujú. Niektorí writeri ostanú počas celej svojej graffiti kariéry na úrovni toyov.

Toy postupne začína chápať štýl a vytvára si svoj vlastný, ovláda techniku maľby so sprejom, má za sebou nejaké vydarené veci a v subkultúre si postupne získava rešpekt.

King je najlepší writer v meste. Svoju pozíciu si musí obhájiť aktivitou vo všetkých oblastiach – množstvo tagov a bombingov v ulici, kvalitné pieces, vynikajúci štýl a veľa vlakov. Na pozíciu kinga sa dostane len zlomok writerov.

Komentáre writerov na stenách i mimo nich hovoria členom subkultúry kde sa v hierarchii nachádzajú. Unikátna štruktúra hodnôt fungujúca v subkultúre graffiti, je z veľkej miery nezávislá a odlišná od estetických štandardov masovej kultúry. Čo teda writeri zvažujú pri hodnotení graffiti, čo im môže priniesť rešpekt?

- kvalita – technika (ovládanie „maľby“ s aerosolovou farbou) a štýl (prepracovanosť, typickosť, originalita)

Graffiti a pozícia writera sa posudzuje na základe syntézy všetkých troch oblastí.

Graffiti musí byť na takom mieste, aby ho ostatní writeri mohli vidieť a oceniť writerovu aktivitu, najuznávanejšie sú miesta, ktoré sa ťažko robia, napríklad ulice, kde je ruch aj v noci, roof-topy, komíny alebo luxusnejšie verzie vlakových vozňov, o ktorých sa vie, že sú dobre strážené.

2.10 ŽIVOTNÝ ŠTÝL A ZÁBAVA

„Keď pozerám v kine film, automaticky pátram v pozadí po tagoch a throw-upoch“ GANE (in Scheepers, 2004, str. 40).

Aby bolo možné v nevyhlásenej permanentne prebiehajúcej “súťaži o najlepšieho writera“ uspieť, graffiti postupne začne hrať v živote writerov jednu z najdôležitejších rolí a stáva sa životným štýlom s typickým spôsobom myslenia.

„Stáva sa obsesiou, je nutkaním, dominuje vo writerovom živote“ (Scheepers, 2004, str. 40).

Graffiti zásadným spôsobom ovplyvňuje život writera. Graffiti je zčasti protizákonná činnosť a preto je vhodné, aby o tom, že writer je writerom, nikto nevedel, okrem pár priateľov, ktorým môže plne dôverovať. V bežnej role študenta alebo zamestnanca musí byť writer nespoznaný a neidentifikovaný. A tak sa správa podľa dvoch sociálnych rolí, v dvoch svetoch, v subkultúre a dominantnej kultúre, kde si vytvára dve paralelné identity.

Graffiti je perfektná zábava, zdroj tých najsilnejších, neopakovateľných zážitkov, napätia a vzrušenia z adrenalínu. Writing je jedno veľké riskantné dobrodružstvo, v ktorom writer zo svojho pohľadu vystupuje spravidla ako kladný hrdina.

„Myslím, že graffiti je rovnaké, ako keď nejaký blázon ide po meste na motorke 200 km/h. Vie, že je veľká pravdepodobnosť, že sa zabije, ale on musí“ CANZ (z emailovej korešpondencie)

Z biologicky - psychologického pohľadu je to ľahko vysvetliteľné. V riskantných situáciách sa v tele človeka vylúči množstvo látok, ktoré pôsobia ako droga a človek chce takého zážitky čo najčastejšie opakovať.

„Po 150 rokoch avantgardy v umení sa dnes robí málo umenia, ktoré ziape a mrazí. Choďte masturbovať do galérie a ľudia len zhíknu. Ale spravte obrovský piece na ťažko dostupnom mieste a ľudia budú reagovať hnevom, prekvapením, pobavením alebo obdivom“ (Sartwell, str.19).

3.VÝSKUMNÁ ČASŤ

Vo výskumnej časti sa budem snažiť doplniť obraz kultúrnej identity writera o ďalšie dôležité prvky a vzťahy.

Podľa Geertza, významného predstaviteľa symbolickej antropológie, „študovať kultúru znamená odhaľovať zdieľané kódy symbolov a významov, podľa ktorých jedinci interpretujú svoje zážitky a riadia svoje správanie“ (in Soukup, 2000, str.181). Bazálnymi kultúrnymi symbolmi v subkultúre graffiti sú samotné graffiti kresby a writing, teda činnosť, ktorou graffiti vzniká. Pri orientačných rozhovoroch s writermi, pred uskutočnením výskumu, som nadobudol dojem, že oni sami ako príslušníci subkultúry nepripisujú svojim výtvorom (graffiti kresbám) nejaký všeobecne zaužívaný význam, okrem prezentácie ich tagu. (Nepopieram, že writeri ako individuálni tvorcovia vyjadrujú svojimi dielami isté myšlienky. Ich významy sú však tak rôznorodé ako sú rôznorodé postoje a názory umelcov všeobecne). Preto som sa rozhodol, že za nositeľa významov v subkultúre graffiti budem považovať činnosť - writing. V rozhovoroch sa zameriam na odhalenie významu writingu, ako určitej formy správania sa, pri ktorej sú vytvárané kultúrne artefakty – graffiti.

Kultúrny antropológ Robert F. Murphy píše, že ak dokážeme iné kultúry správne pochopiť, tak "to čo sa nám na iných skupinách zo začiatku zdalo byť iracionálne, donkichotské, nemorálne alebo jednoducho nezmyselné, sa nám teraz zdá byť logické, či priamo užitočné" (2004, str.15).

Som presvedčený, že writeri najlepšie vedia prečo robia graffiti, sú expertmi na svoju profesiu. Ak chceme pochopiť, čo ich motivuje k tomu, aby písali svoj štylizovaný tag v nespočetných obmenách v mestskom verejnom priestore, musíme sa najprv opýtať ich samotných a nie pokúšať sa o interpretácie na základe vonkajších pozorovaní. Relevantnosť a pravdivosť takýchto interpretácií je často diskutabilná, pretože sú vždy do určitej miery ovplyvnené etnocentrickým pohľadom príslušníka dominantnej kultúry.

Subkultúra graffiti je komplexným a náročným predmetom výskumu. Jej kultúrne artefakty, graffiti kresby sú veľmi dobre verejne viditeľné, ale ich autori zostávajú neznámi, skrytí v anonymite mesta. Ich aktivity sú často nelegálne, preto svoju writerskú identitu musia tajiť pred verejnosťou. Pre výskumníkov je veľký problém nakontaktovať sa na nich a získať si ich dôveru.

3.1 PREDMET VÝSKUMU

3.2 CIEĽ VÝSKUMU

Vo svojom výskume sa zameriam na objasnenie, podľa môjho názoru pre prácu sociálneho pracovníka podstatných oblastí subkultúry. Vo svojom výskume sa zameriam na tú časť kultúrnej identity writerov, ktorú nie je možné vydedukovať z vonkajších viditeľných kultúrnych prejavov a vzťahov.

1. V prvej oblasti bude mojim cieľom získať porozumenie správania writerov a to tak, že sa budem snažiť odhaliť motivačné faktory, ktoré ich vedú k tvorbe graffiti a pochopiť vnútornú logiku týchto faktorov.

2. V druhej časti ma bude zaujímať postoj writerov k dominantnej kultúre spoločnosti, ktorá ich obklopuje.

3.3 METÓDY A TECHNIKY VÝSKUMU

Použitou metódou bude pološtruktúrovaný rozhovor orientovaný na určené témy. Interview budú zaznamenané na diktafón a následne prepísané do textovej formy. Kladené otázky budú otvorené, s cieľom interviovanú osobu nechať voľne rozprávať na načrtnutú tému.

3.4 TEMATICKÉ OKRUHY

Životný štýl spojený s tvorbou graffiti, je naplnený silnými zážitkami, ktoré výrazne ovplyvňujú vývoj writerovej osobnosti. Pre pochopenie motivácie činnosti tvorcov graffiti je dôležité analyzovať životné obdobie, keď mladý človek objaví graffiti a rozhodne sa, že to je aktivita, ktorej sa chce venovať.

Predpokladám, že sa tu objaví niekoľko základných motivačných faktorov a výpovede writerov nám umožnia lepšie porozumieť procesu, na základe ktorého sa človek rozhodne venovať graffiti.

Ako si sa stretol s graffiti? Čo ťa na graffiti zaujalo? Aké to bolo životné obdobie? Prvý tag? Ako writing zmenil tvoj život? Čím ťa obohacuje a o čo ťa ochudobňuje? Ako sa dívaš na svoju terajšiu životnú situáciu? Tvoja vzdialenejšia budúcnosť a graffiti? Čo ti dáva to, že si writer?

Tak ako väčšina mládežníckych subkultúr vzniká na základe určitého hudobného štýlu (punk, techno, trance, atď.), subkultúra graffiti sa formuje na základe činnosti „tvorby graffiti“, teda writingu. Writing je aktivita vykonávaná podľa určitých vzorcov správania, ktoré sú významnou súčasťou kultúrnej identity subkultúry a životného štýlu writerov. Graffiti je predovšetkým zážitok z vytvárania a z následnej časo-priestorovej existencie tohoto výtvoru. Bude ma zaujímať ako writeri prežívajú jednotlivé etapy writingu.

Predpokladám, že vo výpovediach writerov na túto tému sa objavia ďalšie zásadné motivačné faktory a popísanie emocionálneho zafarbenia ich prežívania mi umožní porozumieť ich správaniu

Čo prežívaš počas jednotlivých etáp writingu*? Čo sa s tebou vtedy deje, čo prežívaš? Na čo myslíš a čo cítiš?

Medzi writermi sa často objavuje názor, že graffiti je predovšetkým určitý spôsob žitia. Otázkami z tohto okruhu sa budem snažiť primäť writerov, aby popísali špecifiká svojho životného štýlu oproti štýlu života bežných členov dominantnej kultúry.

Predpokladám, že na základe výpovedí writerov bude možné odhaliť, do akej miery sa cítia byť odlišní od priemerných bežných členov spoločnosti.

Aký je životný štýl writera? Čím je odlišný od životného štýlu bežných ľudí? Čo robí writera writerom na rozdiel od toya? Čo sa ti na takomto spôsobe života páči?

Medzi príslušníkmi dominantnej kultúry a subkultúr sa objavujú konflikty, napriek tomu, že writeri sú závislí od dominantnej kultúry, v ktorej žijú. Vedome a slobodne sa rozhodli porušovať jej normy a uznávať odlišné hodnoty.

Predpokladám, že budem schopný popísať postoj writerov k normám spoločnosti a spôsoby, akými ospravedlňujú sami pred sebou svoje konanie.

Aký je tvoj pohľad na to, že to, čo robíš je protizákonné? Prečo nie si ochotný správať sa podľa normy? Vidíš sa ako súčasť spoločnosti alebo skôr sa z nej vyčleňuješ (my a oni)? Máš pocit že konáš nesprávane, že robíš niečo zlé, že niečo ničíš? Čo si myslíš, že si o tebe myslia bežní ľudia? Aký je tvoj názor na vlastnícke právo? Máš nejaké hranice kam graffiti patrí a kam už nie?

3.4 VÝSKUMNÁ VZORKA

V predstave širokej verejnosti sú writeri vykreslení ako nevzdelaní a agresívni chuligáni. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že väčšina writerov sú inteligentní tvoriví ľudia. „Seriózni writeri, majú hlboké pochopenie priestoru a vzťahov, v ktorých sa nachádzajú.“ (Scheepes, 2004, str.15). Kvôli tomuto náhľadu na svoju situáciu som sa rozhodol z nich utvoriť výskumnú vzorku a budem ich považovať za expertov na problematiku graffiti. Pre svoj výskum som cielene vyberal tých writerov, ktorí sú v rámci subkultúry považovaní za najlepších. Od ostatných writerov dostávajú rešpekt a tak svojim vplyvom, aktivitou a názormi určujú ďalší vývoj subkultúry.

Keďže významy symbolov objavujúcich sa v subkultúre graffiti nie sú formálne zadefinované a inštitucionalizované a subkultúra neexistuje ako homogénna sociálna entita ale je roztrúsená v dominantnej kultúre, treba si uvedomiť, že každý writer si vytvára svoje vlastné individuálne pochopenie toho čo robí. Preto predpokladám, že v rámci rozhovorov, writeri niektoré prvky a javy súvisiace s graffiti zdôraznia a vyzdvihnú a iné zas prehliadnu.

3.5 ČASOVÝ HARMONOGRAM A REALIZÁCIA VÝSKUMU

Interview budem realizovať v mesiacoch február, marec, apríl 2005 a zúčastní sa ho 8 writerov.

Poradie interviovaných writerov: Beker (Banská Bystrica), Bluer (Kluknava-Košice), Soul (Žilina-Košice), Kens (Žilina-Praha), Keys (Bratislava), Ulmo (Bratislava), Opal (Žilina-Trnava), Picus (Trnava).

Doba trvania rozhovoru: cca 15 - 45 minút, podstatné je, aby sa participanti vyjadrili ku všetkým témam.

3.6 KVALITATÍVNA ANALÝZA POLOŠTRUKTÚROVANÝCH INTERVIEW

3.6.1 CHARAKTERISTIKA POSTAVENIA PARTICIPANTOV V ŠTRUKTÚRE SUBKULTÚRY

Participantov, ktorí sa zúčastnili na mojom výskume, zaraďujem do "druhej generácie" slovenských writerov. Majú okolo 23 až 26 rokov, začali maľovať v rokoch 1995 až 1997, teda writingu sa venujú okolo 10 rokov.

Neboli úplne prví, ktorí na Slovensku začali maľovať graffiti, ale dalo by sa povedať, že sú prví, ktorí sa mu venovali cieľavedome, dlhšie ako niekoľko rokov. Svojou systematickou aktivitou vytvorili pozorovateľnú mládežnícku subkultúru graffiti, ktorá formuje stabilnú scénu zloženú z crews pochádzajúcich z rôznych miest. Táto generácia začala cielene maľovať vlaky (čo je považované za najintenzívnejší zážitok z writingu, pri ktorom človek pochopí o čom to celé je) a predovšetkým jednotliví writeri a mestské scény začali rozvíjať vlastné charakteristické štýly. Priekopníci sú aj v cestovaní po Európe a mnohí slovenskí writeri si tak získali renomé aj mimo Slovenska. Ďalšia oblasť, ktorú dokázali títo ľudia využiť na prezentáciu svojej tvorby je internet.

Od objavenia sa prvých pokusov o graffiti, s importom informácii z Českej republiky (kde graffiti bolo o krok pred slovenskou scénou) a tiež zo západnej Európy a USA, môžeme pozorovať postupnú inkulturáciu zaužívaných kultúrnych vzorcov zo zahraničných subkultúr a profilovanie špecifík slovenskej subkultúry. Tento proces prebieha spontánne a neorganizovane, bez formalizovaných pravidiel alebo explicitne zapísaných noriem. Na slovenskej graffiti scéne sa sformovala voľná hierarchická štruktúra writerov a toyov, a tiež sa objavujú ľudia, ktorí sa špecializujú na ilegálne alebo legálne graffiti alebo sa venujú obom. V graffiti sa v nepretržitom kolobehu objavujú noví začínajúci writeri. Pre nich sú v súčasnosti tí, s ktorými som realizoval rozhovory vzormi a na ich základe si vytvárajú pochopenie kultúrnych symbolov subkultúry graffiti.

Participanti sú v civilnom živote veľmi rozdielni ľudia. Všetci majú vysokoškolské alebo maturitou ukončené stredoškolské vzdelanie a väčšina z nich je zamestnaná alebo študuje. Styčným bodom, na ktorej sa utvára príslušnosť ku subkultúre je writing, do veľkej miery skupinová činnosť, v tom zmysle, že writeri, hoci väčšinou tvoria graffiti ako samostatné maľby, zriedkavo chodia maľovať bez spoločníkov. Pri snahe vytvoriť obraz o slovenských writeroch som svoje otázky musel odvíjať od writngu a od graffiti. Ak by som sa zameral na iné oblasti (rodina, zamestnanie, svetonázor a pod.) boli by ich výpovede nepochybne veľmi rôznorodé, tak ako je rôznorodá celá spoločnosť.

Pri realizovaní interview, vychádzajúc z konceptu kultúrneho relativizmu, som sa nesnažil writerov konfrontovať s hodnotami dominantnej kultúry spoločnosti, naopak mojím zámerom bolo získať ich dôveru, uvoľniť napätie a ich možný strach z polície tak, aby bez obáv vypovedali svoje názory a popísali svoje skúsenosti. Preto sa môže zdať, že obraz o graffiti a jeho tvorcoch, ako výsledok môjho výskumu, je jednostranne pozitívny a writeri v ňom vystupujú v roli "kladných hrdinov". Tendencia vytvárať si priaznivý sebaobraz je pre ľudský druh prirodzená a je známym psychologickým mechanizmom.

3.6.2 INTERPRETÁCIA VÝPOVEDÍ

Writeri sa ku graffiti dostali v určitom prelomovom životnom období, ktorým bol väčšinou príchod na strednú školu alebo iná významná udalosť v ich živote. U niektorých sa graffiti stalo hobby, ktoré nahradilo iné "konformné" záľuby (Keys, Opal, Picus, Kens), bolo posunutím záľuby vo výtvarnom umení do nekonformnej roviny (Soul, Bluer) a u iných to bol prostriedok ako sa vyhnúť nude (Beker, Kens, Opal).

"Bavili ma kompy, hral som počítačové hry, programoval som. ... Možnože to vychádza z toho, že ja som nikdy nič nerobil... rodičia mi dávali dosť veľký rozhľad, že rob si čo chceš." Kens

"Vždycky som sa venoval kresleniu... Vtedy to bolo také, že som prišiel na školu a začal som objavovať nejaké veci, trošku ináč vnímať život. " Soul

"Ja som mal vždycky pozitívny vzťah k výtvarnému, čiže ja som od malička kreslil." Bluer

"V podstate ničomu, ako každý, flákaš sa von... Možno to tak začínalo - vyskúšame, uvidíme." Beker

"Uvedomil som si, že prečo to neskúsiť, môže to byť zábava, bude to iná forma zabíjania nudy jak robia ostatní." Opal

Rozhodnutie začať s writingom je pravdepodobne spojené so začiatkom dospievania, osobnostným vývojom v tomto období a jeho charakteristickými črtami ako je hľadanie inej hodnotovej orientácie, vlastnej cesty životom, pocitmi nepochopenia, odlišnosti a zároveň potrebou zažívať pocit voľnosti, slobody a byť originálny. V tomto období bolo podstatné uvedomovanie si istej odlišnosti a originality. Writeri vedeli, že graffiti, bolo v tej dobe (1994-1996) niečo úplne nové, nezvyčajné a tým pre nich príťažlivé. Objavila sa tu snaha byť aktívny, niečo robiť, niečo vytvárať a tak vyskúšali graffiti, ktoré ich niečim zaujalo.

"Tá dynamika (sa mi páčila), také niečo iné... je to taká revolúcia..." Ulmo

"...možno tá voľnosť, nikto ťa ničím neobmedzuje... môžeš si v podstate spraviť čo chceš..." Beker

"Zaujalo ma na tom, že to bolo veľké a farebné, to je asi jediná vec na čo si z tej doby spomeniem." Keys

"...tá forma, že to bolo v tej dobe také nové, aj také výtvarné dá sa povedať... taká energia z toho išla... zakázanosť, že je to niečo nepovolené, niečo iné..." Bluer

"V škole som videl všetko na laviciach a hlavne cez Bluera... robil tagy na papier a vtedy som to prvý krát nejak úplne prežil... a strašne to bolo zaujímavé... Zaujalo ma že niekto dokáže hentak pracovať s písmom." Soul

"Sme chodili von a tagovli sme a bavilo nás to vychytávať tie písmenká a nejak pekne to spraviť, do nejakého tvaru a podobne." Kens

"Vtedy na Slovensku to bolo inovatívne, málokto niečo o tom vedel, bolo to nové a netradičné..." Opal

„Málo ľudí to robilo, vynikal si v niečom... a hlavne tou slobodomyselnou tvorbou.“ Picus

Writeri graffiti zaregistrovali v novinách (Keys, Picus, Opal) alebo ho proste videli na stenách vo svojom meste (Ulmo, Kens) či škole (Soul, Bluer), nevedeli však poriadne o čo ide, iba sa im páčilo, priťahovalo ich, napríklad svojim výtvarným prejavom (Soul, Kens, Bluer, Picus) alebo sa k nemu dostali cez kamarátov writerov (Keys, Beker, Soul, Kens).

Začínajúci writeri si vtedy málo uvedomovali kultúrne vzorce spojené so subkultúrou graffiti.

"Keď sme robili prvú vec, tak som to ešte tak nebral... my sme nemaľovali graffiti... presne, čo sme maľovali boli skejtové veci, rôzne značky, simpsonovscov, také veci, srandy, he-he." Beker

"Kreslil som si do zošita názvy počítačových hier, ale také stučnené písmo... proste sa mi to páčilo, ale vlastne som nevedel, že nejaké graffiti a tak." Kens

"Nejaký čas potom (po namaľovaní prvej veci) som pochopil, že čo a ako, že treba mať nejaký ten sketch... V tej dobe som ešte nechápal, že píšem meno..." Keys

"Zo začiatku som si to ani neuvedomoval, som v tom len tak bádal, dosť neskoro som začal chápať tú podstatu graffiti... tie prvé roky to bolo také slepé kráčanie.“ Picus

Pocity z maľovania prvého graffiti boli rôzne, pozitívne, negatívne, ale väčšinou motivovali writerov k ďalšej aktivite a snahe zlepšovať sa. Hodnoty a zaužívané normy v subkultúre graffiti sú nastavené tak, aby začínajúcich writerov, toyov, maximálne motivovali v rámci neustále prebiehajúcej súťaže, kvalitatívne i kvantitatívne zlepšovať svoj prejav. Starší writeri a ich tvorba sú pre toyov vzor, ideál, ktorému sa snažia priblížiť. Treba podotknúť, že podstatu motivácie, nemožno redukovať na istý druh súťaženia či kariéry.

"Moc sa mi to nepáčilo, ale bol som hrdý, že som spravil ten prvý krok a nejak som sa na to vizionársky pozrel, že za pár rokov sa to zlepší." Opal

"V tej dobe som si hovoril, že kurva, to je jaké dobré, sa mi to strašne páči, čo som spravil..." Keys

Ideálom v graffiti je najlepší writer v meste, king. Ak sa mu chce človek vyrovnať, musí sa tvorbe graffiti venovať naplno. Writing je preto veľmi intenzívna činnosť, ktorá vplýva na formovanie osobnosti dospievajúceho človeka.

Writeri uvádzajú predovšetkým pozitívne dopady graffiti na svoj život, vnímajú ho ako faktor, ktorý im priniesol veľa zábavy, urýchľoval ich osobnostný rast, obohacoval ich život o nové skúsenosti a cítia sa ním výrazne poznačení. Tým sa v nich upevňuje vedomie istej odlišnosti od bežných ľudí.

Nesnažím sa dokázať, že graffiti má pozitívny vplyv na vývoj osobnosti mladého človeka, iste nesie so sebou aj mnoho negatívnych následkov. Participanti na mojom výskume boli writeri, ktorí sa nimi stali vlastným slobodným rozhodnutm, lebo sa im writing páči. Preto považujem za pochopiteľné, že sa snažia poukázať predovšetkým na prínosné prvky svojej aktivity. Je však zaujímavé si všimnúť, že to, čo uvádzajú ako zisk v procese dospievania s graffiti, nie sú schopnosti asociálne či deviantné, ale z časti sú spoločensky prijateľné a žiadané. Toto je, myslím si, veľmi dôležitý moment, pretože to znamená, že graffiti nerozvíja iba deviantné a asociálne tendencie správania sa.

- mení ich postoje a názory a prináša nové, netradičné zážitky a pohľady na svet, spoločnosť a život:

"Dneska vnímam veci, situácie v živote, v spoločnosti, každý deň na ulici iným spôsobom ako obyčajný človek, ktorý je zapadnutý do systému, chodí do roboty... " Keys

"(Graffiti ma obohatilo o) iný pohľad na mesto... nevidíš iba tie stopy, ale vieš si k tomu niečo priradiť." Ulmo

"(Graffiti ma obohatilo o) poznanie vecí z úplne rôznych uhlov, strašne moc zážitkov a stretávanie sa vecí, s ktorými sa bežný človek nestretáva.

Ľudia, ktorí maľovali vlaky sčekovávajú (=sledujú, pozorujú, kontrolujú) tie veci (okolo seba), vidia veci trošku ináč... sledujú aj všelijaké detaily... myslím, že všetci vnímajú ten priestor inak... neviem to nejak lepšie vyjadriť alebo opísať.

Život naozajstného writera je prepletený veľmi strašne zvláštnymi skúsenosťami. ... Napríklad, že sa stane niekomu, že zostane sám v metre v tuneloch za prevádzky... To sú proste situácie, v ktorých človek nájde určitú múdrosť." Soul

"Rozmýšľal som viacej o spoločnosti, ako to funguje, lebo som bol prinútený tým, čo som robil." Kens

"Rodičia mi dávali peniaze na týždeň a ja som si ich dokázal ušetriť (na farby)." Keys

"Niekto ide do klubu, ožierať sa s kamarátmi... tieto činnosti musíš odbúrať, proste musíš šetriť peniaze... Hľadáš si cesty ako zohnať peniaze. ... Ja od svojich 14. rokov som nemal jedny prázdniny, neviem čo je voľno, v kuse som 9 rokov zapojený do práce." Opal

"Dívam sa na veci s nadhľadom... dokážem rozoznať na prvý pohľad, môže to byť hocičo, kvalitnú vec, ktorá má za sebou nejakú hodnotu, oproti nejakej úplnej pičovine..." Keys

- získali nové zručnosti, ktoré dnes mnohí využívajú vo svojej umeleckej tvorbe a v práci

"Robím grafiku na počítači a to je na sto percent ovplyvnené graffiti." Keys

"(O svojej umeleckej tvorbe) Myslím, že sa to odzrkadľuje na mojich veciach a sú tam prvky z graffiti... chcem určite pracovať v ulici, v priestore vonku, je to určite viac v pohode ako ateliér..." Soul

"Môže ťa to posunúť, otvorí ti to obzor, má to spoločné prvky s grafikou, typografiou..." Kens

"Veľa ľudí sa cez graffiti dostalo na vysoké školy, kde študujú umenie, dizajn." Picus

- učia sa rozlišovať podstatné a nepodstatné veci v živote, cieľavedomosť:

"Som si povedal, toto neni dôležité, je to nejaká pičovina, na ktorú zabudneš po čase... uvedomoval som si tú vec, že chcem to robiť... som sa snažil dokázať sám sebe aj tým ľuďom, že to dokážem spraviť, všetko som tomu prispôsoboval." Keys

"Vďaka (graffiti) som racionalizoval niektoré činnosti, odbúral zbytočné, aby mi ostalo viac času na túto zábavku. ... Cieľavedomosť, sebaprekonávanie." Opal

"Dalo mi to veľa, pretože vlastne od mlada... je tam určitá zodpovednosť... To neni, že si ideš zahrať na ihrisko hokej, ale my sme robili niečo čo sa nesmelo. ... Hodne som cestoval a vždycky sám za seba. Moji kamaráti ešte chodili na dovolenky s rodičmi a ja som už išiel napríklad do Maďarska a maľoval som tam vlaky. ... (O maľovaní vlakov) Viem, že mám veľkú zodpovednosť, jak za druhých, za seba, aj za to čo robím." Kens

"Zodpovednosť, týka sa to práce a vedieť si zatriediť voľný čas, použiť peniaze..." Opal

- cestujú do zahraničia, spoznávajú miestnych writerov a mesto, ale nie ako turisti, ale z pohľadu domácich:

"Kvôli maľovaniu som posledné dva roky veľa cestoval... Spoznávaš vlastne vždycky niečo nové." Beker

"Ja by som nikdy toľko necestoval, jak cestujem teraz vďaka writingu. ... Aj tie mestá, ktoré som navštívil, človek spozná z úplne iného uhlu... (miestni writeri) ma zoberú na také miesta, kde chodia oni, kde je ten skutočný život." Opal

"Neprídem do toho mesta ako klasický turista, ale ako writer a vidím to mesto z tej stránky, akoby som tam žil, ako obyvateľ toho mesta. Zistím kde je tá špina v tom meste, zistím čo sa tam deje." Kens

Ďalší, pre writerov výrazný faktor, vyplýva zo samotnej povahy subkultúr, graffiti sa stáva akýmsi styčným bodom, spoločnou činnosťou naplnenou silnými zážitkami, na základe ktorých ľudia v anonymite a odcudzenosti moderných miest komunikujú, spoznávajú sa a nadväzujú intenzívne, často priateľské vzťahy. Graffiti ako "bránu k ľuďom" (Ulmo) spomenuli takmer všetci participanti. Vďaka už spomínanej rôznorodosti civilného života writerov, sú pre nich tieto stretnutia zaujímavé a rozširujú ich rozhľad.

"Vďaka graffiti človek spoznáva ľudí, niekam sa vyberieš a cestou stretneš ľudí, zistíš, že sú takí istí... maľujú a majú iné svoje haluze... Je to brána k ľuďom. ... (páči sa mi), že stále môžem s tými ľuďmi komunikovať na tejto úrovni... že si môžem s nimi vymieňať nejaké posolstvá, neni to úplne bezduché, je tam viac ako len čmáranie." Ulmo

"Stretol som hrozne moc ľudí práve vďaka maľovaniu vlakov... a myslím, že boli hrozne fajn." Soul

"Spoznávaš veľa dobrých ľudí. ... Dalo mi to veľa nových kontaktov, nových ľudí. ... Sú to zábavní ľudia väčšinou..." Opal

Vzťahy medzi writermi sa utvárajú aj na inej rovine ako sa to deje v bežnom živote. Spoznávajú sa počas maľovania graffiti, ktoré často prinášajú napäté, strasujúce situácie spojené so sebavyjadrením. V krízových situáciách a počas akejkoľvek formy sebavyjadrenia ľudia odkladajú masky rôznych sociálnych rolí a ukazuje sa ich „pravé ja“. Vzťahy sa teda utvárajú na báze spoločného zážitku, pri ktorom dochádza k hlbokému spoznávaniu sa a sú prinajmenšom počas akcie naplnené vzájomnou dôverou.

"(o maľovaní vlakov:) ...a vôbec kontakt medzi tými rôznymi writermi, keď sa mu pozrieš do očí a vieš čo a ako myslí. ... Hrozne zvláštne na writingu je, že keď ideš niekde do zahraničia, vidíš niekoho prvý krát, ideš s ním maľovať metro, ty tomu človeku, ktorého nepoznáš vkladáš do rúk svoj život... že môžem niekomu tak veriť. ... (Páči sa mi) akí tí ľudia sú a to že dokážu byť takí... ľúbia to (graffiti) a vedia, že ten druhý človek to tiež robí a ľúbi ti, dokážu mu dať to, čo oni majú radi. ... S tými ľuďmi, s tými pohľadmi, celé je to taká súhra." Soul

"Vždycky mi to hrozne veľa dá , proste tá akcia, to všetko. ... Vojdeme tam... ja skontrolujem nejaký priestor a viem, že mu nemusím hovoriť, on bude čekovať niečo iné, že mi bude kryť chrbát, ja jemu kryjem chrbát, navzájom... Vždycky, keď som maľoval dlhšie s nejakým človekom, tak ma to určite ovplyvnilo..." Kens

Writeri často spomínajú ešte ďalšie charakteristiky, ktoré sa im na graffiti páčia, a to „slobodu“, „zábavu“ a „sebarealizáciu alebo sebavyjadrenie“:

"Dávalo mi to možnosť sebarealizácie... pocit uspokojenia... Je v tom veľká sloboda, čo sa týka prejavu, aj keď zároveň arogancia." Bluer

"To čo sa mi na tom páči je tá vec, že som svojím spôsobom kreatívny, robím si svoje veci, nikto ma neobmedzuje." Keys

"Je to zábava, niekto si lúšti krížovky alebo štrikuje a writer si skečuje a potom maľuje." Ulmo

„"Uvoľnenosť, voľnosť, robíš čo chceš, mne to dáva veľa, mňa to napĺňa." Beker

"(Graffiti ma zaujalo) hlavne tou slobodomyseľnou tvorbou... že robíš si to kde chceš. Všetko čo uznáš za vhodné si vlastne egoisticky privlastníš... si to tam presadíš aj na úkor toho, či sa to niekomu páči alebo nie." Picus

Ďalší okruh otázok sa týkal popísania zážitku pri vytváraní graffiti. Ukázalo sa, že sami writeri nie sú schopní skúsenosť writingu presne popísať.

Graffiti ponúka rôzne emotívne zafarbené možnosti realizácie. Líši sa aj cieľ, ktorý svojou aktivitou sledujú; pre niektorých je podstatný samotný výtvor, ktorý vo verejnom priestore zanechajú, pre iných je dôležitejšia samotná akcia, zážitok pri jeho vytváraní.

- tvorivá činnosť, naplnená sústredením, hľadaním, odosobnením v atmosfére kľudu, pohody a tiež očakávaniami a plánovaním (skečovanie),

- sústredenie, relaxácia, systematická, vyčerpávajúca, niekoľkohodinová činnosť, niečo ako umelecko - remeselná práca (legál)

- napätie, stres, strach pred akciou, rýchla akcia a napriek tomu dobrý pocit, že maľuje, po ktorom nasleduje euforická radosť a uvoľnenie (ilegal)

- pocit zadosťučinenia, dobre vykonanej práce, radosť, alebo nespokojnosť, snaha zlepšiť sa a túžba ísť zase maľovať (druhý deň, pri pohľade na svoje graffiti)

Je to veľmi rôznorodá zmes zážitkov a to, čo ich spája je veľká intenzita a slobodné rozhodnutie sa na nich zúčastniť.

"Skečovanie slúži na to, aby som si zapamätal, čo chcem urobiť... teším sa na to, jak to budem realizovať..." Picus

"Rozmýšľam nad tým, ako to bude vyzerať hotové... nad tým, ako to prevediem a kde to prevediem." Opal

"Najlepšie skeče vychádzajú, keď sa úplne nejak odosobním, iba to nejak lezie z podvedomia... Takže neviem čo cítim pri skečovaní ale rád to robím. Písmo je nehorázne krásne." Soul

"Musím mať dobrú náladu... je to hodne spontánne... Ak mi to ide, tak mám úplne hroznú radosť, že som na niečo prišiel..." Kens

"Neni to až taká emotívna záležitosť. Keď skečujem, snažím sa nejak nakresliť alebo vyvinúť tvar toho písma. ... Proste jak to príde, tak to maľujem, nerozmýšľam nad tým nejak do hĺbky, snažím sa to spraviť, aby som bol sám pre seba spokojný." Keys

"Pre mňa je to niečo ako dizajn, hľadať formu... vytvárať v hlave nejaké ideálne formy alebo neideálne, hrať sa, hrať sa s tvarom, hrať sa s písmom." Bluer

"Pre mňa je to hľadanie šťastia, na dve, tri sekundy, hľadám uspokojivú formu... určité receptory v mozgu povedia, áno, takto to môže byť, to je konečná forma. ... Je to o hľadaní tvaru, ktorý ťa uspokojí. ... (Cítim sa) príjemne celkom, taký relax." Ulmo

"Môžeš sa v tom viacej realizovať, máš viacej času a môžeš sa s tým viacej pohrať... môžeš si na tej stene urobiť, čo chceš a je tam... veľká pohoda." Picus

"Legál je fajn v tom že sa ľudia nejak postretajú a dohodnú... urobiť spoločný piece je proste nádhera... je to obrovská sila. ... Je to také ako maľovať obraz, taká pohodička hrozná, keď je fajnový legál, je to skvelé, človek sa tak uvoľní." Soul

"Čo pri tom cítim? Jednoducho únava, je to vždycky únava, maľovať 5, 6 hodín jeden piece je ku koncu už dosť deprimujúce." Keys

"Keď človek maľuje, je to v tom dobré, že to tú myseľ akoby očisťuje, je to aj taká meditácia, že nemyslíš na nič iné, viac také mechanické... Myseľ je spojená s tým sprejom a sú nejak spolu kooperované v tej činnosti. ... (Cítim sa) uvoľnene a tak dobre, proste... relax." Ulmo

"Je to pohoda... žiadny stres, stretneš tam známych ľudí, opeká sa koľkokrát, niečo sa popije..."Kens

"Legal je pohoda v tom, že stretneš ľudí... ideme viacerí vždy, v lete je teplo, pohoda, zoberieme pivká maľujeme." Beker

"Na začiatku... som si to plne neuvedomoval. Potom bolo obdobie, keď som mal strach, ale robil som to a ku koncu... som zase nemal strach. Robiť panel je fantastické, je to strašne dobrá atmosféra. Už keď robíš panel si uvedomuješ , že to bude jazdiť... a pocit z toho je celkom fajn." Soul

"Väčšinou to (maľovať v ulici) býva strašný stres. ... Strašné. ... Ja keď som chodil na vlaky, strašný strašný strach, to sú hnačky, to je enormný strach, roztrasené kolená, ale záleží to vždy na konkrétnej nálade, posledného pol roka to bolo také uvoľnené." Opal

"Poslednou dobou, keď idem maľovať cítim... že ten strach prevyšuje to dobrodružstvo. ... Nedá mi to a proste idem tam..." Kens

"(Ulica je pre mňa) o tom, aby som v prvom rade namaľoval tú vec, čo tam chcem namaľovať a odišiel v pohode domov. ... Spraviť dobrú vec a v pohode ísť domov bez nejakých problémov okolo." Keys

"Keď idem maľovať, je to dosť iný pocit (oproti skečovaniu), uvedomujem si dôsledky... že ak ma chytia, môže sa stať to, to, to. Čiže to napätie a ten adrenalín tam je. ... Pre mňa je to celkom dosť stres." Bluer

"(Keď idem na vlak) vždy sa teším, ale potom to ustúpi, potom prídu haluze, stres. ... Bojím sa vždy je tam nejaký strach... ale potom keď začneš, tak to už opadne vždy." Beker

"(Keď maľujem ulicu cítim sa) nie moc dobre, nie moc príjemne... je tam viac napätí ako niekde inde, nevieš čo sa môže stať, v podstate je každý potencionálny policajtov voľateľ. ... Ulica má aj to svoje čaro. ... (O vlakoch) Je to hektické pomerne, stres určite... ale zároveň je to jeden z najpríjemnejších pocitov, ale úplne je to protichodné, najviac sa ti to páči a pritom môže ti to prinášať... najväčšie popiče." Ulmo

"Už sa bojím, ale je to v pohode... vždycky som to bral tak, že idem maľovať, že sa nejdem naháňať... Keď to maľujem, teším sa z toho, že to budú vidieť tí ľudia v meste, čo sa do toho rozumejú. ... (Na vlakoch sa cítim) výborne, vlaky sú najlepšie." Picus

"Poväčšinou som nahnevaný, že to neodpálilo tak jak to malo. ... Moje veci neboli nikdy moc kvalitné... tento rok som sa rozhodol, že by som mal s tým niečo urobiť." Picus

"Výborne, preskočím plot, utečiem (smiech)... to sa nedá ani opísať, pretože vtedy je to fakt ten nával do hlavy endorfínu alebo adrenalínu alebo čo to je, to chce zažiť tú situáciu... to sa nedá opísať... vypustíš úplne ten ventil." Kens

"Vždycky uvoľnený... som spokojný, mám taký ten pocit, že som spravil dobrý piece. Mám taký príjemný vnútorný pocit." Keys

"Je to dobrý pocit. ... Taký pocit ako keď ti niečo vyjde, niečo spravíš, niečo dokončíš... si rád." Bluer

Pri pohľade na svoj piece alebo bombing, writeri predovšetkým hodnotia, čo mohli urobiť inak, ako by to vyzeralo lepšie a ak sú so svojim výtvorom spokojní, pocit z toho je nesporne príjemný.

"„Keď sa mi to podarilo a som s tým spokojný, tak si hovorím, že je to v pohode, keď sa mi to nepodarilo... jebať na to, spravím ďalšie." Keys.

Iné je stretnutie s panelom, ktorého nečakané objavenie sa na stanici, vyvolá veľkú eufóriu, radosť, ktorá pravdepodobne vyplýva z uvedomenia si faktu, že vlak ešte nevyčistili, stále jazdí po celej krajine, dielo tým, že sa tvorcom neovládateľné pohybuje, akoby získalo akýsi autonómny život a môže ho vidieť veľa ľudí.

Writeri si všetky svoje výtvory (okrem tagov) fotia. Fotky sú pre nich veľmi dôležité a archivujú si ich. Ukazujú ich predovšetkým kamarátom writerom a niektorí sa nimi prezentujú na internete, kde si ich môžu pozrieť všetci, koho graffiti zaujíma. Aj za cieľovú skupinu, ktorú chcú svojou tvorbou osloviť, writeri označili tých, ktorí tomu rozumejú a teda komunitu writerov, pretože nikto iný nemá jednak skúsenosť writingu a tiež nerozumie estetike graffiti. Tí, čo stoja mimo subkultúru nechápu význam, ktorý pripisujú writeri svojim výtvorom. Tým sa uzatvára kruh a tu sú hlavné príčiny uzavretosti subkultúry (okrem strachu zo zákona). Myslím si, že keď sa writer díva na cudzie graffiti, v podvedomí si predstavuje ako vznikalo a aj (okrem estetických kvalít) z toho vyplýva výsledný „kultúrno-umelecký“ pôžitok. Keďže sa v postojoch writerov často objavuje zameranie na seba, svoje prežívanie a svoju tvorbu, nemajú potrebu jej zmysel zdieľať s niekým, kto k nim nepatrí a pravdepodobne to ani nie je úplne možné. Nezažiješ, nepochopíš. Tento mechanizmus, ktorým sa writerove sebectvo a hedonizmus dostáva do centra writingu výstižne opísal Opal.

„(Maľujem) pre seba... pre ten výborný pocit, pre kamarátov writerov, akože sebaprezentácia v rámci súťaže... a potom pre ľudí, tým štýlom, že keď sa nad tým čudujú tak to uspokojuje mňa. Takže vlastne v konečnom dôsledku vždy len pre mňa. Krásny egocentrizmus, čo ti poviem.“ Opal

Starší writeri sa neradi prezentujú svojou činnosťou na verejnosti v súvislosťou so sebou ako osobou spojenou s istým spoločenským postavením, rodinou, štúdiom, prácou... Viac im vyhovuje rola „záhadného fantóma“ (Picus) a najradšej by boli, keby ich alter ego vedeli identifikovať iba dobrí kamaráti. Tiež sa zdá, že motivačné faktory ako fame alebo rešpekt v subkultúre sa s narastajúcim vekom vytrácajú, niektorí starší writeri sa dokonca svojou tvorbou neprezentujú ani v rámci komunity a graffiti „zostáva ich tajným hobby“ (Soul).

„Sedím s niekým v kupéčku (=kupé vo vlaku) a ja sa na to (svoje graffiti) pozriem a viem, čo a ako a tí ľudia (spolucestujúci) absolútne nemôžu mať ani potuchu. Možno si ani nevšimnú, že sú vlaky pomaľované, ale je to úlet, že proste si úplne anonymný, ale stretávaš sám seba, svoje zážitky a všetkých tých ľudí. Pretože v tej veci čo maľuješ nie si len ty, ale aj všetci tí tvoji priatelia, ktorí sú tam s tebou v yarde. Keď stretneš tú vec, stretneš sám seba, aj všetkých svojich priateľov.“ Soul

„Ideš s desiatimi spolužiakmi na vlak domov a nikto z nich nič nevie, nič netušia a ja sa usmievam, šťastný, je to pekné proste, že zrazu tvoja vizitka beží cez celé Slovensko.“ Opal

Pohľad na fotku alebo samotné graffiti v priestore umožňuje writerovi v spomienkach znovu prežiť zážitok writingu, bez intenzívneho napätia, pretože teraz už vie ako sa celá akcia skončí.

V médiách je graffiti často prirovnávané k adrenalínovému športu. Zistil som však, že ani jeden z writerov zúčastnených na mojom výskume, nespomína, že by mu pocit strachu a napätia spôsoboval radosť. Skôr sa zdá byť opak pravdou, riskovanie vnímajú ako nutné zlo a ak sa dá, vyhnú sa mu. Writerov môžeme teda skôr prirovnať ku horolezcom snažiacim sa zdolať vysokú horu, ktorí expedíciu starostlivo pripravili, aby sa vyhli zbytočnému riziku a chcú si predovšetkým užiť trochu zábavy a nie stres.

"Začal som v Trnave trošku maľovať ulicu... podľa mňa sa tam ľahšie maľuje (ako v Žiline)... je to proste zábava, nie sú to strašné stresy, že si dosratý ako kôň, že odkiaľ prídu policajti ...uvoľnená pohodová atmosféra, vtipkujeme..." Opal

Writeri prirovnávajú writing k droge, kde sa krátke časové úseky uspokojenia striedajú s dlhšími obdobiami nutkania "ísť si zase niečo dať". Toto prirovnanie dáva do súvislosti subkultúru graffiti a subkultúru drogovo závislých. Jeho zaujímavý význam a podobnosť týchto subkultúr je v tom, že príslušníci dominantnej spoločnosti rovnako nechápu motiváciu brať drogy a maľovať graffiti. Problém teda nie je v ich veľkej spoločenskej nebezpečnosti (hovorím o drogovo závislých, nie o organizovaných zločineckých skupinách dílerov a výrobcov drog), ale v tom, že zážitok spojený s realizáciou graffiti a „nutkanie“ ísť opäť maľovať, sú pre bežného človeka rovnako nepopísateľné ako chvíľkové euforické stavy po užití heroínu, striedané nepríjemnými abstinenčnými príznakmi.

"(Vlaky), to je čistá droga, to kebyže sa dá predávať ten stav, tak je jasné, že všetci by to jedli, ty pilule." Picus

"(Keď dokončím vlak), o tri minúty sa vráti ten pocit, čo bol pred pol hodinou, chcem ďalší... celý deň sa tešíš... namaľuješ si vlak, rýchlo odfotíš, zmizneš odtiaľ, fúha, mám ten stres za sebou a teraz huhuhu, znova škvŕkanie v žalúdku, kokos, že ešte jeden by sa zišiel... pažravosť, furt chceš viac a viac... hneď jak sa tá potreba uspokojí, znova sa vynorí, nekonečný kolobeh. ... Ten strašný strach, tie hnačky a neviem čo pri maľovaní vlakov... každý kto maľuje si na to vytvoril závislosť, že to chce viac a viac." Opal

"Aj keby som to (graffiti) prestal robiť, tak neprestanem nad tým rozmýšľať, každý deň to máš v hlave. ... Je tam aj ten strach... ale nedá mi to a idem tam a je to super, je to najlepšie, ráno vstaneš, ideš tam, fotíš si to, pozeráš ako si to spravil, už rozmýšľaš nad tým, kedy pôjdeš zase a urobíš niečo lepšie." Kens

„Train, bez toho sa nedá, he-he, droga. ... (Pocit, keď dokončí vlak:) Eufória, radosť, lenže už to netrvá dlho, dáš si panel a už si chceš dať ďalší... Trainy sú fakt namotávka.“ Beker

„Je to podľa mňa veľmi chvíľkové obdobie. Odfotíš si to, máš fotku, tešíš sa, keď si ju vyvoláš, vidíš ju prvý krát, pozrieš si ju ešte pár krát a založíš ju k ostatným. Ide o to, že si chceš potom spraviť ešte ďalšiu vec.“ Bluer

Druhá oblasť do ktorej smerovali moje otázky bol postoj writerov k spoločnosti a jej normám, teda zákonom, s ktorými prichádzajú do konfliktu.

To čo som vyššie v texte nazval ako uvedomovanie si istej odlišnosti by sa dalo v ponímaní writerov popísať aj ako nechuť byť bežným priemerným členom spoločnosti. V podstate je to odpor k uniformite a každodennej nude, writing je cestou ako do tejto „šedi“ každodennosti nespadnúť a neutopiť sa v nej. Neznamená to, že by sa writeri snažil nejakým spôsobom meniť alebo reformovať spoločenský systém, iba kriticky hodnotia jeho tendenciu potláčať rôznorodosť a preferovať nevýraznú konformnosť poslušného davu.

„Dospel som k názoru, že musím robiť to čo robím, pretože nechcem byť človek, ktorý bude chodiť na siedmu do roboty a bude tridsať rokov v nejakom podniku, má svoju robotu a nejako sa nebude ďalej rozvíjať.“ Keys

„Chcem, aby to nejak menilo ľuďom tú ich zaužívanú mŕtvolnosť všedného bytia. Všetko je nejak obyčajné, nejaká zmena, aj preto to robím asi.“ Ulmo

„Je to jediná vec, ktorá mi dodá energiu, lebo inak chodím každý deň do práce alebo do školy. No neubíjalo by ťa to? Každý deň práca, scvokneš sa, staneš sa tým, čím my, antisociálne typy, pohŕdame, ten človek, čo kráča s tou šedou masou.“ Opal

Najpodstatnejší rozdiel medzi bežnými ľuďmi a writermi je v aktívnosti s akou prístupujú k svojmu životnému prostrediu. Zatiaľ čo vzorní občania pasívne prechádzajú priestorom mesta, ulíc a dopravných prostriedkov ako niečím, čo je dané a nemenné, kde ich vplyv nesiaha (alebo u uvedomelých občanov siaha cez komplikovanú štruktúru vo voľbách delegovaných inštitúcií), tam writeri zanechávajú zjavný dôkaz, stopu svojej prítomnosti. Rozdiel v pohľade na tento priestor je predovšetkým v tom, že tam, kde ostatní vidia múr alebo vlakový vozeň, writer vidí potencionálne miesto pre svoj výtvor alebo dekóduje svoje vlastné výtvory, alebo výtvory sebe podobných ľudí.

„ (Writer sa odlišuje) tým, ako sa pozerá na to mesto. Tá profesionálna deformácia sa prejavuje keď ide a vidí plochu, tak ju vníma úplne nejak inak... Ty nejdeš v meste s hlavou dole, ale ideš s hlavou hore, stále pozoruješ.“ Picus

Na druhej strane sa writeri pokladajú za obyčajných ľudí a jediné čím sú iní je to, že sa venujú writingu. Mojím zámerom pri kladení otázky, čím sa líši writer a toy, bolo zistiť, v čom sa líšia bežní ľudia a writeri, čím sa stáva writer writerom. Odpovede sa však týkali iba graffiti - spôsobu myslenia a schopnosťami spojenými s touto činnosťou.

Writeri majú zaujímavý postoj k pocitu svojej neobyčajnosti a odlišnosti od typických členov spoločnosti. Hoci odmietajú zapadnúť do obyčajnej každodennosti bežného človeka, myslia si o sebe, že sú normálni ľudia. Akoby v dnešnej spoločnosti bolo tolerované do určitej miery prekračovať spoločenské normy či konvencie a tak určitým spôsobom vytŕčať z davu.

"Máš spoločnosť, ktorá nejak funguje a ja fungujem v nej, ale robím niečo čo do nej nezapadá. Mňa baví ten pocit, že som proste výstredný, že som niečím výnimočný. ... Robím niečo, čo je zákonom zakázané ale myslím si, že som normálny." Kens

„Som kvázi normálny človek, ktorý má troška iný pohľad na spoločnosť a na svet.“ Keys

Aby sa mohli writeri naplno venovať graffiti, musia investovať do nákupu farieb nemalé finančné prostriedky. Tento fakt ich núti mať dve identity, ktoré žijú akoby dva rôzne životy, konformný život bežného pracujúceho alebo študujúceho člena spoločnosti a zároveň v noci život writera.

„Ja som tiež taký normálny pracujúci, keď som v práci, tak som normálny človek. ... A potom už zase som úplne iný, akoby som sa zmenil...“ Beker

"(Writer) je cez deň v práci alebo v škole, proste zaoberá sa nejakým spôsobom zháňaním peňazí, robí tie isté bežné činnosti, čo normálny človek... a pod rúškom noci, jak sa vraví, si ide pekne zamaľovať, nad ránom príde rozbitý domov a... po dvoch hodinách spania sa dvíha a ide robiť to isté čo bežný človek." Opal

„(Rozdiel medzi writerom a bežným človekom) je len v tom predmete činnosti. Všetci chodíme na záchod, musíme jesť, ale writeri mimo to potrebujú prachy na farby.“ Ulmo

Writeri si dobre uvedomujú, že porušujú zákonom chránené vlastnícke práva majiteľov, no zároveň sa obhajujú svojim právom na slobodné sebavyjadrenie, podľa svojho individuálneho estetického cítenia, vlastných noriem a vlastného svedomia. Vznikajúci rozpor si väčšina plne uvedomujú a stáva sa pre nich neriešiteľnou dilemou. Na zákony sa pozerajú ako na určité prekážky, ktoré bez výčitiek svedomia, ale podľa svojej morálky a vkusu obchádzajú.

Treba zdôrazniť, že všetci writeri uviedli určité hranice, kam ich graffiti v žiadnom prípade nepatrí. Majú pocit, že v prvom rade tvoria, maľujú, ničenie nie je ich cieľom, hoci škody na majetku vznikajú ako nutné zlo, ako následok, ktorému sa nedokážu vyhnúť. Myslia si, že hodnoty, ktoré vytvoria sú väčšie ako spôsobené škody.

Ich pocit, že nerobia nič zlé sa opiera aj o závažnosť spoločenskej škodlivosti ich činnosti. Myslia si, že škody spôsobené ich činnosťou nie sú tak závažné, aby mohli byť pokladaní za kriminálnikov ohrozujúcich spoločnosť, skôr graffiti berú ako niečo, čo do mestského prostredia prirodzene patrí. Writeri majú pocit, že v iných oblastiach života, v roliach pracujúcich alebo študujúcich sa správajú morálne a zákonne, vytvárajú hodnoty pre spoločnosť a preto, si v roly writerov môžu niečo z majetku spoločnosti zobrať.

Požiadavku, aby sa správali podľa noriem, vnímajú ako nezmyselné obmedzenie ich osobnej slobody, ktorej prežívanie ako som spomínal vyššie, je pre nich dosť dôležité.

V rozhovoroch participanti predviedli rôzne spôsoby, akým ospravedlňujú svoje konanie pred spoločnosťou i pred sebou samými. Niektorí nad protizákonnosťou uvažujú viac, niektorí menej. Uvádzam niektoré myšlienkové konštrukcie týkajúce sa writingu, zákonov a spoločnosti:

„Veľa chalanov nechcú nič tým poškodzovať a ešte obzvlášť na Slovensku je málo ľudí, čo by išli do graffiti, že by boli vandali, alebo by nejak demolovali. ... Ľuďom by sa nemali ničiť tie fasády, no človek by mal mať možnosť realizácie, urobiť to čo chce, čiže ono sa to tak bije. ... Tie základné ľudské normy, tie hodnoty sa snažím dodržiavať, rešpektujem rodinu, rešpektujem ľudí, ktorí poctivo robia a nekradol by som kvôli graffiti ani nerobil nejaké iné zbesilosti. Tým, čo robím, sa snažím neubližovať ľuďom, aj keď ľudia povedia, že im to zasahuje do priestoru, v ktorom žijú. ... Chodím do roboty, robím poctivo. ... Veď nič sa nedeje, kebyže chodím z tých vlakov brávať kolesá, tak potom by som sa čudoval aj ja, ale ty to ideš pomaľovať a ten človek... sa v tom takisto odveze. ... Necítim sa, že cez graffiti, robím niečo zlé. ... Niekedy mi prídu niektoré veci ľúto.“ Picus

„Nemaľujem ilegál... morálne som došiel do takého štádia. ... Predtým som vedel, že je to ilegál, no napriek tomu som to robil, môj zámer bol nadovšetko. ... A hlavne to je strašne rozporuplné... čo je legál a čo je ilegál, tiež by som mohol mať námietky voči mnohým veciam, ktoré sú povolené. ... Nechcem robiť ústupky... nechcem byť človek, ktorý bude ticho, sadne si a nebude reagovať na svoje okolie... nechcem sa zničiť a zabiť. Takýmto spôsobom by sme mohli dôjsť k tomu, že budeme úplní väzni. ... Nechcem ničiť ale svojim spôsobom ničím. Ja vlastne nechcem ničiť, nechcem nikomu absolútne ublížiť, chcem robiť túto vec, pretože ma to napĺňa... ale uvedomujem si, že tým ubližujem. To je taký zamotaný kruh, keď ustúpim, ublížim sebe, keď neustúpim, ubližujem ostatným a nájsť nejakú schodnú cestu je hrozne ťažké.“ Soul

„Mne tagy nevadia, lebo som writer, ale viem si predstaviť, že keby som ním nebol tak by mi určite vadili. ... Ja neviem ako zhrnúť toto s tými zákonmi. Ja vlastne nerešpektujem zákony. ... Je v tom veľká sloboda, čo sa týka prejavu, aj keď zároveň arogancia.“ Bluer

„Ja ani moji kamaráti neuvažujeme v tom štýle, že robíme niečo protizákonné, robíme graffiti a to je pre nás tá podstata. ... Protizákonné... ja v tomto nevidím, až taký problém. Zásadná vec je, že laická verejnosť vníma graffiti ako protizákonné, pretože to vidia... oni nevidia tie undergroundové podvody. ... Takže pre nich je ľahšie ukázať a povedať, že graffiti je trestný čin. ... Nemyslím si, že ničím, myslím, že... vytváram umenie.“ Keys

„Ja to neberem tak, že robím nezákonnú vec, mne to tak nepripadá. ... Robím to a neriešim, že je to protizákonné. ... (Máš pocit, že robíš niečo zlé, že ničíš?) Nie, to nikdy.“ Beker

„Ja som zákony nevymyslel a ja ich rešpektujem do takej miery do akej mi môžu ublížiť, takže akceptujem mieru rizika. Je to svojim spôsobom aj zlé niekedy, ale zas nerobím na miestach, ktoré by mohli nejak ubližovať. ... Snažím sa tak, aby som neničil, snažím sa, aby to malo viac kladných stránok. ... Určite to nerobím za cieľom ničiť. Ničenie podľa mňa neprináša človeku uspokojenie... Keby som ničil, tak by som systematicky rozbíjal dajme tomu telefónne búdky, lebo sa mi to páči, no nerobím to. ... Neverím konvenciám, ktoré sú vymyslené, všetky konvencie sa aj tak raz rozpadnú. ... Ja zas nie som nejaký rebel, pokúšam sa byť normálny, aby som neubližoval ľuďom.“ Ulmo

„Jasné, že to nejde, aby to nebolo zakázané, to by si každí tuná mohol robiť. ... Určite to neni dobré, tá európska represia, čo tu teraz vzniká. ... Je jasné že represie nefungujú, to proste nejde, že oni vydajú zákon, tým nás odstrihnú... a my sa prilepíme ale bez toho?! ... Nenechám sa obmedzovať zákonom, ktorý mi tuná niekto napísal, ja sa mu prispôsobím, budem ho obchádzať, nič iné mi neostáva. ... (Máš pocit, že robíš niečo nesprávne, niečo ničíš?) Nie, absolútne. Každý človek ničí, keď niečo človek spraví, niečo zanikne.“ Kens

„Dávam veľa spoločnosti, mám právo si niečo zobrať. ... Pracujem, vytváram hodnoty pre spoločnosť, študujem, budem vytvárať hodnoty ... Neberem to ako nejaký strašný trestný čin, je to zábava ... je to vec, ktorú odstrániš za pár tisíc. ... Keď maľuješ, tak pridávaš, dávaš tam ďalšiu vrstvu. ... Tak som si nastavil svoje morálne zásady, že sa na to nepozerám ako na ničenie. ... Normálny priemerný človek si povie, že je tu niečo namaľované, nemuselo by to tam byť, ale myslím, že mu to až tak nejak extra nevadí.“ Opal

Väčšina writerov sa napriek svojej, z pohľadu spoločnosti asociálnej aktivite, pokladá za členov spoločnosti, aj keď za trošku neobyčajných, nie celkom bežných členov spoločnosti.

„Určite som v spoločnosti, pretože chodím do práce, platím dane... ale na druhej strane cítim, že sa niečím... vystupujem iným smerom, tak ako ktokoľvek kto robí niečo aktívne tak sa necíti, že je tou masou. Tým, že maľujem určitým spôsobom vychádzam zo spoločnosti, ale nie že by ma to nejak tešilo.“ Picus

„Som úplnou súčasťou spoločnosti. ... Som centrom spoločnosti, rád som v nej, rád som zapojený.“ Opal

„Som zaradený v spoločnosti... využívam spoločnosť, spoločnosť využíva mňa.“ Keys

„Ja by som sa zaradil do spoločnosti, ale neviem, či som v nej správane zaradený.“ Bluer

„Myslím si že mám taký svoj svet ale chcel by som byť v spoločnosti zapojený. Chcel by som, aby ostatní dokázali reagovať na moje veci, takisto ako ja reagujem na nich. To je práve to krásne, tým sa strašne obohacuje duch, pretože človek spoznáva iné veci, iné názory.“ Soul

„(Som) v spoločnosti určite. ... Nepáči sa mi kam to smeruje, je to dobrý smer, ale mám k tomu výhrady.“ Kens

Všetci writeri uvádzajú určité hranice kam graffiti ich graffiti patrí. Okrem toho, že nechcú ničiť historické pamiatky a diela iných umelcov, ich hranicou sa najčastejšie stáva ich vlastné svedomie, ich vkus a estetické cítenie.

„V podstate žiadne hranice, graffiti patrí všade tam, kde sú ľudia ochotní ho akceptovať.“ Keys

„Čo sa vlakov týka, tam to patrí. ... Čo sa týka tých nových budov, tak mi to je jedno. Keď to je niečo malé, čo vidím, že má človek, čo ledva seba vyživí, tak cez to by som nešiel. ...a potom tie historické budovy, to ti povie každý. ... V podstate ja neviem kto po nich maľuje, lebo si myslím, že z writerov naozaj nikto.“ Picus

„Hranica je svedomie, čo ti svedomie dovolí, to môžeš robiť. Keď máš svedomie masového vraha, tak budeš maľovať aj po Dóme svätého Martina. Ja osobne mám hranice, určite nie pamiatky... a nechcel by som tým poškodzovať umenie niekoho iného.“ Ulmo

„Ja by som písal úplne všade. ... (Uvažuješ o tom, ako zapadne tvoje graffiti do prostredia?) Áno. Preto nemaľujem mesto, maľujem trate, pretože sú úplne industriálne. Ten piece dobre pôsobí v tom prostredí a absolútne ho nenarúša, možno je to vďaka tomu aj pestrejšie.“ Soul

„Patrí to na vlaky, patrí to na...mestský majetok, kde to neni nejaký naleštený kameň, žula alebo travertín alebo socha alebo historická pamiatka. Každý reálne zmýšľajúci človek vie, že tá vec má nejakú hodnotu, do ktorej on nemá oprávnenie zasahovať. ... Mestský majetok sa dá, pokiaľ reálne zhodnotím, že to má estetickú hodnotu, do ktorej môžem zasahovať. ... Nie na rodinné domy, nie škrabanie (tagov do skla), ani príliš súkromný majetok, ani pekná banka, ani cez tie ich dymové sklá...“ Opal

„Určite je pre mňa hranica staré mesto... pamiatky samozrejme. ... To je osobná vec každého, aký má rešpekt k spoločnosti.“ Kens

To bol postoj writerov smerom k dominantnej kultúre, na druhej strane je postoj príslušníkov dominantnej kultúry k subkultúre graffiti a jej členom. Jeho základnou charakteristikou, podľa výpovedí writerov je odmietanie, ktoré vyplýva z neinformovanosti a nepochopenia. Ako som zistil predtým, ani writeri nemajú veľmi záujem oboznamovať širokú verejnosť s tým čo robia, v podstate im súčasný status quo vyhovuje.

„Cudzí ľudia nevedia čo je graffiti a myslia si iba jednu vec a to, že graffiti je zlé, je to vandalizmus a treba ich zavrieť.“ Keys

„(Ľudia, čo nemaľujú graffiti, si myslia) že som zmrd a mali by ma zarezať.“ Beker

„Ľudia, čo sú mladí duchom, čo idú po určitú hranicu proti prúdu... by ma podporovali; stredný vek, prejdú to proste s mlčaním, kašlú na to a staršia generácia... nie je schopná to pochopiť, nie sú otvorení novým veciam. ... Ten, kto je príliš upnutý na zákonoch, tak tomu to vadí a by ma poslal do basy a vykastroval a pani Tóthová by ma asi na hranici upálila.“ Opal

„Ľudia si myslia, čo im nahovoria médiá. Každý si môže myslieť niečo iné. Sú ľudia, čo sa nad tým absolútne ani nezamýšľajú a sú ľudia, čo si myslia, že sme nejakí frackovia a tak“ Soul

3.7 SUMARIZÁCIA ZISTENÍ

Subkultúra graffiti je prestúpená rôznymi protikladnými momentmi, zdanlivými rozpormi. Tie sú súčasne prítomné v jej kultúrnych obsahoch, vzájomne koexistujú a prekvapivo nevytvárajú váženejšie rozpory. Naopak, ponúkajú rôzne možnosti, z ktorých si každý writer vyberá do svojej osobnej identity to, čo mu vyhovuje. Práve fúzia a striedanie týchto zdanlivo protikladných prvkov, spojenie týchto protikladov, spojenie s možnosťou výberu z nich, vytvára v graffiti napätie a energiu, ktorá je príťažlivá a zaujímavá pre niektorých mladých ľudí. Protikladnosť je slovo, ktoré výstižne charakterizuje rozporuplnú situáciu dnešných mladých ľudí ako aj situáciu v spoločnosti celkovo. Graffiti ako každý sociálny fenomén, je obrazom doby a spoločenského prostredia, v ktorom sa objavuje.

- anonymita, snaha ostať nespoznaný, rola „záhadného mestského fantóma“ - podpisovanie sa, prezentovanie seba, svojej identity cez writing

- kriminalizácia, protizákonnosť - presvedčenie, že writer nekoná nič zlé, neničí, ale tvorí a maľuje

- kritika mestského prostredia - zakladanie si na vlastnom meste, na koreňoch, vykonávanie činnosti, ktorá je pre mestké prostredie charakteristická a typická

- nonkonformita, rebelovanie voči zákonom, túžba po nezávislosti, individualizmus, hľadanie vlastnej tváre - konformita voči pravidlám subkultúry, snaha získať rešpekt, slávu, patriť niekam

- túžba po slobodnom prejave, po voľnosti a zároveň niečo ako „závislosť na writingu“

Na základe môjho výskumu sa mi podarilo identifikovať niekoľko nepravdivých mýtov objavujúcich sa v povedomí verejnosti:

1. writeri pocházdajú zo asociálneho rodinného prostredia, neúplných rodín, vyrastajú na sídlisku, na ulici, nechodia do školy a celé dni sa fláka, prípadne sú narkomani, graffiti sú tvorené pod vplyvom drog alebo alkoholu, writeri kradnú, aby si mohli kúpiť spreje

2. writeri sú ľudia, ktorí stoja na okraji spoločnosti, pochádzajú z nižších sociálnych vrstiev a snažia sa reformovať spoločenské zriadenie, sú to anarchisti

3. graffiti je aktom rebélie, vyjadrením protestu proti dospelým alebo spoločnosti a jej normám

4. sú dobrí a zlí writeri – tí, čo maľujú pod mostmi pekné farebné veci a tí, čo čmárajú po domoch

5. graffiti sú čmáranice, ktoré nemajú význam, zmysel, estetiku - writerom nezáleží na tom, že kde, čo a ako maľujú

6. cieľom writerov je zažiť pri writingu čo najväčšie vzrušenie, napätie, riskovanie, ide im o adrenalín

1. writeri pochádzajú z najrôznejších rodinných prostredí, drogovo závislí nie sú (narkománia je finančne náročná činnosť, na nákup aerosolových farieb sú potrebné nemalé finančné prostriedky), writeri si na farby zarábajú prácou

2. writeri sa spravidla považujú za členov spoločnosti, ktorí majú atypickú náplň voľného času

4. na Slovensku sa väčšina writerov venuje, alebo niekedy v minulosti venovala, ilegálnemu i legálnemu writingu

5. súčasťou subkultúry graffiti sú isté estetické hodnoty (pozri 2.8 Štýl), writeri majú hranice, za ktoré pri prezentácii tagu odmietajú ísť, veľmi zriedkavo sa objavuje graffiti (ako produkt príslušníkov subkultúry) na súkromnom majetku a historických pamiatkach, writeri často prispôsobujú svoje graffiti tak, aby zapadlo do okolitého prostredia

6. cieľom writerov je vytvoriť graffiti tam, kde bude videné a ocenené príslušníkmi subkultúry; pokiaľ je to len možné snažia sa neriskovať

7. cieľom je vytvoriť graffiti, nie niečo zničiť, ničenie vzniká ako nevyhnutný následok tvorby

Devon D. Brewer formuluje motivačné faktory, ktoré ležia za writingom takto: „sláva, umelecké vyjadrenie, sila a rebelovanie“ (in Human Organisatoin, 2/1992, str.188). Sláva zahŕňa uznanie a rešpekt, ktorý sa snažia writeri svojou aktivitou získať. Umelecké vyjadrenie spočíva v tvorbe štýlu. Sila je zabezpečená vtedy, keď writer alebo jeho crew získa symbolické vlastníctvo nad ulicou alebo štvrťou, pomocou prevahy tagov, bombingov alebo piecov. Writer tiež prezentuje protest proti kultúrnym konvenciám a spoločenským normám. Brewerov model motivácie k writingu je často citovaný v literatúre, bol však realizovaný vo Veľkej Británii. Aj preto ho považujem za nedostatočný, nezobrazujúci fenomén graffiti v jeho komplexnosti. Taktiež nezohľadňuje veľkú rôznorodosť writerov i foriem samotného graffiti.

Ja by som tento model motivácie ešte modifikoval a doplnil do nasledujúcej podoby:

4. umelecká tvorba, ktorá je zdieľaná s tými, ktorí jej rozumejú, komunikácia s nimi

5. vzdor, rebelovanie, prejav nekonformného postoja voči spoločeským normám

Z výskumu vyplýva, že u etablovaných writerov venujúcich sa graffiti niekoľko rokov, sa vekom faktory redukujú na č.1. až 4. a 7.

U každého writera sa objavuje jedinečná kombinácia uvedených motivačných faktorov, rovnako každý writer má svoju vlastnú, odlišnú predstavu o graffiti. Hodnoty a normy subkultúry sú nepísané a neformálne, preto si ich každý vysvetľuje odlišne. Subkultúra existuje predovšetkým v mysliach jej členov a to u každého v jemne modifikovanej podobe, ktorá sa plynutím času neustále vyvíja.

Z výpovedí writerov možno dedukovať, že status writera nie je totálnym statusom. Rola vykonávaná na základe tohto statusu ovplyvňuje celkovú existenciu človeka iba do určitej miery. Symbolické systémy kultúr neovládajú ľudské správanie totálne, v ich vzťahu nie je jednoznačná podmienenosť. Writer si z obrovskej plurality možností, ktoré mu poskytuje informáciami presýtené sociálne prostredie sučasnej spoločnosti a z možností subkultúry vyberá na základe vlastného rozhodnutia. Rozhoduje sa pre to, čo ho najviac oslovuje a zaujíma. Podobne aj chápanie významu graffiti sa rôzni v závislosti od konkrétneho writera. Hodnoty a normy subkultúry graffiti nie sú jednoznačné a ich obsah sa formuje v jedinečných komplexných procesoch preberania kultúrnych obsahov začínajúcimi toymi od uznávaných writerov. Každý writer si ich ďalej modifikuje na základe svojich životných skúseností, ktoré často nemusia vôbec súvisieť s graffiti. Samotní writeri v rozhovoroch niekoľkokrát zdôraznili, že sa nedá zovšeobecňovať a veľmi veľa závisí od konkrétneho jedinca a jeho osobnosti. Sociálny pracovníci by pri práci s členmi subkultúr mali mať tento fakt neustále na zreteli.

ZÁVER

Po roku 1990 sa graffiti postupne stalo každodennou súčasťou reality miest na Slovensku. Subkultúra writerov, je rovnako ako akýkoľvek sociálny jav, odrazom stavu slovenskej spoločnosti a keďže ide o celosvetovo rozšírený fenomén, možno povedať, že odráža stav časti euro-americkej kultúry mladých ľudí.

Základné charakteristiky subkultúry graffiti sú – prezentácia fiktívnej osobnej identity v mestskom prostredí, súťaživá aktivita, umelecká tvorba, získavanie neobvyklých skúseností v napätých situáciách, zdielanie zážitkov s kamarátmi, zahrávanie sa s prekračovaním zákonných noriem. V subkultúre graffiti však neexistuje nejaký kódex pravidiel na základe ktorých, by sa dali tieto charakteristiky jednoznačne popísať a preto definovať ich a objaviť vzťahy medzi nimi, sa dá iba na základe zúčastneného pozorovania sveta subkultúry a analýzou priateľských rozhovorov s uznávanými writermi. Rád by som zdôraznil, že v skutočnosti sa názory writerov nedajú zovšeobecňovať, pretože každý z nich si vytvára vlastný obraz subkultúry a pravidiel v nej. Preto dochádza k situáciam, keď 20 writerov povie, že oni nikdy netagujú po historických pamiatkach, ale v tom istom čase sú potagované historické fasády v starom meste.

Mojim cieľom, bolo predovšetkým subkultúru graffiti presne popísať, tak aby čitateľ po prečítaní textu získal základný prehľad o čo v graffiti ide. Myslím si, že tento cieľ sa mi podarilo naplniť vďaka čerpaniu informácii z veľkého množstva prameňov vytvorených priamo príslušníkmi subkultúry (internet, časopisy) a z neformálnych rozhovorov s nimi.

Ďalším čiastkovým cieľom bolo pochopenie aktivity writerov, ktorá sa neinformovaným ľuďom, zdá byť nezmyslená a zbytočná. Už vďaka popísaniu vzťahov v subkultúre, získavajú čmáranice na fasádach domov nejasný význam. Vo výskumnej časti bolo mojou snahou tento význam, na základe výpovedí writerov zaostriť a prehĺbiť. Najdôležitejšia je však stále individuálna skúsenosť, zážitok sa nedá nahradiť ani množstvom slov.

„Nikto to nepochopí, kým tam nebude jeho meno“ KENS (z emailovej korešpondencie)

„Väčšina mladých ľudí nemá možnosť si na niekoľko dní prenajať budovu parlamentu a zabaliť ju celú ako balík do strieborného plátna, aby sa o ňom písalo v svetových týždenníkoch. A tak po sebe zanecháva pomocou ľahko dostupných sprejov aspoň farebnú škvrnu, ktorá skôr ako dospejú, vplyvom poveternostných podmienok zvetrá a pomaly zmizne. Takže tieto svojrázne diela nakoniec ani neprežijú iniciály, ktoré po sebe predchádzajúce generácie zanechali vyrezané na lavičkách, či v kôre stromov“ (Jedlička, Koťa, 1998, str.103)

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

3. Alan, J. – O zlu, agresi a násilí., in. Gál, F. – Násilí, Egem, Praha 1994

5. Bačová, V. – Spoločenská a kultúrna podmienenosť osobnej identity, in čas. Československá psychologie, 4/1996

6. Bondora, J. – Bizardná subkultúra na stenách budov, in čas. Samospráva 13/2004

7. Brewer, Devon D. – Hip Hop Graffiti Writers: Evaluation Strategies to Control Illegal Graffiti, in čas. Human Organisation 2/1992

11. Cohen, A.K. – Deliquent Boys: The Culture of the Gang, The Free Press, Glencoe, Illinois 1995

12. Cooper, M.; Sciorra, J. – R.I.P.: New York Spraycan Memorials, Thames and Hudson, London 1994

13. Creswell, T. – In Place/Out of Place: Geography, Ideology and Transgression, University of Minesota Press, Mineapolis 1996

14. Dali, S.; Vice, N. – Encyklopedie alternativní kultúry, Books, Brno, 1999

15. Defleur, M.L.; Ball-Rokeach, S. – Teorie masové komunikace, Univerzita Karlova, Praha 1996

16. Dorrian, M.; Farrelly, L.; Recchia, D. - Stick ´em Up, Internos Books Limited, London 2002

17. Džambazovič, R. – Nové možnosti interpretácie mládežnícke subkultúry, in čas. Mládež a spoločnosť, 4/1998

19. Erikson, E. H. – Životný cyklus rozšírený a dokončený, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1999

20. Ferrel, J. – Urban Graffiti: Crime Control and Resistance, in Youth and Society, 1/1995

25. Halsey, M.; Young, A. – Graffiti Culture Research Project. Final Report, Flinders University of South Australia and University of Melbourne, 2002

28. Hora, L. – Problematika tzv. novej religiozity a jejího podílu na formovaní životní orientace mládeže, Karolium, Praha 1995

29. Hrdý, L.; Soukup, V.; Vodáková, A. – Sociální a kulturní antropologie, Slon, Praha 1993

30. Jahoda, M.; Waren, N. – The Myth of Youth, in čas. Sociology of Education, 36/1965

32. Jedlička, R.; Koťa, J. – Aktuální problémy výchovy: Analýza a prevence sociálně patologických jevů u dětí a mládeže, Karolinum, Praha 1998

33. kol. – Individualizácia mládeže a modernizácia spoločnosti, Sociologický ústav SAV, Bratislava 1995

34. kol. – The American Heritage Dictionary of the English Language, Houghton Mifflin, Fourth Edition, 2000

35. kol. – The Oxford Dictionary of Art, Oxford University Press, Oxford/New York 1997

36. kol. – Velký slovník náučný Diderot, Nakladatelský dům OP, Praha 1999

38. kol. – Všeobecná encyklopedie Diderot, Nakladatelský dům OP, Praha 1997

39. kol. – Graffiti, problém nás všetkých?, Zborník z konferencie, 19.5.2004 Bratislava, 20.5.2004 Košice

41. Koverová, Š. – Sociológia životného cyklu, OZ Sociálna práca, Bratislava 2003

42. Kusá, Z. – Kvalitatívna analíza údajov, Filozofická fakulta UK, Bratislava 1992

43. Macdonald, N. – The graffiti subculture: Youth, Macculinity and Identity in London and New York, Palgarve Macmillan, New York 2001

45. Mareš, J.; Gavora, P. – Anglicko-český pedagogický slovník, Portál, Praha 1999

47. Mazzoleni, Donatella – The City and the Imaginary, in Carter, Erica; Donald, James; Squires, Judith – Space and Place: Theories of Identity and Location, Lawrence and Wisharr, London 1993

49. Mistrík, E. – Alternatívne kultúry, in čas. Mládež a spoločnosť 2/1998

50. Mistrík, E. a kol. – Kultúra a multikultúrna výchova, Iris, Bratislava 1999

51. Murphy, R. F. - Úvod do kulturní a sociální antropológie, Slon, Praha 2004

52. Murray, J.; Murray, K. – Broken Windows: Graffiti NYC, Gongko Press, Corta Madera 2002

54. Ondrejkovič, P. – Úvod do sociológie výchovy, Veda – SAV, Bratislava 1995

56. Pavelka, J.; Pospíšil, I. – Slovník epoch, směrů, skupin a manifestů, Georgetown, Brno 1993

58. Ricoeur, P. – Teória interpretácie: Diskurz a prebytok významu, Archa, Bratislava 1997

59. Rose, T. – Black Noise: Rap Music & Black Culture in Contenporary America, Wesleyan University Press, Wesleyan 1994

60. Schmidbauer, W. – Psychologie, lexikon základných pojmů, Naše vojsko, Praha 1994

61. Schmeidler, K. – Urbanismus a kriminalita, in čas. Psychologie Dnes 12/2000

62. Sennet, R. – The Conscience of Eye: The Design and Social Life of Cities, Faber and Faber, London 1990

63. Sopóci, J. – Kolektívne správanie a sociálne hnutie, vydavateľstvo UK, Bratislava 2004

64. Soukup, V. – Dejiny sociální a kulturní antropologie, Karlova univerzita, Praha 1996

65. Soukup, V. – Přehled antropologických teorií kultúry, Portál, Praha 2000

66. Strauss, A.; Corbin, J. – Základy kvalitativního výskumu, Albert, Brno 1999

71. Thorton, S., Gelder, K. – Subcultures Reader, Routledge, London and New York 1997

73. Vagnerová, M. - Psychopatologie pro pomáhajíci profese, Portál, Praha 1999

76. Yinger, J.M. – Contraculture and Subculture, in čas. Amerivcan Sociological Rewiev, 25/1960, str.625-635

Diplomové práce:
77. Čačaná , M. – Obraz seba, identita, sebahodnotenie, Filozofická fakulta UK, Katedra psychológie, Bratislava 1998
78. Donovalová, J. – Subkultúra technoscény, Filozofická fakulta UK, Katedra sociológie, Bratislava 2000
79. Martinec, R. – Kultúrna identita ako problém globálneho a lokálneho, Filozofická fakulta UK, Katedra kulturológie, Bratislava 2003
80. Tomečková, J. – Graffiti ako fenoménmladých obyvateľov mesta, Filozofická fakulta UK, Katedra sociológie, Bratislava 1999

Špecializované graffiti časopisy:
80. And No Comment #1/1998, Praha
81. Backjumps #13/1997, #14/1997, #3/2001 Berlin
82. Bagnacoada #2/2002 Taliansko
83. Day in the Life #1/2004, #2/2004 New York, New Jersey
84. Pop Life, ročníky 1994,1995,1997,1998 – seriál článkov „Graffiti art“
85. Terrorist Magazine #1/1998, #2/1999, #3/2001, Praha
86. WorldSigns #1/2002, #2/2003
87. Wildstyle magazine #1/1999 Berlin

http://travel.to/graffiti/
88. Jacobson, Staffan – The Spray Painted Image (abstract), Lund University, Sweden 1997
89. Jacobson, Staffan – A Brief History of Graffiti Research, Lund University, Sweden 2001

www.aic.gov.au/conferences/2003-graffiti
90. Jones, Mick – Graffiti Culture and Hip-hop: Worling from Within, príspevok z konferencie Graffiti and Discover Conference, Australian Institute of Criminology, Brisbane, August 2003

www.bvaitovic.szm.sk
91. Vaitovič, Boris – Výtvarná činnosť detí a mládeže vo voľnom čase; rigorózna práca

www.graffiti.org
93. Alarcón, Paco – Personal Advertisement on Any Surface, 1998
94. Cavan, Sherri - The Great Graffiti Wars of the Late 20th Century, Department of Sociology, San Francisco State University, 1995
95. Christen, Richard S. - Hip Hop Learning: Graffiti as an Educator of Urban Teenagers, University of Portland 2003
96. Dennant, Pamela - Urban Expression...Urban Assault...Urban Wildstyle...New York City Graffiti, Thames University, London, 1997
97. Element, Kevin - Hard Hitting Modern Perspective on Hip Hop Graffiti, 1996
98. Gadsby, Jane M. - Looking at the Writing on the Wall: A Critical Review and Taxonomy of Graffiti Texts, 1995
99. Neelon, Caleb - Critical Terms for Graffiti Study 2003
100. Neelon, Caleb – Style, Techniqeu and Cultural Piracy
101. Neelon, Caleb - Ten Years of Art Crimes: The Effects and Educational Functions of the Internet in Graffiti
102. Noah, Josephine - Street math in wildstyle graffiti art, 1997
103. Sartwell, Crispin – Graffiti and Language
104. Scheepers, Ilse - Graffiti and Urban Space, Honours Thesis, University of Sydney, Australia 2004
105. Stowers, George C. - Graffiti Art: An Essay Concerning The Recognition of Some Forms of Graffiti As Art, 1997
106. Tucker, Daniel Oliver - Graffiti: Art And Crime
107. Tobin, Kilian - A modern perspective on graffiti, 1995
108. Theil, Andreas – A Preliminary Lexical Definition of Graffiti/Writing, Kassel graffiti archive, 2004
109. Theil, Andreas – A Short Definition of Writing, Kassel graffiti archive, 1998
110. Woodward, Jason Dax - How to read Graffiti

www.salinger.cz/dokument/graffitivemeste.pdf
111. Šveřepa, Milan – Graffiti v našem městě, úvodný materiál k panelové diskusi, Okresní úřad Hradec Králové a Občanské sdružení Salinger

Filmy:
174. Beart Streets – réžia Stan Lathan, produkcia Harry Belafonte a David V. Picker, 1984
175. Style Wars – réžia Tony Silver, produkcia Henry Chalfant, 1983
176. Wild Style

PRÍLOHY

Príloha A)

Obrazová príloha

číslo fotografie. TAG WRITERA, ktorý je autorom graffiti na fotografii (príp. ďalšie dekódované texty, ktoré graffiti obsahuje), mesto, forma graffiti

1. SPK, Bratislava, tag	2. DERRICK, Bratislava, tag	3. TooKooL by Wladimir, Bratislava, tag	4. BLUER , Košice, tag
5. EDYT, Bratislava, tag	6. FUY, SORTA, Žilina, tags dole: „myšička“	7. EDYT, 2MK, MUTANTS, BKS, CAMEL, Bratislava, tags	8. BLUER, SOUL, Košice, tags
9. MAROS03, RUBIK, DRA, SOUL, Žilina, tags	10. SE, Bratislava, throw-up	11. SE, DE, Bratislava, throw-ups, rooftop	12. MAROŠ, Žilina, throw-up
13. ING, Bratislava, bombing „Mesto sú len slová“	14. CDK (Milions), Bratislava, bombing	15. I love MUTANTS by Laco&Urin, Bratislava, streetart	16. POET, TEIL, STORY, Žilina, bombings
17. CHEMA, SPK, Bratislava, bombings	18. „PSÍČEK“, Bratislava, streetart	19. OKER, WOLF (bsa crue, Bratislava vandals, style reprezent), Bratislava, production with characters
20. MAROŠ (psfd, sorta), NEAL (dra), Žilina, production	21. OKER (bsa, maska, 2004), Bratislava, piece	22. ROMEO (emoce, emoce, emoce...), Bratislava, piece	23. TooKooL by Wladimir, Bratislava, piece
24. CANS (sorta, fuy), Žilina, piece, hore: SUBE & WK, bombings	25. SKUN, Bratislava, freight train	26. BECK, Banská Bystrica, panel	27. IDIO by Ydiot, Banská Bystrica, panel

Príloha B)

Slovníček slangových výrazov

BOMBING [bombing] - rýchlo nastriekaný štylizovaný nápis writerovho mena alebo mena crew, tiež sa používa ako synonymum slova writing

BOMBIŤ (zbombiť) - akýmkoľvek spôsobom, v akejkoľvek forme zanechať svoj tag

CREW [krjú] - skupina writerov, ktorých okrem priateľských vzťahov spája spoločný tag, najčastejšie skratka (napr.: TCP = This colour posse, PF = Psifet)

CROSS [kros] - tagy alebo odkazy cez piece/bombing/tag; sú výrazom neuznania writerských schopností, ponížením autora pôvodného piecu/bombingu/tagu

GRAFFITI [grafiti] - písanie, maľovanie sprejom a všetko s tým spojené, nemá množné číslo

FAMER [fejmer] – writer, ktorý sa predovšetkým snaží stať známym a získať rešpekt u ostatných writerov

CHARACTER [charakter] - označenie obrázkov v graffiti, ktoré doplňujú písmo, najčastejšie komixové postavičky

CHRÓM - graffiti so striebornou výplňou písmen, hlavne ilegál, bombingy v ulici

HARDCORE [hárdkor] - graffiti na strážených miestach, kde je veľké riziko, že páchateľ trestného činu bude dolapený; tiež označenie pre writing na takomto mieste

LEGAL - miesto, kde je graffiti povolené (legálne); tiež graffiti maľované na povolenom mieste

NEWSCHOOL [ňjúskúl] - nová škola, označuje mladších writerov, ktorí prišli po oldschool

PIECE [pís] - viacfarebné prepracované graffiti; jeho základom je štylizovaný tag, s výplňou (fillin), obťahom (outline), tieňmi (shadows), pozadím (background), niekedy doplnený s characters; spravidla na legálnych alebo tzv. tolerovaných plochách; jeho tvorba zaberie až niekoľko hodín práce

STREET ART [strít art] – moderná forma pouličného umenia, ktoré sa vyvinulo z graffiti, základné techniky sú nálepka, plagát, šablóna, maľovanie valčekom, sprejom atď.

STYLE WAR [stajl vór] - vojna na stene; medzi crews, writermi, miestami niekedy dochádza k sporom, nezhodám, väčšinou sa riešia nenásilne pomocou stylewar - dohodne sa spoločná stena a obe strany urobia piece, niekedy sa dohodnú na arbitrovi, ale väčšinou je výsledok na zvážení členov subkultúry

TAG [tag] - writerove meno, tiež jednofarebný štylizovaný kaligrafický podpis, ktorý sa niekedy skladá aj zo skratky writerovej crew (napr.: Bior, DSK)

TOY [toj] - začínajúci writer; writer, ktorý nepochopil princípy a pravidlá graffiti (napr. štýl,...) ak je použité pre staršieho writera chápe sa ako urážka, nadávka

VANDAL SQUAD [vandal skvad] - policajná jednotka určená na boj proti graffiti

WRITER [vrajter] - ten, kto robí graffiti; pomenovania ako grafiťák, sprejer pôsobia skôr ako urážka

Príloha C)

Prepisy pološtruktrovaných interview

Beker - 24 rokov, graffiti sa venuje od 1996, Banská Bystrica, zamestnaný v súkromnej firme, bomber (maľuje hlavne ilegál), v poslednej dobe sa zameriava na vlaky, posledné dve letá cestoval a maľoval po Európe.

Beker: ... ja neviem, tak dá sa povedať že od 96, vieš, ale tak, možno aktívnejšie nejak 6 rokov, 5 rokov

B: V podstate čistá náhoda ... U starkej sme riešili nejaké haluze, vieš, pod mostom sme maľovali... Ďuska poznáš určite, tak s ním sme dávali nejaké vecičky, potom som prišiel domov, po prázdninách som si kúpil ňáke cany. Najskôr blbosti, vieš, kapely, punk a tak, he-he, a potom som spravil piece, prvý a už to šlo. Ako vtedy som ešte nedával veľa. V 96 som spravil prvý piece, hej, a potom bola dlhá pauza, že nič, vieš ako, neboli ešte peniaze vieš ako...

V: No jasne... No a pamätáš si ten úplne prvý kontakt, keď si zaregistroval, že graffiti vôbec existuje?

B: No tak keď som robil tú prvú vec tak som to možno ešte tak nebral, vieš, keď som robil tú prvú vec, ma to ňák zobralo, ešte ďalšiu spravím, nie, a uvidíme čo ďalej.

V: Takže cez Ďusa (je to bekerov bratranec) si sa dozvedel, že graffiti vôbec existuje?

B: V podstate to nebolo ňáke... my sme nemaľovali graffiti, my sme skôr maľovali, presne čo sme maľovali boli skejtové veci, rôzne značky sme maľovali, simpsonovcov a takéto veci, vieš, srandy, he-he.

B: Tak časom, vieš ako, to prišlo, potom najväčší prelom, čo bolo, v 98 keď som prišiel do Prahy. Prvý krát som bol v Prahe a tam všetko sa na teba zosypalo, si nevedel kam sa máš pozrieť, vieš ako, PRAHA - škola

B: Neviem, možno tá voľnosť. Nikto ťa ničím neobmedzuje, neviem, možno môžeš si v podstate spraviť čo chceš, nemáš žiadne pravidlá tam dané, ako také, nemáš to ohraničené ničím. Tá voľnosť, na tom.

B: V podstate nič, ako každý, flákaš sa von, ja neviem, začali sme prvé cigára a takéto blbosti, vieš ako. Možno aj to, že skúsiť to iba, možno ta tak začínalo, vyskúšame uvidíme.

V: Uhm. Keď sa porovnáš, že aký si bol predtým a čo ti to dávalo alebo ako ťa to obohacovalo, či ti to vôbec dačo dávalo?

B: Tak dávalo mi to veľa, tak spoznal som hlavne veľa nových ľudí, vďaka tomu možno, neviem či to je práve to čo mi to malo dať...

B: V podstate beriem to ako súčasť života, ja neviem, čo by som robil, keby som to nerobil, už neviem čo by som robil iné.

V: A v čom sa líši tvoj pohľad na život od bežných ľudí... V čom sa odlišuje writer od newritera?

B: ...hmmm... tak možno, ako sa pozerá okolo seba, pohľadom na to všetko, ako že normálnemu človeku to tak nepríde, keď sa pozrie na nejakú stenu alebo čo...

B: Tak to je zase, vieš ako, tak na mňa môže tiež dakto povedať, že toy, ak sa mu to nepáči, to je zase subjektívny názor každého. Možno writer je ten, sa dá povedať, že ten čo stále maľuje, niekto spraví 5 tagov a koniec, alebo iba taguje, mal by maľovať proste ten človek... Určite ten writer je writerom tým, že robí niečo lepšie, má svoj štýl a tak, vieš.

B: Keď som robil prvý tag, tak som to ešte nebral, že prvý tag, vtedy som, vieš ako, robil vec, ktorá nevystihovala nič, prvá vec bola vlastne kopírka.

B: To bola taká haluz, že ja som išiel do farby lakov, keď ti poviem úplne presne ako to bolo, chcel som si kúpiť barvu na textil, že si spravím ňáke triko, nie, a proste nemali, tak som si kúpil can a začal som proste dávať veci, najskôr tie kapely, a potom som si kúpil nejaké farebné a už som dával furt.

B: Ani nie práve, v škole som nemal rád vôbec výtvarnú, a potom úplne popiči kreslíš, vieš. ... Ale keď zobereme, či kreslím aj teraz skeče tak to moc neriešim, v podstate je to freestyle všetko.

B: Teraz si to už neviem predstaviť, neviem čo by som robil... Máš veľa možností, podľa mňa by môj život bol úplne iný, neviem, tak možno kvôli maľovaniu, som posledné dva roky veľa cestoval, aj to je na tom dobré, taká pohoda, vlastne zase tá voľnosť, vieš. Spoznávaš vlastne, vždycky niečo nové

B: Veľa krát som o tom rozmýšľal, ale neviem, uvidíme ako to bude, tak zatiaľ maľujem a budem maľovať, uvidím, to je u každého individuálne, to sa nedá povedať, že kedy skončíš...

B: Tak nad tým nerozmýšľam, mám v podstate v prdeli, ja mám taký prístup k tomu, mne to je jedno, he-he, aspoň teraz určite. Kvôli tomu že maľujem možno ani neriešim buchty, že nato nemám čas, nie že na to nemám čas, ale vieš ako, možno by ťa to ovplyvnilo, že niekoho to ovplyvní, má holku a už nerieši.

V: No jasné... dobre, teraz chcem od teba aby si mi rozobral, čo sa deje s tebou, keď skečuješ?

B: Skečujem veľmi málo, väčšinou na konkrétnu vec, keď idem niekde, nerobím si ako skeče dopredu, ale fakt, že skeče neriešim, hlavne som možno lenivý na to, alebo nie som trpezlivý dosť, na to treba aj trpezlivosť, hrať sa s tým a vymýšľať nové, neviem.

B: Tak teraz už robím iba trainy väčšinou, ja som už ako legal úplné vypustil v podstate, aj ulicu som už strašne dlho nerobil, legál v lete určite si dám nejaký ale chrómy vôbec skoro teraz, fakt že iba trainy, som dospel do takého štádia, že keď si kupujem cany je mi ľúto ich dávať na stenu (smiech) radšej na train.

B: Tak trein, neviem, fakt, že bez toho sa nedá, he-he, droga. Keď sa dá tak, sa ide vždy, trainy, trainy. To je proste pocit na tých trainoch že to jazdí, vidíš to, môže to vidieť viac ľudí, širšie okolie.

B: Nie veľmi, ani nie, ako, ja v podstate ten train ani nevidím jazdiť, hej, si to odfotím a mám to na fotke, ide o fotku.

B: Tak určite to vidia ľudia, ale ja neviem ako ja tie trainy beriem tak, ja v tom nevidím niečo zlé, keď niekto pomaľuje train, tak je to už o tých začiatkoch, že sa robili trainy, tým sa to v podstate začalo

V: Dobre a skús mi popísať, že keď ideš na vlak, čo sa v tebe deje, ako to prežívaš?

B: Teším sa, určite sa teším, vždy sa teším, ale potom to ustúpi (smiech) potom prídu haluze, stres, tak záleží aj kde, vieš ako, keď ideš tam kde to poznáš tak, už to možno neni také zlé, na traine nikdy nevieš skade kdo vyletí.

B: Tak možno, prídem tam, do yardu, bojím sa, vždy je tam nejaký strach, určite, ale tak záleží od miesta, to je jasné, ale potom keď začneš, naskečuješ si to alebo čo, tak to už opadne vždy.

B: Tak eufória, radosť, dobrý pocit, lenže už je to také, že to netrvá dlho, vieš, dáš si panel a už zase si chceš dať ďalší, vieš (smiech), namotávka je to proste, trainy sú fakt namotávka. To vidím aj na ľuďoch, nejdem vravieť konkrétne, jeden kamarát robil chrómy, iba chrómy, veľa chrómov, teraz začal robiť trainy, tak robí iba trainy. Tie trainy sú podľa mňa zmotávka riadna.

B: Neviem, v tom adrenalíne možno, napätie, alebo ten stres, možno ja potrebujem žiť v strese, he-he, ja nie som taký kľudný.

B: Tak buď sa dajú na net niekde, ale ja to neriešim tak že by som ich musel mať všade, neriešim nejaký fame, tak posielam určite niekde fotky, to je jasné, máme aj stránku, teraz sa už dlho neriešila, ale aj tie fotky mám doma a ani ich moc nečekujem, vieš ako, mám tie trainy a je mi to v podstate jedno. Že nezbieram to na nejakú kopu, dávam a to je jedno, koľko ich mám.

B: Väčšinou sa tie fotky cez net čekujú, to je vlastne najrozšírenejšie.

B: Tak hlavne tí ľudia čo maľujú, iní ma nezaujímajú, načo. Známi a kamaráti a všetci čo maľujú, neriešim to pre iných ľudí.

B: Tak to je parádny pocit. Ten človek čo to nepozná, nemôže o tom hovoriť. Pre mňa je to parádny pocit, som rád, vidím to jazdiť okolo, super.

B: Legál je pohoda v tom, že sa stretneš s ľuďmi, vieš, ako kedysi som chodil sám, to bolo dávno, ešte keď som iba legály robil, ale teraz ten legál je o tom, že ideme viacerí vždy, v lete je teplo, pohoda, zobereme pivká, maľujeme, stretnúť sa s kamošmi a tak.

V: Uhm. Eeee, dobre. To čo robíš je protizákonné, ako sa dívaš na tento fakt?

B: Tak je to protizákonné, protizákonných je veľa vecí, určite aj maľovanie je protizákonné, lebo to neni povolené, hlavne vlaky, ale ja to zase neberem tak, že robím nezákonnú vec, mne to tak nepripadá, neberem to tak, že som nejaký kriminálny živel alebo čo. Robím to a neriešim to, že je to protizákonné.

B: Tak to by som musel skončiť, keby som sa mal podriadiť zákonu, vieš. A možno je to aj o tom, že sa nechcem podriadiť tomu zákonu, že robím možno napriek.

B: Tak veľa ľudí by to nerobilo, už to neni to, už by to nebolo ono, to je v podstate o tom, že je to ilegál, ideš do toho, hej. Robíš to kvôli tomu, že je to ilegál, no.

V: Uhmmm. Ty sa berieš, že si súčasť spoločnosti, alebo si na kraji, mimo, proti. Kde by si sa zaradil?

B: Neviem, tak teraz to už neni také, že na kraj spoločnosti. Už je to v podstate začlenenie do spoločnosti, to maľovanie... Tá spoločnosť to už berie inak ako kedysi. Som určite mimo spoločnosti, je to vyčlenené to je jasné, že to neni úplne bežná vec.

B: Nie, to nikdy práve. Možno, ako to nerobím, ale niekedy mi to tak príde, nie moje veci ale keď vidím, novo natretú fasádu a sú tam iba tagy, tak to sa mi fakt, že nepáči. Keď som začínal tak tagy, hej, dával som všade, bolo mi to jedno, ale tak teraz už, vieš ako, vieš kde máš dať, kde nemáš dať.

B: Tak ja som tiež taký normálny pracujúci, ako keď som v práci tak som normálny človek, neriešim vôbec, riešim prácu. A tak potom už zase som úplne iný sa dá povedať, ako by som sa zmenil na ňákeho (smiech)

V: Tak skús to ešte tak zhrnúť, že čo sa ti páči na životnom štýle writera?

B: Uvoľnenosť, voľnosť, robíš si čo chceš, mne to dáva veľa, mňa to napĺňa, vieš ako. Je to možno aj o tom, že si potrebujem niečo dokázať. Napríklad keď cestujem niekam, chcem si tam dať metro, potom sa pochválim nejakým ľuďom, sčasti je tam trošku aj ten fame, je to ale hlavne pre mňa, že chcem si dať a dal som si to a som fakt spokojný, že som si to dal, to je to, dobrý pocit z toho.

Soul - 24 rokov, graffiti sa venuje od 1995, Žilina - Košice, študoval strednú umeleckú školu, odbor rytectvo, v súčasnosti študuje na vysokej výtvarnej škole, odbor maľba, patrí medzi najlepších writerov na Slovensku vo všetkých oblastiach (ulica-vlaky-legál), je známy aj mimo Slovenska, maľoval po celej Európe, pred niekoľkými mesiacmi ho chytili na vlakoch, nasledoval 17 hodinový výsluch (bez spánku a jedla) a súd, v súčasnosti je v podmienke a spláca škodu vyše 40 tisíc Sk.

S: Hmmmmm, v škole. V škole som, nejako ako Bruel, že vlastne všetko som videl na laviciach hlavne, a hlavne cez Bruela, Myslím, že o bol taký ten prvý bod, kedy som to začal že úplne hmatateľne vnímať. Robil tagy, pamätám si na ten deň keď prišiel ešte s nejakým mojim kamarátom, robili tagy na papier a a vtedy som to prvý krát nejak úplne že prežil, že čo to vlastne je a strašne to bolo zaujímavé.

S: Zaujalo ma to že niekto dokáže hentak pracovať s písmom. Tie tagy to bolo ... neviem, vtedy som to ešte nevnímal, neviem páčilo sa mi to, že dokázal hentak pracovať s aj fiksou a tak, malo to svoju dynamiku a... taká kaligrafia vlastne.

S: Hmmmmm ... Dá sa povedať, že ... maľujem ... no úplne, keď to zoberem, že kedy som sa začal fakt tomu venovať, tak už môže byť, to bude aj 10 rokov.

S: Myslím, že vtedy to bolo práve také, že som prišiel na školu a začal som objavovať nejaké veci, trošku ináč vnímať ten život. Vždycky som sa venoval kresleniu... nooo... hmmm...Začal vlastne taký ten prvý vývoj osobnosti, by som povedal a venoval som sa vtedy hmm, ničomu vlastne, no kresleniu, ale ešte to bolo také, to graffiti vlastne vytvorilo vo mne nejaký cieľ proste, niečo čo ma natoľko zaujalo, že som tomu dokázal sa venovať úplne plne a ... To bolo také prvé čo ma úplne stiahlo, že je niečo podstatné úplne.

V: Uhm... Vieš si predstaviť že by si nerobil graffiti? Čomu by si sa venoval keby si vtedy nezačal robiť graffiti?

S: Hmmmmm ... neviem čo by som robil, možnože by som, hmmmm... bol napríklad nejak ... asi by som bol taký ako moji spolužiaci, venoval sa určite umeniu, pretože ma odjakživa zaujímalo, myslím že určite takto by to bolo...

S: Hmm, pamätám si prvý tag dózou, v Kremnici, pamätám si na prvú vec ktorú som maľoval ako graffiti a prvý tag úplne... tak to boli možno tie tagy jak som sa vlastne s tým stretol, vlastne vtedy som to nejak skúšal, nejak mi to nešlo a viem že vtedy som nejak... potom ma to nejak upustilo ale začal som si to vlastne všímať a vlastne to bol presne ten deň jak som graffiti prvý krát videl.

S: Pamätám sa na taký pocit, že hnevalo ma to, že som to nedokázal spraviť, tak ako to urobil Bruel, on to už mal fakt vychytané. (smiech)

S: Hmmm, to neviem, ale... skôr by som to tak, že... neviem, čo mi to dávalo vtedy a dá sa skôr povedať, že čo mi s toho vyplynulo doteraz...

S: Tak poznanie vecí z úplne rôznych uhlov proste, strašne moc zážitkov a vlastne stretávanie sa s vecami, s ktorými sa bežný človek nestretáva.

S: Eeeee... (ticho 10 sekúnd). No teraz hlavne to vidím, zobralo mi obrovský kus života ... myslím, že veľa vecí ... zobralo mi napríklad to, že som sa venoval iba tomu a ničomu inému a vlastne teraz sa to odzrkadľuje aj na mojej tvorbe - chcem robiť veci, ktoré nedokážem zvládnuť, lebo som sa ničomu inému nevenoval len graffiti... moc ma to pohltilo myslím že to bola blbá vec, chyba (potichu)...

S: Graffiti a moju budúcnosť? No to je tak, také klasické graffiti je myslím, že už za mnou a už ma to tak neťahám a nevidím v tom nejaké východisko. Vlaky určite už maľovať nebudem ... občas si spravím nejaký chróm pri trati, možno len pre taký nejaký ... dobrý pocit. No a do budúcnosti, myslím, že sa to určite odzrkadľuje už aj teraz na mojich veciach a sú tam prvky z graffiti a myslím, že aj keď to už nie sú graffiti ako pravé, ale je tam toho hrozne moc v tom čo robím, a chcem určite pracovať v ulici, v priestore vonku a tak, je to určite viac v pohode ako ateliér. A chcel by som spolupracovať s ľuďmi a robiť rôzne produkcie a tak. Vlastne na báze graffiti, ale už nie len písmo a nebyť v tom kolobehu.

S: ... Dosť často som rozmýšľal nad tým, že človek, ako nejaký chalan ktorý, začne maľovať, v takom ešte veku, ako je puberta a tak a napríklad pri vlakoch, eee, je hrozne dôležité proste počúvať a zároveň maľovať a myslím, že vtedy sú zmysly strašne zvláštne naladené na úplne zvláštnej vlnovej dĺžke a vôbec kontakt medzi tými rôznymi writermi, keď sa pozrieš na niekoho, pozrieš sa mu do očí a vieš, čo a ako myslí a sledujem napríklad na sebe, že strašne pozorujem zvláštny svet, čekujem, vlastne dalo by sa povedať, veci a myslím, že toto je také, aspoň u ľudí, ktorý maľovali vlaky veľa, že majú taký, sčekovávajú tie veci, proste, vidia veci trošku ináč.

S: Hmmmm, myslím že sledujú aj také všelijaké detaily alebo tak, že či je to možné ale ... eee, je možné, že sa môže vyvíjať ten mozog ináč, keď vlastne musí sa sústrediť na viac vecí naraz, je odkázaný na ten sluch úplne stopercentne a zároveň musí sledovať čo ... vidí, čo maľuje očami, byť úplne v pohotovosti... eee, myslím, že toto je práve tá vec v čom sa títo ľudia odlišujú, že vlastne oni nemajú čo sledovať vonku alebo v ulici ale myslím, že všetci vnímajú ten priestor úplne inak, aspoň ja to cítim, že... dosť to cítim vonku, že čekujem veci úplne inak ... neviem fakt sám to nejak lepšie vyjadriť alebo opísať...

S: Writer a toy, no, vlastne to je iba, každý sme boli toy, a neviem vlastne či je táto otázka nejak dôležitá, čo tým chceš vedieť...

S: Myslím, že toyom prestáva byť vtedy, keď začne už úplne maľovať naplno a začne tie veci vnímať a rozvíjať sa, vtedy už prestáva byť toyom a hlavne vtedy keď tomu dá to svoje srdce a je jasné, že bude writer a bude maľovať.

S: Krásne je to, že ty to ako človek, dokážeš urobiť veci, ktoré iní nerobia, dokážeš sa dostať na miesta kde sa iní nedostanú, alebo nejdú, vidíš veci, ktoré nikto iný možno nevidí a no ten život, napríklad tá komunita proste, stretol som hrozne moc ľudí práve vďaka maľovaniu vlakov ako som cestoval a myslím, že boli strašne fajn a hrozne zvláštne na writingu je že práve keď ideš niekde do zahraničia, vidíš niekoho prvý krát a vlastne ideš s ním maľovať niekde metro a ty tomu človeku, ktorého vlastne nepoznáš, vkladáš do rúk svoj život, tým že ideš tam s ním, lebo vlastne to je hrozný hazard metro, vlaky sa ešte tak dajú, že si človek poradí, ale v metre to je inak.

V: A je to iba o tom cestovaní, o tých ľuďoch alebo ešte čo sa ti na tom páči?

S: No práve toto, tí ľudia, tí ľudia akí sú a to že dokážu takí byť a vôbec aj ja že dokážem taký byť, že môžem niekomu tak veriť, že proste... Myslím, že to je práve o tom, že všetci sú takí, že oni samí robia tú vec, ľúbia to proste, vedia, že keď ten druhý človek to vlastne tiež robí a tiež to ľúbi, dokážu mu dať to čo oni majú tiež radi a dá sa to neviem, to je zvláštne toto, nerozumiem tomu vlastne ani poriadne.

V: Uhm. ... Teraz keby si mi popísal, čo sa s tebou deje keď skečuješ... ako to prežívaš vlastne...

S: Myslím, že najlepšie skeče vychádzajú vtedy keď sa úplne nejak ... ... odosobním. Že vôbec nevnímam čo robím, iba to nejak leze z toho podvedomia... veľa krát robím skice, že priamo variujem tie tvary a tak, ale myslím, že tie veci, ktoré vypadnú z toho podvedomia, keď som úplne dajmetomu unavený, keď nechceš už nejak moc robiť, alebo jak veľa ľudí hovorí, že napríklad v škole sa hrozne dobre skečuje, keď vlastne počúvaš to čo sa deje a si kreslíš. ... Myslím, že z toho podvedomia, vypadnú také fakt skvelé veci. Takže neviem čo cítim pri skečovaní, ale skeče mám rád, rád to robím. Myslím, že písmo je nehorázne krásne tým, že samo o sebe je už tvar, ktorý môžeš variovať do nekonečných možných podôb, vlastne keď to robíš dlho a si to celé preberieš do konca vlastne jak sa to písmo vyvíjalo a čo sa s ním všetko dá spraviť, tak, eee, to je... neuveriteľné (smiech)

V: Keď sa vžiješ do toho, že ideš maľovať ilegál... Ako sa cítiš predtým ako ideš maľovať, počas maľovania a potom?

S: To je také zvláštne ... Bolo obdobie, keď som to nejak moc ešte nebral na začiatku, keď to bolo také, nebolo to úplne pojašené, vedel som dobre čo robím, dával som si pozor samozrejme, ale myslím, že som si to tak nejak plne neuvedomoval. Potom bolo obdobie keď som mal strach ale robil som to... a ku koncu, teraz už to bolo tak, že som zase nemal strach. A mám takú svoju teóriu alebo svoju vetu na toto, alebo myšlienku za ktorou si dosť stojím, že ... aspoň u mňa to tak bolo, že nemám strach keď maľujem, ale mám obavy, keď práve nemaľujem, akože si v tom, keď niekto maľuje, je v tom úplne namočený... celý čas.

S: ... nooo, dobre, (smiech), veľmi dobre. Robiť panel je úplne fantastické proste, je to strašne dobrá atmosféra a práve to všetko jak som hovoril už aj s tými ľuďmi, s tými pohľadmi, celé je to taká súhra a skvelé proste, celá akcia je perfektná a priamo maľovanie, niekedy sa mi zdá, že viac je fajn ešte aj to čo... sa netýka toho, priamo maľovania ako to čo sa ide práve maľovať. Ale je to... už len tá technika, že maľovať sprejmi je úplne niečo iné ako robiť akryl, ako robiť olej, ako kresliť uhlíkom, pastelom, fiksou, proste dóza je hrozne zaujímavá vec, s ktorou sa dajú robiť strašne zaujímavé veci a ono je to dosť prepletené aj tým, že keď urobíš panel to jazdí a už pri tom keď to maľuješ si to uvedomuješ aký to má dôsledok, čo to vlastne robíš a myslím, že pocit z toho je celkom fajn.

S: To vidím teraz presne keď idem do školy, ráno odchádzam vlakom z mesta, vidím svoje panely, prichádzam sem vidím svoje panely, po ceste stretnem občas nejaký svoj panel, je to zvláštny pocit (úsmev), zaujímavý, dobrý a zvláštne je napríklad na tom to, že keď sedím v kupéčku s niekým a ja proste sa na to pozriem a viem čo a ako (úsmev) a tí ľudia absolútne nemôžu mať ani potuchu, možno že si to ani nevšimnú, že sú tie vlaky pomaľované, ale je to úlet, že proste si... úplne anonymný, ale stretávaš sám seba, stretávaš tie svoje zážitky, vlastne všetkých tých ľudí, pretože vlastne, v tej veci čo ty namaľuješ, nie si len ty, ale tam je všetko to, proste všetci tí tvoji priatelia, ktorí sú tam vtedy s tebou v tom yarde a keď stretneš tú vec, tak vlastne stretneš sám seba aj všetkých svojich priateľov.

S: Určite si to fotím, pretože to chcem mať. Nie som ten typ writera, ktorý urobí piece a robí podobné pieci, akože všetko rovnaké, na jedno kopyto a vlastne nie je to nejako podstatné preňho. Vždycky bolo pre mňa úplne brutálne podstatné mať fotografie, že som sa snažil rôzne striedať štýly a myslím, že som dosť veľa rôznych štýlov prešiel, a dával som veľa rozličných vecí. Takže je to moja tvorba a chcem to mať zdokumentované, už sám aj pre seba, určite to ukazujem aj ľuďom, a v poslednom čase už vlastne ani nie... je už asi rok, čo nejak moc neukazujem, nedávam na web ani nič, už to zostáva byť iba takým mojim tajným hobby. Možno týmto aj dosť vypadávam z tej scény, ale myslím, že tak mi to už teraz vyhovuje...

S: No určite pre seba a pre celú tú situáciu, neviem, a určite, maľujem napríklad pri tratiach a pri trainoch, takže maľujem pre celú tú komunitu, pre všetkých proste, ktorí v tom fičia a vidia to a stretávajú tie veci, tak isto ako ja stretávam ich veci.

S: S ľuďmi je to hrozne zvláštne, pretože sú strašne takí zadubení a nevadia im reklamy a prečo? Možnože preto, že sú kúpené, čo je po tej morálnej stránke akože v poriadku, aj keď to takisto narúša ten priestor. Ľudia môžu mať z toho zvláštny pocit, už len preto že tomu nerozumejú, nevedia sa v tom orientovať, eee, možnože, majú zlý pocit napríklad z toho, že niekdo dokáže urobiť veci, pomaľovať vlak, a pritom im to príde úplne absurdné , že sa to dá a tým pádom im to nabúrava tú nejakú istotu, napríklad aj keď sú pomaľované ulice, akože ja chápem aj ľudí, že musia mať z toho zvláštny pocit, že vlastne svojim spôsobom je to taká farebná špina, ono keď sú zmaľované nejaké štvrte tak pôsobia tak getovo, už to neni tá ulica ako to bola ale už je to narušené a ten majetok a tá istota je strašne dotknutá. Myslím že im hrozne vadí práve toto. Tá reklama neni taká, lebo vedia kto ju tam dal, vedia čo to je, vedia načo to je a to je iba obyčajná súčasť toho, čo už oni majú, graffiti je úplný chaos a nevedia sa v tom orientovať, absolútny, a to ich podľa mňa strašne ubíja, preto vlastne sa proti tomu aj nejak bojuje, lebo nevedia čo to je a ako to je.

S: Hmmm. Legal je zvláštny pretože niekedy je dobrý legál a niekedy je zlý legál. Sú legály s ktorými som úplne veľmi spokojný a vyrovnajú sa napríklad aj vlakom a sú legály ktoré nie sú bohvie aké. Eee... V poslednom čase by som skôr chcel robiť legály alebo vôbec sa aj snažím robiť legály, ani nie tak písmo, lebo tam už je ten čas a tam sa dá spraviť už niečo iné a vniesť do toho trošku viac... Legál je fajn v tom, že sa ľudia nejak postretajú a dohodnú, ale chýba mi napríklad tu na Slovensku, že som už určite starší, už tí ľudia, s ktorými som maľoval, už nie sú a chcel by som teraz maľovať legály, ale nemám vlastne ani s kým, ani s kým spraviť také produkcie ako by som chcel. Proste to už je dávno preč a nechcem maľovať sám lebo urobiť spoločný piece je proste nádhera. (úsmev) Keď vyjde spoločný piece tak je to obrovská sila.

S: ... hmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmm no je to určite iné ako ilegal, je to už také ako maľovať obraz, taká pohodička hrozná, keď je fajnový legál tak je to skvelé, človek sa tak uvoľní...

S: Fu, tak toto je dosť problém, no ja možno, nie možno, ale určite veľkú časť toho, prečo nemaľujem ilegál a tak zohráva aj rola tá, že morálne som došiel do takého štádia, že mi v tom zabraňuje nejaká moja, morálka? Nedokážem už napríklad tie veci spraviť, aj keby som chcel, aj keď to mám proste stále rád, ľúbim to, neviem, už nejak proste viem že NIE. Eee, a predtým som vedel že to je ilegál, ale napriek tomu, som to proste robil, môj zámer bol nadovšetko, nad to vedomie, že to je ilegal alebo tak ... a hlavne to je strašne rozporuplné vôbec celkovo čo je legál a čo je ilegál a svojim spôsobom, tiež by som mohol mať námietky voči mnoho veciam ktoré sú povolené. To je ťažko proste povedať. Ja si dokonca myslím, že to ani neni ilegál, to je proste taký istý legál ako hocičo je všetko legál. Je to brutálne relatívne proste.

V: Prečo nie si ochotný sa podriadiť tomu zákonu, správať sa podľa normy?

S: Už len kvôli tomu, že som poznal ako tie veci sú, ako sa veci majú a aký je ten svet na tej druhej strane ... a preto nechcem robiť ústupky a viem aj teraz, že keď napríklad prestanem maľovať, nechcem byť človek, ktorý bude ticho a si sadne a nebude reagovať na to svoje okolie. Chcem proste... Nechcem sa zničiť a zabiť proste, takýmto spôsobom by sme mohli doisť k tomu, že budeme úplní väzni vlastne.

V: ... Keby si sa mal postaviť, kde sa nachádzaš vo vzťahu k spoločnosti? Či v spoločnosti, na je okraji, mimo, proti nej...

S: No, skôr by som to tak vylučoval, že mimo spoločnosti nie som myslím, proti spoločnosti určite nie som... eee ... Myslím, že mám taký svoj svet, ale chcel by som byť určite v spoločnosti zapojený a chcel by som aby ostatný vedeli jak ja veci mám, aby dokázali oni reagovať na to čo mám ja ako svoje. Ja, takisto ako reagujem na ja ostatných a to je práve to krásne, že.. týmto sa strašne obohacuje duch, že proste človek spoznáva iných ľudí, iné názory a... Nechcel by som byť úplne mimo spoločnosti. Takže chcel by som byť v spoločnosti a mám také svoje anarchistické kvázi fungovanie (úsmev), ale preto vlastne robím aj tie áčka hore nohami, anarchia sa vlastne dosť otupila tým, že vlastne je nejak ten punk a oni presadzujú, že to je anarchia ale, ja myslím, že anarchia je úplne niečo iné, skôr v tom je filozofia. A nejak mám takú svoju anarchiu proste, taký svoj prístup k životu.

S: Áno, to je tá haluz, to je tá moja morálna haluška... že mám pocit, že ničím, alebo ja vlastne nechcem ničiť ale svojim spôsobom ničím. To je to strašne zvláštne, že ja vlastne nechcem to ničiť, nechcem nikomu absolútne ublížiť, chcem robiť túto vec, pretože ma to napĺňa a je to pre mňa úplne hrozne fajn, ale uvedomujem si, že vlastne tým ubližujem, ale zase to je taký zamotaný kruh, to je, keď ustúpim, ublížim sebe, keď neustúpim ubližujem ostatným a nájsť nejakú schodnú cestu, to je hrozne ťažké a práve teraz mám také obdobie, že hľadám hrozne moc seba a vôbec veci... Určite tým ubližujem ostatným.

S: Uhmm, bežní ľudia si myslia to, čo im nahovoria médiá... Každý sme iný, každý si môže myslieť niečo iné, určite sú ľudia, ktorí sa nad tým absolútne ani nezamýšľajú, určite sú ľudia, ktorý si myslia, že sme nejakí frackovia a tak a práve by som hrozne moc chcel nejakým spôsobom objasniť, že kto sú títo ľudia, čo maľujú graffiti, že to sú ... osobnosti, veľké osobnosti, aspoň mnoho z týchto ľudí sú obrovské osobnosti a to si vlastne tí bežní ľudia neuvedomujú.

S: ... mmm... V tom, že to vôbec dokážu takto riešiť, alebo čo dokážu obetovať a vlastne oni úplne tú matériu... prekračujú. Vlastne je šialené to, že človek do toho dáva peniaze, zdravie, energiu, psychiku, všetko proste na to, aby niečo urobil s láskou, nechce ubližovať, ale ubližuje a myslím, že tí ľudia sú osobnosti aj tým, čo všetko im toto dá tak, majú v sebe hrozne veľa múdrosti, pretože.. ten život naozajstného writera... je prepletený hrozne veľa strašne zvláštnymi skúsenosťami a v tom je tá nejaká určitá múdrosť, že ... možno nie všetci ale ja určite viem, že som našiel strašne moc vecí, veľa otázok, pretože už aj v tých situáciách, napríklad že sa stane niekomu, že zostane sám v metre v tuneloch za prevádzky a nejak teraz čo... Tak vtedy to sú situácie, proste, v ktorých človek nájde určitú múdrosť a preto si myslím, že aj sú títo ľudia nejak osobnosti. Sú to zvláštni ľudia, rozhodne, preto aj sú osobnosti. Ľudia, ktorých poznám sú úplne zvláštny.

S: ... nooo, uhm, mmm... patrí, nepatrí... Myslím, že by mohlo byť viac legálnych plôch, mohli by byť plochy, ktoré by boli prirodzene legálne, pretože je mnoho miest, kde tie graffiti úplné patria... a kde nepatria, to je také relatívne, myslím, že ... mohli by byť kľudne úplne všade, ja vlastne mám napríklad doma skice, ktoré proste... neurobím, ale viem že keby, že tú skicu mám spraviť tak ju spravím na nejakú gotickú katedrálu, pretože tá skica k nej patrí. Ten chróm by mi tam sadol, proste, tými tvarmi, tým jak je vymyslený, proste by bol úplne dokonalý na túto budovu dajmetomu, ale to už je také... Aj tí writeri sú iba ľudia... patrí, nepatrí... ja neviem... ja by som písal úplne všade, by som neriešil či tam patrí alebo nepatrí, he-he...

S: Noo, áno. Preto nemaľujem mesto... maľujem trate, pretože trate sú úplne industriálne, pretože to tam hrozne dobre padne, už len to, že ten piece dobre pôsobí v tom prostredí a myslím, že ho absolútne ani nenarúša, možno je to vďaka tomu ešte aj pestrejšie... aa... v meste nemaľujem, ja proste nejak to mesto, ale patrí to do mesta. Mesto by bolo mŕtve bez tagov. Môj názor je taký, že mestá bez tagov by boli úplne mŕtve. Myslím, že ľudia si to ani neuvedomujú, ale oni by bez graffiti boli pekne mimo, odsraní, pretože to dáva mestu takú dynamiku, chaos a to mesto je nejak tým také pružnejšie proste. Bez graffiti je to mesto také mŕtve. Je tam cítiť to že sa v ňom niečo odohráva, takisto tie periférie, mne sa mnohokrát stalo, že som si všímal jak sú poohýňané tie značky, nabúrané zvodidlá, šmyky a predstavoval som si tie scény, čo sa tam asi odohralo, tie tagy to je tiež to isté, to je život mesta proste. To je to že to mesto JE a funguje.

S: Uhm. Ani sám neviem prečo. Mám strach eee z toho, že... nechcel by som už nikdy byť vypočúvaný. Ja by som ... Myslím, že toto by bola taká moja dohoda ňák zo systémom, keby sa dala spraviť, že ja by som tie veci svoje kľudne odprezentoval, že som to spravil ja, priznal by som sa k tomu, s tým, že oni by mi zaručili, že už nič nebudú so mnou riešiť a ja by som kľudne dal zase slovo v tom, že nebudem riešiť ja nič. Chcel by som mať proste pokoj. Viem, že mám veľa toho na krku, ale človek aj keď vie, že už nerobí teraz, alebo robí, ale proste... zažiť nejaké pletky s políciou to je peklo proste. Áno, mám strach proste.

Bluer - 24 rokov, graffiti sa venuje od r. 1995, pochádza z dediny na východe Slovenska, napriek tomu patrí medzi veľmi známych writerov, študoval strednú umeleckú školu, odbor dizajn, v súčasnosti študuje grafický dizajn na vysokej výtvarnej škole, pracuje v reklamnej agentúre, v poslednej dobe sa venuje hlavne streetartu a preto moje otázky smerovali do minulosti.

B: Ako som sa dostal? Na strednej škole, keď som bol prvák, prišiel som tam, videl som ňáke skeče, po laviciach tagy a také veci a vtedy som sa k tomu dostal.

B: Eee, neviem, asi tá forma toho, alebo to, že to bolo vtedy také nové v tej dobe, aj také výtvarné dá sa povedať a neviem, ňáka taká energia z toho išla.

B: Fú, možno aj... taká ňáka tá zakázanosť, že je to niečo nepovolené, niečo iné, vtedy človek, keď je mladý, tak 15 rokov, tak sa mu to zdá byť veľmi pôsobivé, určite. Chytiť sprej a maľovať s ním...

V: Eee, čomu si sa venoval v tej dobe predtým ako si robil graffiti, čo si robil okrem toho?

B: No, tak, ja som mal vždycky pozitívny vzťah k ňákemu výtvarnému, čiže ja som od malička kreslil... väčšinou s takýmito vecami som sa zapodieval. Aj tá stredná bola umelecká škola, dizajn som tam študoval, čiže jedno s druhým.

B: Čo by som robil? Tak to je dobrá otázka... čo by som robil... neviem, asi by som sa venoval tomu čo sa aj teraz venujem, grafika, grafický dizajn, sem tam si maľujem a tak ďalej.

B: Dalo mi taký nejaký, by som to nazval, takú nejakú možnosť realizácie... v podstate bez... Sebarealizácie, asi tak.

B: Fúú, určite nie, zo začiatku to boli len také tagy, čo som si písal kade čo...

B: Ja si myslím, že ma nezmenil nijak... neviem, nemyslím si že by ma nejak zmenil.

B: No dávalo mi to taký pocit uspokojenia, určite, možno je to taká trochu úchylačina, dá sa povedať to maľovanie, lebo adrenalín, to ti dá niečo, keď je ešte spojený s takým niečím kreatívnym dá sa povedať, možno v úvodzovkách kreatívnym, že maľuješ a je to spojené s adrenalínom, tak ten pocit, keď to spravíš, má niečo do seba. Pocit zadosťučinenia, keď si povedzme namaľuješ vlak alebo namaľuješ nejakú stenu, keď to spravíš, vyjde to dobre, tak si s tým spokojný, ale to je myslím, celkom podobné pri hocijakých iných veciach, či už adrenalínových alebo už aj nejakých výtvarných, tak si stým spokojný a niečo ti to určite dá.

V: V čom bolo to graffiti také špeciálne, že si nerobil plátno, ale že si išiel robiť vlak?

B: Asi v tom, že je to zasadené do toho priestoru, pracuje to s takým iným médiom, či už nejakou ulicou alebo väčšou plochou. V podstate ono to aj oslovuje ľudí, ktorí sa s tým chciať-nechciať stretávajú. Či mi to niečo dáva... je v tom taká veľká sloboda, čo sa týka prejavu, aj keď zároveň arogancia dá sa povedať.

B: Určite najviac som tie veci robil pre seba a až potom pre tých nejakých ľudí, ktorí sa s tým stretávali, ale to je už tá vedľajšia vec toho všetkého... Asi pre taký vlastný pocit nejakého uspokojenia, že niečo robím...

V: V čom sa odlišuje podľa teba život writera od života bežného človeka?

B: Život writera je život normálneho človeka, neviem, asi v tom, že normálny človek nechodí po nociach, nemaľuje vlaky a nezápasí s tým, že môže ho niekto chytiť a môže mať s tým veľké problémy, asi vtom no...

V: ... Skús mi opísať, čo sa deje s tebou, keď skečuješ, ako to prežívaš?

B: ... Podľa mňa je to ako kresliť si, to je proste kreslenie. Neviem ako to prežívam, to sú fest ťažké otázky a nikdy som nad nimi ani takto neuvažoval... neviem...

V: ... Aké sú tvoje pocity... Nad čím rozmýšľaš... Skús to nejak opísať...

B: ... Pre mňa je to niečo ako dizajn, hľadať formu... Hľadať, vytvárať v hlave nejaké také ideálne formy, alebo neideálne, hrať sa, hrať sa s tvarom, hrať sa s formou, hrať sa s písmom. Ja do toho nejak veľkú filozofiu nevkladám, skôr je to o ... Ja myslím, že tie pocity sú zrovnateľné, ako keď robím nejaký grafický návrh na počítači, pre mňa je to fakt to isté.

B: Keď idem maľovať, je to dosť iný pocit, lebo, aspoň ja, si uvedomujem... ee, jednak možno dôsledky, celú tú vážnosť situácie, že ak človeka chytia môže sa mu stať to to to, čiže to napätie a ten adrenalín tam je. Keď človek skečuje je to väčšinou také, že hrá sa, kreslí si na papier, ale keď príde k maľovaniu, pokiaľ to nie je legálne maľovanie, tak, aspoň pre mňa je to celkom dosť stres.

B: No, tak je to taký pocit ako keď niečo vyjde, niečo spravíš, niečo dokončíš a ... niečo robíš a vyjde ti to spravíš to tak si rád, to je ten istý pocit.

B: No ako kedy, niekedy si odfotím na druhý deň alebo neskôr, ale niekedy dokonca sa mi stáva, že večer keď zaspávam tak rozmýšľam nad tou vecou, ako som ju robil, čo som tam robil, čo by som spravil inak...

B: mm ... fotku... Fotka je zaujímavá podľa mňa nejaký čas po... pre toho tvorcu, ale je to také podľa mňa veľmi chvíľkové obdobie. Odfotíš si to, máš fotku, tešíš sa keď si ju vyvoláš, vidíš ju prvý krát, pozrieš si ju ešte pár krát a založíš ju k ostatným a ide o to že chceš potom ešte ďalšiu vec spraviť.

B: Noo, jasné, tak, kamošom, ktorí so mnou maľujú, alebo, väčšinou no v rámci komunity ľuďom ukázať, toto som robil, toto som robil tam, tam tam tam, prípadne na internet a tak ďalej.

B: Legály sú v pohode, lebo človek si tam môže slobodne maľovať, je to... ako maľovať obraz, to isté... Tiež je tam zaujímavé to, že vlastne je to vonku, je to v nejakom priestore verejnom, človek sa stretáva zase s ľuďmi, s nejakými postojmi ľudí, to je na tom také aj celkom zaujímavé.

B: Noo, ak, vypočujem si, ak... ak sú nejakí takýto ľudia, človek príde, pýta sa, tak sa s ním aj porozprávam, vysvetlím mu o čo ide a tak, väčšinou sú negatívne postoje ľudí... neviem...

V: Predstav si situáciu, ideš kdesi a okolo ide tvoj panel, ako sa vtedy cítiš?

B: No je to fajn pocit, ale tak nejak dokonale to opísať, čo sa tak deje nejak neviem ... Je to pocit takého tiež zadosťučinenia ... určite radosť vidieť si panel...

B: No, tagy... Mne tagy nevadia lebo som writer, ale viem si predstaviť, že keby som ním nebol tak určite by mi vadili.

B: ... Neviem, človek si neuvedomuje všetko to, to negatívne. Uvedomuje si, ale neuvedomuje si to naplno, kým sa nestane nejaký prúser. Ja osobne nad zákonmi a týmito vecami neuvažujem, no príde mi ten strach keď idem maľovať, lebo viem, že je to niečo zakázané, ale, eee, tie dôsledky... sa človeku ukážu až keď príde tá kritická situácia, keď ho chytia, keď má s tým problémy a tak ďalej, keď musí vysvetľovať doma rodičom povedzme, že má nejaké problémy kvôli graffiti... Ja neviem ako vlastne zhrnúť toto s týmito zákonmi. ... Ja vlastne nerešpektujem zákony... (smiech)

V: (smiech) Keby si mal popísať svoj postoj voči spoločnosti, si jej súčasť, si mimo, na kraji, proti...

B: ... Ja by som sa zaradil do spoločnosti , ale neviem či som v nej správane zaradený... ale možno preto, že som sa za writera nikdy nepovažoval...

B: Noo, preto, lebo to pre mňa bola naozaj tá forma sebarealizácie alebo vôbec realizácie a keby som to nerobil tak neviem čo by som robil... no asi ako som vravel pred tým, možno by som maľoval o to viac také normálne veci, alebo také ňáke iné tvorivé záležitosti.

V: Máš pocit, že robíš niečo zlé, alebo že niečo ničíš, keď robíš graffiti?

B: Mmm ... hranice, hranice sú veľmi relatívne. Pre mňa osobne, no ja osobne mám nejaké hranice, určite by som nejak veľmi významnú pamiatku neposprejoval, či už tagom alebo niečím ... asi tak.

B: No, v poslednom čase áno, veľa vecí som takýmto spôsobom riešil a v poslednom čase nad tým stále viac a viac rozmýšľam, asi je to tým prepojením s dizajnom a tak ďalej.

B: No, ľudia majú veľmi negatívny postoj, väčšina ľudí, aspoň ja to tak vnímam a mám dosť skúseností...

B: Vidím skôr v riešení nejakých, možno viac legálnych alebo oficiálnejších vecí, ktoré budú súvisieť s graffiti, nejak pracovať s priestorom vonku možno to už nerobiť ako ... ako klasické graffiti, ale nejak to skĺbiť s reklamou alebo vôbec dizajnom. Ja vidím veľké prepojenie reklama a graffiti lebo tiež je to reklama, reklama seba samého, reklama ega dá sa povedať. Ja tie veci už dlhší čas riešim konceptnejšie. Tie veci sú vzájomne prepojené. Som robil aj na škole taký projekt, neviem, či si videl, také objekty a plagáty, ktorých obsah bol graffiti, čiže prezentácia toho pseudomena a forma bola viac reklamná, čiže nejakých pútačov a plagátov a pritom to hovorí o tom istom vlastne a išlo práve o to poukázať na to, že pre ľudí je to nejaká prijateľnejšia verzia toho, pritom obsahovo je to to isté, ale je to len inou formou podané.

Kens – 23 rokov, graffiti sa venuje od r.1998, Žilina, má ukončenú stredné odborne vzdelanie s maturitou, niekoľko rokov pracoval a žil v Prahe, kde patril medzi najaktívnejších trainbomberov, pre svojský štýl je niektorými writermi odsudzovaný, člen významnej českej crew, veľa cestoval po celej Európe a maľoval vlaky a metrá, strávil niekoľko mesiacov v budhistickom kláštore vo Francúzku, dnes je opäť v Žiline, dobrovoľne nezamestnaný.

K: ... (smiech) To je haluz. Jak? No normálne, jedného pekného dňa keď slnko vychádzalo nad naše paneláky (smiech) ... ale nie, normálne, som chodil, chodil som na strednú, prvý rok, to bolo v 97., v 98. som končil strednú, v 97 som spoznal Souláča a videl som, že niečo robí a ešte predtým vlastne, je nejaké obdobie som to videl na panelákoch, tam u nás na Vlkoch, Funk Doobies, 2Pac a hentie veci, tak som chodil do školy a som si kreslil, nie, do zošita počítačové hry, názvy počítačových hier, ale také stučnené písmo, nie, všeliak vyfarbené a pičovinky. Proste sa mi to páčilo, ale vlastne som nevedel, že nejaké graffiti a tak, vôbec mi to nič nehovorilo. No a potom Souláč a hento, graffiti a tak, tak som sa o to zaujímal proste, on mi to vždycky ukazoval a kecali sme hodne o tom... Potom sme začali spolu tagovať slová, v slovníkoch sme hľadali zaujímavé slová a sme ich tagovali, no a potom Souláč raz prišiel, že mal sen, že má so mnou crew, proste a hento a toto, že mená a tak. Jemu sa snívalo, že sa volá Grillo, a založil crew vlastne, o ktorej som ani nevedel, že som v nej, s nami dvoma a vlastne asi po mesiaci som začal skečovať a tak a vlastne za tri mesiace asi som začal maľovať... V 98 myslím.

K: ... ci vole, neviem, jako som vravel proste, ja som to videl na tých panelákoch, ma to nejak proste neviem, sa mi to ľúbilo ... Neviem, možnože to vychádza z toho, že som vlastne nikdy nič nerobil, alebo tak proste, nemal som žiadne, nikdy som nešportoval, vieš, rodičia ma vlastne nie že nejak k ničomu neviedli, ale dávali mi práve dosť veľký rozhľad, že proste rob si čo chceš, my ťa do športu alebo do niečoho nebudeme nútiť, nejaké krúžky a tak proste... a vlastne, niekedy je toto aj potreba nie, ale ja som to nemal... a proste chodil som vonku a tak a proste ma to začalo baviť, neviem, proste som začal tagovať, ja som to nejak neriešil. Sme chodili von a tagovali sme a bavilo nás to, proste vychytávať tie písmenká a nejak pekne to spraviť, do nejakého tvaru a podobne.

K: Prvý tag? ...ježiš mária ... (ticho) ... no prvú vec, čo som maľoval tak to bolo Sam, es, á, em, ale ti vravím, tie tagy to bolo mrte.

K: Paráda, no, som bol úplne, ani som nevedel jak to mám robiť a tak, som najprv išiel robiť obrys a až potom vypĺňať a hentaké strely... ale, pamätám si na to no, to začalo, to bol podzim, ...sme robili u trati, proste sme to namaľovali a tak a potom sme išli vlastne cez celý yard, sme išli so Soulom normálne na stanicu, nie, teraz by ma v živote nenapadlo proste sa vracať ešte cez stanicu (smiech) cez celý yard jako na stanicu... a pamätám si, že som prišiel domov a fotrovci už boli doma a ja som to mal v á štvorke, v takom obale a tam bolo ešte zaprášené nie, jak som maľoval a tak. No veď ja som si urobil prvú vec, som si namaľoval a tak, v pohode...

V: ... eee... Čo si robil vtedy ešte okrem graffiti, čomu si sa venoval v tom období, keď si začal maľovať?

K: Čomu som sa venoval? V podstate ma bavili kompy... som hral počítačové hry a programoval som, ešte v tej dobe to nebolo na takej úrovni jak teraz, teraz som z toho jelítko, ale...

K: No tak to dosť jako ... .... síce nedokážem povedať, kde by som bol teraz bez writingu, to sa nedá, ale... neviem, dalo mi to veľa.... pretože vlastne od mlada, vlastne robíš s ľuďmi niečo... a je tam už nejaká určitá zodpovednosť a tak. To neni, že si ideš zahrať na ihrisko hokej a nikto ti nič nepovie, ale my sme robili niečo čo sa nesmelo a tak vlastne... Takže vlastne, tým že som bol taký mladý a ja neviem, proste som rozmýšľal... Neviem či zmenilo, ja to neviem takto opísať, ale som rozmýšľal o tom... viacej o spoločnosti a tak, určite, ako to tu funguje, lebo som bol prinútený, tým, čo som robil... Hodne som cestoval a tak... vlastne, vždycky sám za seba... proste v tej dobe som mal kamarátov, ktorý proste ešte chodili na dovolenky s rodičmi, ale ja už som proste išiel napríklad do Maďarska a tam som maľoval vlaky a to bolo vlastne prvý raz keď som niekde bol... Proste, že sa len vezmeš a ideš tam, alebo ideš na južné Slovensko... a ideš tam proste maľovať... Moji rovesníci určite išli na Južné Slovensko ale mali požehnanie od fotrovcov a mali tam zabezpečené ubytovanie a neviem čo a tak... A ja som proste povedal, že idem niekam a tam som proste lietal po nociach po yardoch a robil som vlaky (smiech)

K: ... ... ... Čo mi to dalo? Určite v ľudských vzťahoch hlavne... a tak. Ja som rád proste, že to robím a tak... Nedokážem presne povedať, čo mi to dalo, pretože vlastne som to nejak nevyvinul, to že... jako väčšina ľudí čo to robí, že ide na umelecké smery a tak niekam sa, robiť fotky a podobné veci... a snaží sa s tým niekde pretlačiť, neviem. Pre mňa to zostalo doteraz v takej undergroundovej scéne a tak by to malo byť, lebo graffiti o ničom inom ani neni, to neni žiadne umenie, nič, okej to ťa môže posunúť, že ti to otvorí obzor a niečo ti to fakt ako dá, určite to má niečo ako spoločné prvky a tak, grafika a podobné veci, typografia ale... Neviem, ja som si to nechal tak v podstate pre seba, ako to bolo kedysi tak to mám aj teraz... A nikomu nerozprávam, že robím graffiti a hento a nikde sa s tým ani neprezentujem, to je moja záležitosť...

K: ... (ticho) ... ježiš maria ... ... či mi to niečo zobralo... ... Ja si myslím, že nie. ...

V: Uhm. ...mmm ... Ako sa dívaš na svoju terajšiu životnú situáciu a budúcnosť smerom ku graffiti?

K: Normálne, som normálny človek, som momentálne dobrovoľne nezamestnaný... som bol dlho v Prahe... teraz som pol roka doma vlastne a idem preč jako si zarobiť niekde peniaze a tak, neviem nejak nerozmýšľam do budúcnosti čo bude...

K: To neviem, možnože ich nebudem robiť ani na budúci rok, ale... neviem, vždycky... vždycky si niečo spravím, to viem... Proste to by musel byť fakt čistá strela z neba jako... aby proste som to prestal nadobro robiť, pretože aj keby som to prestal robiť, tak neprestanem nad tým rozmýšľať, každý deň to máš v hlave, každý... Takže neviem povedať... ale ešte to, napríklad, poslednou dobou, aj keď idem maľovať a tak, že cítim v podstate strach, že ten strach vlastne prevyšuje to, že si to chcem dať, to dobrodružstvo, čo to kedysi bolo a koľkokrát rozmýšľam, že by som sa na to vysral proste, nie že rozmýšľam, ale že, už sám na sebe vidím, že už vlastne... že už ani v podstate nechcem ale keď idem tam a urobím si to viem proste, že nič lepšie pre mňa neexistuje, proste je to dobrá vec... Mňa to proste baví a vždycky mi to hrozne veľa dá, proste tá akcia a to všetko...

V: Uhm. ... Čím sa podľa teba odlišuje tvoj životný štýl od životného štýlu bežného človeka?

K: ... Nejak výnimočne nie. Asi len to, že robím niečo oficiálne, čo je vlastne zákonom zakázané, ale nejak... som normálny ako si myslím.

K: Sloboda... sloboda vlastne toho môjho prejavu... vlastne, že vždycky, keď idem po ulici, alebo tak no.... alebo nie to je blbé, ja neviem keď, ... ja neviem, pretože máš spoločnosť, ktorá nejak funguje a vlastne ja fungujem v nej, ale robím niečo, čo vlastne do spoločnosti nezapadá, mňa to proste baví, ten pocit, že... že som proste výstredný, že som niečím výnimočný... z tých normálnych ľudí, aj keď oni si to nemyslia alebo tak, ale ja to proste žijem a viem o čom hovorím, takže...

V: Uhm. Uhm. ... Aký je podľa teba rozdiele medzi writerom a toyom? ... Kedy sa writer stane writerom?

K: No tak, ak to bereš tak, že klasická charakteristika toya ako ju všetci poznáme, že...

K: Podľa mňa, podľa mňa, ee, toy neni nikto proste, alebo sú toyovia, je to jasné, že sú, ale... v podstate neni nikto, nezáleží, proste moje merítko neni to, že keď niekto urobí zlú vec, že je toy, že už musí byť hneď toy. Podľa mňa je to hlavne o tom, že ako to robí, prečo to robí, proste čo mu to dáva a hlavne ako proste sa správa medzi tými ľuďmi čo to robia, v tej komunite a tak. Pretože môžeš urobiť sebelepší piece, ale keď si proste magor a idem s tebou niekde do yardu alebo proste ideme maľovať a ty sa správaš proste stresujúco a nevieš proste a tak. Ti poviem, idem s toyom na panel, a ja sa pozriem doľava alebo tak, alebo vojdeme tam k tomu priestoru a ja skontrolujem nejaký priestor a viem, že mu nemusím hovoriť a on bude čekovať niečo iné, že mi vlastne bude kryť chrbát, ja jemu kryjem vlastne chrbát, navzájom. To je podľa mňa toy, ktorý hento nevie... a môže robiť čokoľvek, to mi je jedno, pretože vždycky, keď som maľoval aj nejak dlhšie s nejakým človekom tak ma to vždycky určite ovplyvnilo, či robil výborné veci, či sa mi tie veci skutočne páčili osobne, alebo či sa mi nepáčili a vždycky som sa zbadal vlastne, že keď som s niekým maľoval dlho že som si niečo od neho zobral nevedomky a robil som to ale po svojom. Napríklad on robil čiaru s výčnelkami, ja som nerobil s výčnelkami ale robil som proste rozsekanú a tam sa to potom odráža a to ťa vlastne posúva... Podľa mňa ťa posunie ďalej úplne čokoľvek, ide o to aby to proste fungovalo.

V: ... ... Doobre tak, skús mi popísať, čo sa s tebou deje keď skečuješ, čo cítiš, nad čím rozmýšľaš...

K: No, musím mať dobrú náladu, musím mať na to náladu teraz už... Neni to moc často a neviem, väčšinou... je to spontánne, hodne, u mňa je to spontánne lebo tie skeče nejak neprepracúvavam, dám si tam iba linku toho tvaru a vlastne všetko, čo robím kompozične farebne a tak, to už vlastne dotváram až na mieste, to tam vymýšľam, takže vlastne poznám iba tvar toho písmena a to je všetko... a poslednou dobou normálne... hudba, sám v izbe a tak, proste keď je dlhá chvíľa a...

K: ...niekedy keď idem skečovať a nejde mi to tak to radšej zabalím, stagujem iba desať papierov (smiech)... aa, ale keď mi to ide, tak proste mám hroznú radosť úplne, že som na niečo zase prišiel a tak.

K: ... No tak maľujem iba ilegál vlastne... A ako som vravel, teraz je to, je tam aj ten strach, ale to k tomu patrí proste... neviem, prešla dlhá doba od kedy som začal maľovať a vtedy to nebolo také... vtedy som tú zodpovednosť takú nepociťoval, ale teraz viem že, mám veľkú zodpovednosť, jak za druhých, za seba, aj za to čo robím vlastne... Ale proste nedá mi to a proste idem tam aa je to super, je to proste najlepšie, potom ráno proste vstaneš ideš tam, fotíš si to, ...pozeráš ako si to spravil, už rozmýšľaš nad tým, kedy pôjdeš zase (smiech) a urobíš niečo lepšie.

K: Výborne. ... Preskočím plot, utečiem (smiech), porozprávam proste, to sa nedá ani popísať, pretože vtedy je to fakt ten nával do hlavy endorfínu alebo adrenalínu alebo čo to je a ... proste to chce zažiť hentú situáciu... to chce úplne zažiť, to sa nedá opísať, že je to také alebo hentaké... to je taký, vypustíš úplne ten ventil a rozprávaš čo si robil a tak, proste sadneš, hodnotíš to proste a tak klasicky, dáš si cigáro (smiech)

K: S fotkou? Mmm, záleží jako... väčšinou nič jako, väčšinou ju vyvolám, vyvolám a schovám si ju k holke (smiech) už nemám nič doma a zašijem ju a potom ako tebe alebo tak proste ukážem ju komu chcem, ale nechcem nikomu, nedávam to už na net, nikam, nechcem... proste... kedysi ma napríklad štvalo, že mi to niekdo kritizoval alebo niekdo mi to aj pochválil alebo tak, ale už to nechcem, nepotrebujem proste nejaké niekoho. Ukážem, komu si myslím, mojim kamarátom, o ktorých viem proste že ma poznajú, že vedia čo som proste robil, že majú k tomu nejaký názor a tak... že ti nepovedia, že to je hovadina alebo niečo proste z čista jasna. Povedia nepáči sa mi to a tak, robíš teraz toto a toto a to si robil tak a to od nich berem. Ale nebudem to dávať kdesi na net aby som sa potom díval do guestbookov a hovorili mi ty vole, že čo to zase prišlo za džungľu a tak (smiech) ako to nemám zapotreby jako...

V: Inak tie gestbúky to sú strašné veci tam popísané, to je úplne smútok to čítať...

K: Fakt to je hrozné, to súú, povrchnosť úplne hrozná... Proste nejde zvoliť mieru, že čo je dobré, čo je zlé, proste je to taká vec, aj umenie proste... Picaso je všeobecne brutálny umelec, ale niekdo sa na to pozrie a povie to je pičovina, mne sa to vôbec nepáči, mne to nič nedáva... Takže ide hlave o to, že to vzniklo v ich kultúre, to bola ich kultúra a preto je asi dobrý, pretože asi vedeli čo maľuje... Tak by to malo byť aj v graffiti, ale nie tak verejne prezentované...

K: Mmmm... Rozdeľujem graffiti tak že, niekto ho rozdeľuje tak že maľuješ ilegál legál no a ja to rozdeľujem už teraz tak, že robíš vlaky a robíš ulicu a tak, robíš tagy.

K: ... Proste to sú také témy, že aj keby si robil aj len tagy, tak v tom môžeš strašne veľa nájsť proste, záleží od človeka, proste je v tom veľa kreácie... pracovať v ulici, hocikde...

K: Pre mňa ulica, mňa najviac na ulici baví to, že si to vždycky urobím tam, kde viem, že pôjdem a uvidím to... je proste vždycky o tom, sedíš v tom autobuse a dívaš sa von oknom a počúvaš si hudbu a ideš okolo svojej veci... proste si to tak značkujem... je to dobre a myslím si že je to nebezpečnejšie než vlaky... pretože sa to dá ťažšie vyčekovať, ťažko sa to kontroluje, tam je to proste buď alebo, úplný vabank ako, proste robíš a oproti máš panelák kde je proste sto okien a ... ty nevieš proste, či sa niekto pozrie alebo sa nepozrie, stačí päť sekúnd a on nebude váhať a on zavolá tých policajtov a ty o tom nevieš, že idú. O tých vlakoch proste vieš, že kdo ťa môže vidieť, odkiaľ ťa môže vidieť... a proste nechodí tam každý, je to vlastne tvoj priestor a tej železnice... dá sa to lepšie očekovať, v tom je to iné asi...

K: No paráda. Sa zastavím, zmeškám aj autobus (smiech)... a tak a keď mám foťák tak si ho znova vyfotím proste, pretože je niekde inde a tak a už hľadám či tam nebude niečo vidieť na tom a tak ... S ľuďmi je to výborné... to je najlepšie s ľuďmi...

K: Mám nejaké skeče a tak ale nejak sa mi, neviem... mmm... Proporčne nerobím také veci, ktoré sú na legál, takže to pre mňa tým dosť hasne jako, aa, hlavne keď chcem robiť legál tak mám naňho, teraz mám napríklad tri skeče asi na legál, alebo dokonca dva, neviem, málo... a to je tak, že by som to napríklad nerobil sprejmi, ale farbami, lebo to chcem robiť úplne drsne, úplne brutálne a... ale to je zase druhá vec, to sa úplne bije vo mne, lebo keby som to mal robiť presne a farbami tak to robím štyri hodiny a ja to nevydržím proste (smiech) ... Ja mám vec hotovú za dvadsať minút vždycky, to je moje heslo aa platí to o dosť veľa ľuďoch čo maľujú graffiti, čím viac, dlhšie to robíš, tým viac to dojebeš...

K: Je to pohoda, je to hlavne o tom, keď sa robí legál, tak tam vždycky prídem, lebo je tam pohoda... Proste žiadny stres a stretneš tam známych ľudí, pohodička, opeká sa koľkokrát a pije sa, niečo sa popije, nie že sa ožereme a tak (smiech) ale je to aj o tom zase, to je práve ten legál zase, že sa aj stretneme, ani nemaľujeme proste. Teraz na prvého mája sa vždycky stretávame a maľujeme veľkú produkcion u trati a opekáme proste a je to fakt paráda... popijeme a je klídek, pohoda, alebo na veľkú noc sa stretávame a ideme tiež opekať, vlastne tá parta ľudí čo maľuje a tak tuná v Žiline... a holky proste, chalani zoberú kamarátky, všetci proste, aj tí čo nemaľujú, banda...

K: No na jednu stranu... je jasné, že to nejde, aby to nebolo nejak zakázané a tak, to úplne chápem, to by si potom mohol tuná robiť každý čo chce a na druhú stranu je to prehra... to je, neviem, to je nemysliteľné, pretože sa tu dejú... neviem ten človek má tiež nejaký svoj názor, proste nemôžu to brať tak, že ten človek to robí a hodiť ho do klietky, že je zločinec a ty nevieš ako sa máš správať v spoločnosti, ale koľkokrát tí ľudia vedia o tej spoločnosti viac než normálni ľudia... a tak ich to dosť hento ubíja, si myslím a... Zopakuj mi tú otázku.

K: ... No a... (ticho) Určite to neni dobre, tá represia taká aká teraz tuná vzniká, európska, jak sa všetky krajiny zhodujú na tom, robia rovnaké zákony a tak. Nejde to proste nejak odmerať, že jaké to je zlé alebo čo... ... Je jasné, že represie nefungujú, to proste nejde, že oni vydajú zákon a tým nás odstrihnú a my sa pripojíme, my sa zalepíme ale bez toho...

K: ... Mmm, ani by som nehovoril o nejakom podriadení, ale... ...ee... mm... Ja robím tak, aby som sa mu prispôsoboval, v ich medziach, pretože nenechám sa obmedzovať nejakým zákonom, ktorý mi tuná niekdo napísal... aa ja sa mu prispôsobím, proste ho budem obchádzať (tichý smiech) proste mi nič iné neostáva, keď to chcem robiť ako.

V: Ako by si sa umiestnil vo vzťahu k spoločnosti, si v spoločnosti, mimo nej, proti?

K: V spoločnosti, určite. Ani nie proti. Je to v prdeli, Radko, ako čo ti mám povedať, za sto rokov tu už nebudeme... neviem... spoločnosť... nepáči sa mi proste kam sa to teraz uberá a tak... Je to dobrý smer ale... mám k tomu výhrady. Nikdy si myslím, že nebudeme môcť byť spokojní, takže musíme spolupracovať ako, musíme... snažiť sa to nejak formovať, zvnútra a tak a možno to je aj graffiti, vlastne to aj robíme možno tým, že obchádzame ten zákon... Proste sa snažím nedovoliť niečo presadiť čo ja nechcem... Proste oni urobia zákon a ty sa musíš podľa toho chovať, to nerobí nikto, nikto tak nežije...

K: Nie. Absolútne. Šak každý človek niečo ničí, proste, keď niečo spraví človek, tak niečo zanikne... Takže ja to berem tak, mne sa tiež nepáči, že tu oni postavili Carrefoury a Teská proste a zaplácali s tým priestor... Proste ale to je legálne, vieš, v tom je biznis, v tom sa točia peniaze, takže to je správne... si nemyslime ako. A nič s tým neurobíme... tak.

K: Neviem, to záleží jako... To záleží, to je hrozne, tisíc ľudí, tisíc chutí že... to nejde povedať, neviem, ani nad tým nerozmýšľam...

K: No pre mňa? (smiech) Skôr by som apeloval na tých writerov, kam už to dneska sa ťahá a smeruje pretože sa mi to nepáči práve, súťaže graffiti a tieto, to sem nepatrí ako, to by malo zostať v undergounde. To je moja hranica a čo sa týka toho či niečo demoluješ, neviem, fasády a tak, to je hrozne také... neviem, teraz viem, že by som na niečo nenatagoval, na nejaký dom tuná v meste alebo tak, čo je nejaký starší alebo tak, ale v tom momente nad tým nerozmýšľam jako... Mm, nerozmýšľam nad tým aa... určite pre mňa hranica je nejaké staré mesto a podobne, nejaké pamiatky samozrejme, nebudem tagovať na nejaký morový stĺp alebo neviem čo to je... To je podľa mňa... osobná vec každého aký má rešpekt, proste, k spoločnosti, to o to nejde že ja teraz s niečím narábam a môžem ničiť, alebo ja si poviem, nie že môžem, ale každý si proste povie, oni si myslia, že môžu tu všade striekať a tak, to záleží od perzóny proste, že aké ona má vlastne hranice v spoločnosti vlastne... že ten writer je taký a taký a je v spoločnosti... Nejde len tú subkultúru dať tam a nič nemáš z toho normálneho života...

V: Keď maľuješ uvažuješ aj o tom ako zapadne graffiti do prostredia, kde maľuješ?

K: Uhm. Určite... Určite. Vlaky proste, tie tam zapadajú stále podľa mňa, to je najlepšie a ulica tiež, teraz mám práve v hlave nejaké veci a tak, robiť skôr nejaké značky a podobné veci... niečo ako streetart, ale aj s tagmi sa dá veľa urobiť proste, nataguješ, potiahneš tam nejakú dlhšiu čiaru, a tam sa dom lomí... keď človek trochu rozmýšľa, že vlastne architektúru a tak, určite tam má čo z toho vymyslieť...

K: Uhm. ... ... Mmm... Ani nie. ... Ako hej, jasné že mám strach, ale to si myslím, že táto otázka sa netýka graffiti. (smiech) To už je niekde inde jako, by sme išli sa baviť o niečom inom alebo tak. ... Skôr o mne a tak. Ako teraz sa bavíme tiež o mne, ale iba v rámci toho graffiti, takže toho nechajme...

K: (veľký smiech) Nechcem tu zverejňovať nejaké moje haluze, vieš, pred ľuďmi a podobne.

V: Uhm. ... No to je všetko. Super. ... Napadá ťa ešte niečo čo by si mi chcel o graffiti povedať?

K: Nooo... o tej motivácii, že vlastne, graffiti je pre mňa hodne palivom poslednou dobou... Vždycky nejak musíš, nejde o to, len stále robiť vieš a hrať sa so svojou tvorbou, keď už to nemáš nikde prezentované. Tak ja to nerobím, že by som nejak prezentoval seba alebo tak, takže je dosť ťažké, vydržať keď sa s tým nejak neprezentuje. Poslednou dobou má nakopáva dosť to, že cestujem. Baví ma hodne cestovať, viem vlastne, že keď nebudem maľovať tak budem cestovať, to je úplná paráda, proste prísť do iného mesta, proste vidíš, nie, všetko funguje inak... proste sú tam tie isté pravidlá ale fungujú inak a tak, to je na tom to paráda, typy všetky, proste, že si urobíš niečo iné než robíš tuná, než na čo tuná maľuješ, proste maľuješ na vlak ale je tu už úplne iné médium, že je inak spravené, vyvedené, proste farby a tak a spolupracuješ s ním... Vlastne poznáš, vieš, tam mám taký a taký vlak a pôjdeš a aké farby si na to vezmeš a čo jak tam tvarovo urobíš, jak sa prispôsobíš tej krajine, že tá je chudobná, tá je bohatá, či urobíš technickú vec, urobíš avantgardu, proste to ma na tom baví a vlastne tí ľudia, kontakty vlastne, je to ohromná sieť. To je jedna vec, ktorú nepodchytili vlastne tí policajti na to západe a ani to nepodchytia, lebo pre nich to neni až také závažné a chcú robiť tú represiu, ale sa tomu ani nejak nevenujú. Keby skutočne chceli niečo s tým robiť, riešiť to nejak tvrdo cez zákony je z toho globálna záležitosť, pretože dneska je to hlavne o tom, že ten, kto maľuje ilegál vlaky, tak každý už cestuje. Proste cestuje úplne mraky. Ja mám prejdenú celú Európu teraz, okrem Ruska a severu všetko. Takže to je veľká motivácia, proste cestovať a maľovať... a vlastne je to dosť šialené, keď si tak uvedomím, že s niekým sa bavíme a jasné, tam som bol, tam som tiež bol...Ty vole ty si bol v Paríži a nevidel si ajfelovku, no, pretože som celý deň lietal po yardoch a čekoval a tak... (smiech) Proste ma na tom baví, že ja tam neprídem do toho mesta ako klasický turista ale ako writer a vidím to mesto z tej stránky ako by som tam žil, ako obyvateľ toho mesta, práve zistím kde je tá špina v tom meste a zistím čo sa tam deje, čo je hnusné a podaktorí hovoria západ, západ, ale je to tam koľkokrát horšie než tu, čo sa týka kriminality a tak, je to tam o dosť drsnejšie.

Keys – 26 rokov, graffiti sa venuje od roku 1996, Bratislava, ukončené stredné odborná vzdelanie s maturitou, výrazná postava Bratislavskej graffiti scény, v súčasnosti maľuje predovšetkým legálne produktions, je živnostník, spolumajiteľ internetového graffiti&hiphop obchodu a tiež sa venuje počítačovej grafike a reklame.

K: Eeee... ... Úplne prvý počiatok graffiti, jak som sa k tomu dostal, bolo asi koncom roku 1995, ee, od jedného kamaráta, ktorý vlastne došiel za mnou, sme sa stretli a povedal že, hej man, viem robiť graffiti, vieš, a ja že aké, lebo som o tom nejaký čas predtým niečo počul, som to zaregistroval v novinách, alebo v časopisoch ale nič konkrétneho, a on došiel, že maľujem graffiti, ja že čóó, tak ukáž, ne. A v podstate týpek mal fiksku a s fikskou robil tagy, tomu vlastne hovoril, že robil graffiti, som sa nad tým zamyslel, že to nie sú graffiti, ja som si predstavoval nejaké veľké farebné veci zo sprejom, vieš, a on robil tagy a som si vtedy vlastne povedal, že to sú graffiti. Tak to bol vlastne ten prvopočiatok. Zhruba nejaký týždeň na to som si kúpil od kamaráta fiksku za jedenásť korún a začal som robiť prvé tagy, ale to bolo skôr tak, že... neboli to nejak konkrétne meno, ale skôr nejaké nápisy...

K: Vtedy som mal nejakých 15 alebo 16 rokov a venoval som sa futbalu, som hrával futbal, ale už v tej dobe som mal nejaké problémy zdravotné s kolenami a som ten futbal nehrával tak aktívne, som mal zlé koleno a už to bolo také v tej dobe, že ... už to nebolo tak jak keď som mal 14 rokov, už to bolo také s odstupom, stretával som sa s tými ľuďmi ale práve toto bolo jeden z tých momentov, že som sa kvázi tak, nie hneď ale povedzme, že v priebehu roka odčlenil od tých ľudí... Dovtedy som mal vlastne len futbal a potom som začal s tým graffiti.

K: Mmmm... ... Čo ma na tom zaujalo? Zaujalo ma na tom asi tá, žee... že to bolo veľké a farebné, to je asi jediná vec na čo si z tej doby spomeniem, že že, keď niekto povedal graffiti tak som si predstavil veľké farebné veci, bez nejakých konkrétnych vecí okolo toho, ale že to je nejaká veľká farebná maľba, to som vedel... to ma vlastne na tom akosi zaujalo.

K: Prvá vec, čo som so sprejom namaľoval, to bolo už potom na jar roku 1996... Nejaký čas potom už som trocha pochopil, že čo a ako, že treba mať nejaký sketch, ktorý chcem spraviť niekde zo sprejom, ale v tej dobe som ešte nechápal, že je tam nejaké meno, že píšem meno, v tých úplne prvých veciach som namaľoval nejaké nápisy, ktoré som v tej dobe nejak v hlave, nekonkrétne proste... som si kúpil sprej v tej dobe za sto korún s niekým napoly, s kamarátom sme maľovali, bola to nejaká zašiváreň, ale v tej dobe som si hovoril, že kurva, že to je jaké dobré, sa mi to strašne páči, čo som spravil, ale keď sa na to pozriem v dnešnej dobe s odstupom času, tak si vravím, ty vole, že ty vole, to bol úplný začiatok (smiech)

V: ... eee... ... (nevie si spomenúť otázku) Keď sa pozrieš na svoj osobný vývoj, ako ťa graffiti zmenilo, čo ti to dalo?

K: Mmmm, jednoznačne, aj keď som mal povedzme, že v priebehu tých rokov, už je pomaly 10 rokov tomu, mal som také obdobie, že som, zaujímal som sa o to ale nebol som nejak extrémne aktívny. Povedzme, že v tých začiatkoch, myslím, že ma to, úplne ma to poznačilo na celý život, do konca života ma to poznačilo, v tom merítku, že vlastne jak som maľoval graffiti, keď som dospieval, tak sa formuje osobnosť človeka, jedno s druhým a vďaka vlastne graffiti, tomu celému kolobehu vlastne, jak som do toho zapadol, tie veci okolo toho, tá hierarchia a proste byť aktívny a veľa maľovať a mať všade tagy a všetky tieto veci, ma v tej dobe pohltilo a ma to vyformovalo v tom štýle, že dneska napríklad... ee, vnímam veci, ee... situácie v živote a v spoločnosti a proste, každý deň na ulici, proste vnímam iným spôsobom ako bežný človek, ktorý proste je úplne zapadnutý do systému a proste chodí do roboty a jak moja mamina alebo môj tatino, rešpekt rodičom, ale oni sú proste vychovaní v inej dobe, mňa graffiti do veľkej miery poznačilo a do konca života poznačilo... Myslím že v dobrom, pretože dívam sa na veci s nadhľadom, vidím veci inak ako obyčajní ľudia a dokážem rozoznať, na prvý pohľad, môže to byť hocičo, ale dokážem to rozoznať, že áno toto je kvalitná vec, ktorá proste má za sebou nejakú hodnotu, ako oproti nejakej úplnej pičovine ako je napríklad superstar.

V: Vedel by si nejak konkretizovať, v čom graffiti zmenilo tvoj pohľad na život?

K: No v podstate v tom, že som žil vlastne v tom graffiti živote, v tej dobe jak som dospieval bolo to pre mňa úplné maximum, vtedy som tomu dával úplne všetko, všetok čas a ma to zmenilo v tom štýle, že bol som mladý, jedno s druhým a chodil som do školy a nemal som peniaze, peniaze na farby som získaval od rodičov, že som si ich jednoducho ušetril, že dávali mi peniaze na týždeň a ja som si ich dokázal ušetriť, aby som si za nejaké dva tri týždne mohol kúpiť spreje... takže naučilo ma to v tom, že investovať peniaze do graffiti, dokázal som si našetriť peniaze na graffiti, že som ich nerozbil na niečo iné a vďaka tomu som rozlišoval niektoré veci, že som si povedal, toto neni pre život dôležité, bola to nejaká pičovina na ktorú zabudneš po čase... napríklad si spomeniem, že v tej dobe pre mojich rovesníkov zo školy bolo in mať telefón, alebo sa značkovo obliekať a aj ja som chcel ale ako... mm, jednak na to neboli peniaze a na druhej strane som tie peniaze venoval do graffiti, takže... ale vtedy som si to vlastne neuvedomoval v tom štýle, ale uvedomoval som si tú vec, že chcem to robiť a mal som taký tik v hlave, že aby som, to reprezentoval, čo viem robiť... lebo môžeš mať doma na papieri dobré veci, ale pokiaľ ich nedáš na verejnosť, tak ten rešpekt nebude... Mal som tú myšlienku v hlave, že dokážem to spraviť, ale to bol taký motor pre mňa, že som sa snažil dokázať sám sebe aj tým ľuďom, že to dokážem spraviť, všetko som tomu prispôsoboval...

K: Mm, doteraz som na to neprišiel, možno hej, ale doteraz som na to neprišiel. Myslím, že ma to len posunulo vpred a otvorilo mi oči.

K: No, do kedy chcem maľovať? ... Ťažko povedať, toto som sa pýtal sám seba povedzme, že pred nejakými štyrmi, piatimi rokmi a ja som si povedal, že jednoducho, som už dneska v takom štádiu, že nemám dôvod skončiť proste, že nemám prečo skončiť, baví ma to, robím to ďalej a budem to robiť neviem dokedy, pretože naozaj nevidím dôvod prečo by som mal skončiť s graffiti. To je všetko. Vidím to tak, že moja budúcnosť, všetko sa bude odvíjať od graffiti, pretože sa tomu venujem aa ee viac či menej je to prepojené, robím grafiku na počítači a to je na sto percent ovplyvnené graffiti, aj keby som už nemaľoval so sprejmi, tak furt tam nejaké to graffiti bude. Ja to vidím tak, že grafici, ktorý vyšli z graffiti prinášajú niečo úplne nové. Ja v tomto vlastne budem pokračovať do budúcnosti, veci okolo hiphopu a grafika. V dnešnej dobe je v Bratislave možné živiť sa graffiti, treba sa prezentovať, treba robiť dobré veci, treba mať kontakty... V tomto smere mám v živote viac vecí, ktoré budem do budúcnosti robiť a jedno z toho je aj graffiti, ktoré budem robiť buď na zákazku alebo pre svoje potešenie. A v tom budem pokračovať, ja nevidím dôvod prečo by som mal prestať.

V: Myslíš že sa odlišuje životný štýl writera od životného štýlu bežného človeka?

K: To je zase čiste individuálne, pretože každý writer je iný človek, iná osobnosť, má iné záujmy okrem graffiti, takže... Takisto aj moji kamaráti, s ktorými maľujem, každý je iný, každý má svoje záujmy. Každý writer je iný, každý writer to inak poníma, inak to poníma to je dôležité, ale svojim spôsobom sa odlišujú práve tou vecou, čo som ti povedal, jak mi to ukázalo vlastne v priebehu môjho vývoja, môjho dospievania, mi to ukázalo tú vec, že sa pozerám na veci inak, pre mňa osobne, si myslím, že je to tá vec, že dokážem rozoznať kvalitu od nekvality, snažím sa vidieť veci, ktoré majú nejakú hodnotu, je jedno čo to je, môže to byť, neviem hrať šach alebo hrať vodné pólo, to je úplne jedno, ale jednoducho dokážeš rozoznáš, že ten človek, čo to robí, robí to jednoducho naplno a to čo robí má svoju úroveň a to ma práve odlišuje od tých ľudí, že oni sa... neviem, sa nepozerám na to v tom štýle, že by som ich odsudzoval, je mi to ukradnuté, nech si žijú svoj život, každý podľa seba, ale jednoducho pozerám okolo seba a dokážem rozoznať čo je na piču a čo je úplne trápne, to ma vlastne graffiti naučilo...

K: ... ... Toy je jednoducho začiatočník, ee ... Toy je aj nejaký writer, ktorý tomu povedzme, že venuje 3, 4 roky ale proste ešte nemá rešpekt tej scény, môže maľovať veľa, ale pokiaľ nemá rešpekt scény a uznanie tých starších, tak je v ich očiach toy. A jedného dňa nastane ten zlom, keď uznáš že je to seberovný človek, s ktorým môžeš debatovať a pôjdeš s ním maľovať. Writer má v hlave jasno, vie čo robí.

V: A kedy sa v tvojich očiach stane niekto writerom, vedel by si to konkretizovať?

K: ... ... Ťažko povedať, to je skôr tak, že jednoducho... to je také osobné, môže byť nejaký človek, ktorého vidím veci, ale nepoznám sa s ním a furt si hovorím, to je toy, maľuje dobré veci, nepoznám sa s ním a je to toy. Keď sa s ním spoznám, zistím čo je zač, či je to kokot, alebo je to chalan, s ktorým sa dá rozprávať a potom sa vlastne tak nejak už zmení to moje pozeranie na toho človeka. Ten zlom, ťažko povedať, to mám nejaké také vnútorné hranice, hodnotenia... Jednoducho ja tých ľudí nevyhľadávam, tuná v Bratislave mám okruh svojich známych a ja nemám potrebu vyhľadávať niekoho nového...

K: ... (ticho) ... To je... celý život vlastne, u mňa celý život je tomu podriadený, všetky veci okolo si všímam, rozmýšľam nad tým cez graffiti, takže, čo sa mi na tom páči... tá vec, pretože jednak, ee jednak viac či menej sa venujem graffiti a ee... to čo sa mi na tom páči je tá vec jednoducho že som svojim spôsobom kreatívny, robím si svoje veci, nikto ma neobmedzuje, nemusím proste vstávať na siedmu do roboty, kde ma bude niekto jebať, hej, ... robím si svoje veci a to sa mi na tom páči, ten životný štýl, že nie som proste obmedzený nejakou prácou, že sa budem naháňať za nejakou prácou, mať stresy z práce, že, samozrejme že mám, ale, akoo zo svojej práce rozumieš, ako je to pre mňa, robím to pre seba, nie že pre niekoho iného tam budem robiť nejakého debila a on ma aj tak pošle dopiče... Takto jak žijem, žijem posledný rok a pol, že živím sa týmto, ale predtým som robil najrôznejšie práce všetkých možných zameraní aa... aj vďaka tomu som dospel k názoru, že musím robiť to čo robím, pretože nechcem byť človek, ktorý bude chodiť na siedmu do roboty a bude robiť tridsať rokov v nejakom podniku, bude robiť svoju robotu a nejak to nebude ďalej rozvíjať. Môžem robiť, čo chcem, môžem ísť kam chcem a nie som limitovaný nejak časom a to som rád.

K: Neni to až taká nejaká emotívna záležitosť... Keď skečujem, noo, eee, snažím sa vlastne, nakresliť alebo vyvinúť ten tvar toho písma alebo toho čo vlastne robím, aby to bolo v mojej hlave, keď sa na to pozrem, aby som si povedal, že jo, to je dobré... Aj keď veľa ľudí mi hovorí, že robím stále dokola to isté, ale oni ako keby nerozumeli, že to je ten štýl toho človeka... Writer sa líši od ostatných tým, že má nejaký ten štýl, ktorý ho rozpozná, že nemusíš ani vedieť prečítať, ale pozrieš sa a poznáš ten štýl a vieš že to robil ten a ten človek. Myslím, že svojím tempom ten štýl toho písma a jak je to furt to isté, tie isté písmená dokola, ten tvar a detaily toho písma vyvíjam furt, každým dňom, vyvíjam to postupne a každého pol roka to vyzerá trošku ináč... Keď kreslím, môžem v priebehu týždňa nakresliť, čo ja viem sto vecí ale všetky budú rovnaké, lebo to robím v tom období, keď mám v hlave tú vec, povedzme za tri mesiace to už budú troška iné veci potom... aaa, neni to nejaká emotívna vec v podstate, je to proste taký čistý freestyle, proste tak to príde, tak to namaľujem, nerozmýšľam nad tým nejak do hĺbky, vieš, snažím sa to spraviť tak aby som bol sám pre seba s tým spokojný.

K: O tom aby som v prvom rade namaľoval tú vec, čo tam chcem namaľovať a odišiel v pohode domov, to je všetko. Neni to žiaden adrenalín, žiadna vec z toho čo si ľudia o tom myslia, je to konkrétne o tom aby som tú vec namaľoval na to miesto a aby som bol s tým spokojný na druhý deň a aby som v pohode odišiel domov bez nejakých problémov okolo. To je jediná vec na ktorú myslím v tej chvíli, spraviť dobrú vec a v pohode ísť domov.

K: To záleží od toho jak sa mi to podarilo, keď sa mi to podarilo a som s tým spokojný, tak si hovorím, že je to v pohode, keď sa mi to nepodarilo, noo, tak nevyšlo to, jebať na to, spravím ďalšie.

K: V podstate robím iba to, farebné pieces, chrómové pieces to ma moc nebaví, občas namaľujem nejaký chrómový alebo zlatý piece ale farby, jednoznačne farby... produkcie, čím väčšie, tým lepšie a čím krutejšie, tým lepšie, v tom vidí svoju budúcnosť, aby som robil takéto veci. Čo pri tom cítim? ...jednoducho únava, je to vždycky únava, proste maľovať 5, 6 hodín jeden piece a ku koncu je to už dosť, dosť deprimujúce, z tej strany, že proste je človek už dosť unavený a si hovorí, že už jebem na to... Mám rád ten pocit, keď sa idem na to pozrieť na druhý alebo na tretí deň alebo keď mám na to fotky, sa na to pozriem, si poviem, aa, dobre som to spravil, vieš, že. Na piece ja tá vec, že máš čas, aby si sa na to pozrel z diaľky a povedal si, že tvar tohto písmen neni až taký ako by som chcel... potom to vylepšiť, spravím tam takýto efekt, takéto pozadie, je tam na to čas, môžeš to spraviť podľa svojich predstáv, kdežto keď robíš ilegál, je to celé o tom, že ideš na rýchlosť a ideš preč, nemáš čas nad tým rozmýšľať... Mne ten legál viac vyhovuje. Jedna z tých vecí prečo som vlastne prestal maľovať vlaky je vlastne, že na nich som vyvinul nejakú tú techniku a jak išiel ten vývoj a potom už jeden čas už som mal pocit, že na tom vlaku sa nemôžem vyvíjať ďalej. Bol som limitovaný časom, na vlaku som to už nemohol realizovať. Na piecoch máš tú výhodu že môžeš vyvíjať techniku, štýl a tie veci okolo toho.

K: Vždycky uvoľnený, aale môžem povedať, že v poslednej dobe už keď dokončím nejaký piece tak už som spokojný, proste, že mám taký ten pocit, že som spravil dobrý piece... Mám tak príjemný vnútorný pocit. Málokedy sa mi stáva, že keď namaľujem nejakú vec a keď sa na to pozriem s odstupom času, že si poviem tak zase nebolo to také sto percentné. Už teraz mám na to čas a si to dokážem spraviť, podľa toho akú mám predstavu. Väčšinou mm dobrý pocit, to ma na tom aj vlastne baví, dobrý pocit...

K: Mmmm, no jednoducho ich spracovávam v fotošope, pospájam vo fotošope, troška vytiahnem tie farby, prirobím nejaké detaily... je to na internete, ale tak isto všelijaké fotky používam do koláží alebo nejakých reklamných banerov. Mám v databáze asi 5000 fotiek a mám to rád, keď mám dobré fotky a môžem vyberať...

K: No, ľuďom, čo prídu ku mne a sú zvedaví na graffiti ukážem svoje fotky a sú všetky moje fotky na internete, nech to vidia všetci ľudia, ktorí to chcú vidieť... Ukazujem to všetkým, ktorí o to majú záujem, aj keď sú u mňa nejakí známi alebo niekto proste, že neprezentujem sa tým hneď proste, že a, toto robím, ale pokiaľ niekdo prejaví záujem trošku, tak mu ukážem svoje veci. Nemám potrebu sa tým prezentovať pred nejakými ľuďmi, ktorí do toho vôbec nevidia...

V: To čo robíš, je často krát protizákonné, ako sa dívaš na tento fakt?

K: Mmmm... V podstate to, čo ja robím, už ani tak moc protizákonné neni, je to... Keď ti mám pravdu povedať, ja ani moji kamaráti nikdy nad tým nerozmýšľame v tom štýle, že robíme niečo protizákonné, robíme graffiti a to je pre nás tá hlavná podstata, nerozmýšľame nad tým, tak uvedomujeme si to svojim spôsobom v podvedomí, že keby sa niečo zomlelo tak máme problém, ale jednoducho keď si povieme, že ideme maľovať tam a tam na tú stenu, tak nerozmýšľame nad tým, že ježišmária robíme niečo zlé. Skôr sa bavíme o tom, že jak to spravíme, jaké farby použijeme a kedy ta pôjdeme... mmm, protizákonné, mám to v piči, no... Iný ľudia robia protizákonné veci, horšie odo mňa a žijú si v pohode, takže, ja v tomto nevidím až taký problém, ale toto je tá zásadná vec, že ľudia, laická verejnosť vníma graffiti ako protizákonnú vec, pretože to vidia, je to vizuál, vidia to proste na ulici, v električkách, v autobusoch, oni nevidia tie undergroundové podvody a proste tieto veci okolo toho. Takže pre nich je ľahšie proste ukázať a povedať, že graffiti je trestný čin.

K: Nemyslím, že niečo ničím, myslím, že vytváram, vytváram... maľujem, vytváram niečo, vytváram umenie, keď niekto môže povedať že umenie je to keď spraví nejakú inštaláciu z kopy igelitu a z káblov a takýchto pičovín a hrá k tomu nejaká midi hudba tak ak tvrdí, že je to umenie a vystavuje to v galérii, tak potom moje graffiti je umenie tisíc krát nad tým. Nech si každý hovorí čo chce, ale nech sa postaví zo sprejom ku stene a nech spraví štýlovú prepracovanú vec, na ktorú povedia ostatný writeri, že yo, rešpekt. To je umenie práve, že dokážeš zaujať a ostatní ľudia z tej scény povedia, že to má svoju úroveň, že je to proste dobré.

V: Kde by si sa zaradil vo vzťahu k spoločnosti, do spoločnosti, mimo alebo proti spoločnosti?

K: Som zaradený v spoločnosti, ten kto chce byť mimo spoločnosti, je asociál, takže ja asociál nemienim byť a som v spoločnosti, využívam spoločnosť, spoločnosť využíva mňa aa... som kvázi normálny človek, ktorý má troška iný pohľad na spoločnosť a na svet, som úplne normálny, nerobím žiadne extrémy a možno v minulosti to bola pre mňa nejaká revolta, že som proste bol proti systému, proti niečomu ale to je úplne skreslené a scestné, pretože jednoducho to je úplne mimo, keď si myslí, že s graffiti proti systému a zničím systém... neni to o tom, to je úplne o niečom inom...

K: Bežní ľudia? Bežní ľudia ma nepoznajú, takže si nemyslia asi nič a tí, čo vedia že robím graffiti skôr to berú tak, žee... nikto mi nepovedal že toto robím napiču, viac či menej to akceptujú a pokladajú to za určitý spôsob umenia, že sami vidia, že je to kurva dobré, pretože oni to nedokážu. Cudzí ľudia ani nevedia, čo je graffiti a tí si zase myslia iba jednu vec a to že graffiti je proste zlé, je to vandalizmus a treba ich proste zavreť.

K: V podstate žiadne hranice, graffiti patrí všade kam to ľudia sú ochotní akceptovať. Pokiaľ to niekto chce a povie, že chcem namaľovať graffiti na kostol, tak to neni problém, budú mať graffiti na kostole, ale pokiaľ ho tam nechcú a niekto im to tam spraví tak to je blbé ako, a to väčšinou writeri nerobia, to robia väčšinou ľudia, ktorí nemajú s graffiti nič spoločné alebo to robia nejakí skinhedi alebo pankáči, ktorý tam napíšu nejaký svoj slogan... Žiadne hranice nie sú v graffiti, pokiaľ to ten človek chce...

K: Tak možno voľakedy som mal strach z polície, som maľoval viac ilegálne... Nemám strach, prečo by som mal z toho mať strach... vôbec, neviem, čo mi môžu spraviť?... Vyhýbam sa kontaktu s policajtmi, keby k niečomu došlo, ale jednoducho nemám pred tým nejaký strach, že by som sa toho nejak bál je mi to ukradnuté proste, nech si robia svoje a ja si robím svoje... a väčšinou robím veci pri ktorých ani nemusím mať strach, takže polícia ma vôbec nezaujíma, až pokiaľ nedôjde k nejakej konkrétnej veci a nebudú to so mnou riešiť, ale zatiaľ nemám problém...

Ulmo – 26 rokov, graffiti sa venuje od roku 1995, Bratislava, má ukončené vysokoškolské vzdelanie technického smeru, v súčasnosti je nezamestnaný, výrazná a svojská postava v bratislavskej graffiti scéne, v poslednej dobe sa venuje maľovaniu legálnych plôch, jeho graffiti sa vyznačuje inovatívnym a experimentálnym štýlom.

U: Tak... ch... v 95-om sme namaľovali vlastne prvú vec. Dostal som sa tak, že ma to priťahovalo asi, že ma to zaujímalo, proste že som videl niečo na stenách a... oslovilo ma to, no, som to chcel robiť aj ja, che, asi tak.

U: Sú rôzne spúšťacie mechanizmy v človeku, vlastne, ktoré... neviem jako povedať, čo ma oslovilo... Takto, že sa ti to proste páči, neviem no, prečo si začal, to je hocičo, úplne hocijaký dôvod... Asi som to musel robiť... (smiech)

V: Pamätáš si ten prvý kontakt, keď si zaregistroval, že graffiti vôbec existuje?

U: ...noo, tak prvý kontakt, my sme tak viacej v škole, v škole sme viac tak čmárali... Tiež som to videl nejak na pražskej napríklad alebo na takýchto miestach boli nejaké stopy toho a... Scôtt, Morgai, Salicar napríklad, pod SNP Most vlastne... Škoda len, že títo ľudia prestali maľovať... To bol asi ten prvý kontakt, nemali sme vtedy časopisy a nemali sme nejakú takú inšpiráciu, že a to bolo vlastne možno dobré aj v tom, že tie štýly... sa nejak tak vyvíjali čojaviem, tak nejak samostatnejšie, že nebolo to nejaké... bez nejakého ovplyvnenia asi až tak úplne... skôr to čo tu bolo... Sme si kreslili vtedy po lavici v škole, taká nejaká pasia...

U: ... Tá dynamika asi, také niečo, niečo iné... je to taká revolúcia... také niečo asi.

U: Prvú sme robili v tom 95-om, sme robili negatív na pražskej a HC ako hardcore, to bolo také noo... dvaja sme boli... ja s Plechom... taká recesia, ale potom som nemaľoval asi, čo ja viem, nejak intenzívne viac rokov a až viac som začal maľovať až v tom 98... Nemal som nejak prachy, to bola taká doba no...

U: Dobrý, no, od tej doby som neprestal... Maľujem doteraz a kým budem fungovať asi to bude tak nejak prítomné...

U: Iný pohľad na mesto... ee... proste... Nevidíš iba tie stopy, ale vieš si k tomu niečo priradiť, neni to taký... je to iné proste, je to taká zábava, no, že proste... normálni ľudia chodia po ulici a nemajú tam žiadne nejaké... mm, nič nejak prínosné, či tam je reklama alebo také niečo, ale si proste chodím a zabávam sa (smiech)... asi tak, obohatilo ma to aj v tom, že vlastne vďaka tomu človek spoznáva ľudí... niekam sa vybereš a stretneš cestou ľudí a zistíš, že tí ľudia sú takí istí, proste, akurát, že hovoria nejakou inou rečou, alebo také niečo, maľujú a majú iné svoje haluze... Je to taká brána k ľuďom asi... také niečo...

U: ... Peniaze (smiech)... kúpil by som si už nejaké auto zrejme za tie prachy... celkom slušné asi, nové... ale zase nič nie je zadarmo, každá sranda niečo stojí.

U: ...zobralo... čo ja viem... Sú tam iste aj nejaké negatívne veci, ale tých je menej... chlpatí knedlíci (smiech)... otravujú a tak niekedy, ale to sa môže stať, hocičo... na niektorých miestach špeciálne, vlaky a tak

U: Čo sa mi páči? ... čo ja viem... že mám tú možnosť... že... že som stále v tej hre akoby. Že stále môžem s tými ľuďmi komunikovať na tejto, na tejto úrovni... ee, proste a páči sa mi aj to, že... ee, s tým, že sa vyvíjal ten štýl a tak, pokračovalo to nejako, tak to dospelo do nejakého takého štádia, že mám... že, že si môžem vymieňať s tými ľuďmi vlastne určité... určité posolstvá alebo také niečo, už to neni úplne také bezduché, je tam viac ako len čmáranie alebo také niečo... Je to proste príjemná vec...

V: Vedel by si popísať, ako sa odlišuje životný štýl bežného človeka a životný štýl writera?

U: Tak, len v tom, čo, čo, v tom predmete činnosti, že vlastne všetci chodíme na záchod, musíme jesť, ale writeri mimo to potrebujú prachy na farby... a podľa toho sa musia buď prispôsobiť, alebo sa niekde... proste nemôžeš investovať do iných vecí toľko... okliešťuje ťa to v tomto, že je to výdavok svojim spôsobom, ale pokiaľ by, kebyže máme všetci peniaze, akože mrte, tak v podstate by sa to ani nejak neodlišovalo, nejak radikálne, len ten predmet činnosti, je to zábava, niekto lúšti krížovky, alebo niekto neviemčo, štrikuje... aa writer si skečuje a potom maľuje (smiech)

U: To je zaujímavá otázka... ... To je asi o tej akceptácii, no že, kedy tým vlastným pričinením, asi dosiahne too, žee ostatní ho akceptujú a proste nebude vnímaný tak, že... teraz robí nejaké veci, ktoré nemajú nejakú onú, ale keď už aj by nemali žiadnu cenu alebo zmysel alebo význam, tak vždycky tam je to čo preváži, niečo že má tie kvality... Proste vtedy, keď to začne mať nejakú formu alebo tak... Ale je to aj o osobnosti asi, alebo o tom, že kto je čo, kto čo chce byť...

U: Dokým sa bude dať, kým budem žiť asi, tak to je asi taký cieľ... To je asi jediné čo viem o tomto, že... kým budem fungovať, tak bolo by dobré neprestávať... Lebo stále si myslím, že ešte to mám kam posunúť a teraz... keď budem žiť ako, tak som teraz tak v jednej tretine cesty... takže... Ale to je všetko iba o tom, že čo sa stane... či ma niekde zabije auto alebo čo, ja neviem, prejde nejaký vlak... vrtuľník zrazí (smiech), padne na mňa bomba, to je úplne ľubovoľné, to je iba o tom koľko času dostanem, neviem, to nikto nevie... Ale nevidím nejako konkrétne budúcnosť, že aj budem niečo, neviemčo... alebo nejaké umenie z toho, že sa to bude niekam... ako chcel by som to nejak využiť, aj viem že by to mohlo byť zaujímavé, ale nerobím to kvôli tomu, sú to vnútorné pohnútky skôr a hentie veci, keď to príde tak to príde, alebo keď sa to nejak vyvinie, uvidíme, nemám predstavu konkrétnu... som taký dosť rozbitý asi... v tomto... je to punk trošku, nerozmýšľam že čo bude... aj keď rozmýšľam (smiech)

U: Pre mňa je to hľadanie šťastia, čojaviem, na dve sekundy, na tri sekundy, hľadám uspokojivú formu, ktorá... určité receptory v mozgu povedia, áno, takto to môže byť, proste to je konečná forma. Preto niekedy, teraz v podstate ani neskečujem, iba keď idem niečo maľovať, lebo viem, že tá vec sa aj tak furt mení, stále sa to mení a nechám to vyvíjať sa v hlave a dám to na papier alebo dám to rovno na tú stenu... pretože, teraz ma to baví tak viac, takéto niečo, ale je to o tom, je to o tom hľadaní tvaru, ktorý ťa uspokojí, pre mňa, no, neviem... Aby som bol spokojný s tým čo robím a keď som spokojný tak to môžem namaľovať, asi tak, pokiaľ nie som spokojný, tak ma to sere a nemám rád ten pocit, lebo ma to roztrháva na kúsky aa, a veľa vecí ma zabíja akože v tomto, že som nespokojný aaa že musím to robiť ináč a takto to chcem robiť... to je, je taká blbá hra že chcem, chcem nájsť tú dokonalú formu, ktorá by ma najviac potešila, ale pri tom, pri tom je to strašne krátkodobé... sú to, sú to hranice a sú to veci, ktoré vznikajú rýchlo, neumožňujú vlastne pozerať sa na ne dni a týždne, pozrieš si to a okuká sa to, vieš, dakedy sa okuká, nech má hocijaké príjemné kontúry, nech má hocičo... Fakt by to asi muselo nejak dlhodobejšie vznikať, aby tam stratila sa tá opozerateľnosť.

U: ... Tak príjemne, najmä keď som zhúlený (smiech) alebo niečo, čo ja viem, príjemne celkom, taký relax, vieš, že vtedy... ee, priamo to skečovanie, tam sa ešte dá robiť aj niečo iné, keď človek maľuje tak práve je to v tom dobré, že to tú myseľ tak akoby očisťuje, keď maľuješ tak je to aj taká meditácia, že nemyslíš na nič iné... viac také mechanické, je to také cez tú, cez tú... že myseľ je spojená s tým sprejom a tak nejak spolu to... sú kooperované... v tejto činnosti.

U: Mmm, nie moc dobre (smiech), nie moc príjemne... tak ako je to také, je tam na ulici viac napätí ako niekde inde, nikdy nevieš čo sa môže stať, v podstate každý je potencionálny... policajtov voľateľ... (smiech) ... Takže je to v tomto obmedzujúce, ináč je to príjemné, zase na druhú stranu lebo zase jazdíš okolo toho... Fakt, že ulica, má to, má to aj svoje čaro, mám rád trate a takéto veci, pri trati, to spestruje cestu vlakom... Ideš niekam a nemáš tam nejakú úplne onú, ale furt máš tam tvary, čo sa obmieňajú aj keď je to iba na stotinu sekundy, ale aj tak mu to, môže sa niekde objaviť v tom človeku, v podvedomí... Ani možno nemusí, ale mám to tam a teší ma to.

U: ... No na svoje veci sa až tak rád nepozerám, lebo ja sa na ne pozerám vždycky tak, že hľadám tam nedostatky a chyby a tak, vieš, že čo by som tam zmenil, opravil alebo niečo... ee, taký zvláštny... zmiešané pocity, veľmi zmiešané, skôr, skôr je tam ten oný, ten vieš, tam to hľadanie, kurva že tam som to zabudol, tam to je krivá čiara a takéto nejaké hlúposti úplne... fakt, že niekedy sa čudujem, že mi až takto jebe (smiech)

U: (smiech) ...no vlaky... to je krásna vec, no, jeden z najlepších povrchov, nesaje to vôbec (smiech)... Je to fakt, že čistý povrch... panenský, taký, že si ten, no môžeš niekoho prechádzať dajme tomu, ale väčšinou dávaš úplne na novú plochu, mobilné plátno a milión vecí, čo by ti povedala miliarda ľudí... heh, je to pekné, no, ale nerobil som teraz moc vlakov v poslednej dobe, dosť som to obmedzil ako... viac asi rozmýšľam, mám také obavy s tým spojené... z toho čo sa môže stať... taký zodpovednejší prístup asi k životu, ale nie úplne... že je to pekné a príjemné.

U: Je to hektické pomerne, stres určite... cítim sa najlepšie, keď je to hotové a som niekde úplne preč, keď si pozerám fotku napríklad, ale ako ...ale zároveň je to proste... to je, určite je to jeden z najvyšších levelov graffiti je proste vlak, ako naj, najpríjemnejších pocitov, ale úplne protichodné je to, najviac sa ti to môže páčiť a pritom môže ti to prinášať najväčšie haluze a najväčšie hardcory sú to vždycky, najväčšie popiče...

U: No, pri legáloch uvoľnene... uvoľnene aa tak dobre proste, pokiaľ ma tam nikto neotravuje... tak čo ja viem, relax no, relax, máš hodín na to, môžeš si robiť kým to neni hotové, neni to o tom, že mám teraz definovaný čas, teraz musím to tam odbúchať a ísť preč, né, pozrem sa na to, môžem sa na to pozerať pól hodinu kľudne alebo hodinu a bude ma tam srať niečo tak to premaľujem, tam čojaviem, jednu farbu môžem celú zmeniť, alebo niečo úplne upravovať... Proste tam je tá časová neviazanosť, to ma na to akože baví, že tam... môže človek hocičo robiť... že neni tam limitovaný časom.

U: Ja ne, aj nemám foťák, ale fotia ľudia, čo fotia, vždycky sa mi to nejak dostane...

U: Ja ich zbieram akurát (smiech) a na internete sú, ale ja sa týmto nezaoberám akože, ja to fakt zbieram akože, aby som to mal, aby som si na to mohol spomenúť... aby sa mi ľahšie rozpamätávalo, že tuto som to dojebal alebo ja neviem alebo tento sa mi celkom páči alebo takto ďalej, tuto takto by som to chcel. Je to taký... je to taká možnosť vlastne, to, že keď nemám tú vec doma napríklad, alebo nejak nemôžem tie veci robiť na jednom mieste aby som ich videl a mohol si ich stále pozerať... tak je to také zhromaždisko spomienok... cintorín nádejí (smiech)

U: ... No, tak ľudia, ktorí chcú vidieť, tak ich vidia... tí, čo ich nechcú vidieť, netlačím to nejak násilne do niekoho, že poď si pozrieť moje fotky, alebo, že... skôr ich zbieram, to je také niečo, ako je to, ľudia to aj tak uvidia ako internet je také médium... tak či tak sa k tomu dostanú a majú možnosť aj keď nevedia možno, že kto to robil... ale je to tam.

U: ... ...aby videl veci... writeri (smiech) aa všetci koho to zaujíma alebo aj nezaujíma alebo nasere (smiech) a tých mám asi najradšej (smiech) ale ne tak musí to troška... chcem aby to nejak menilo tým ľuďom tú zaužívanú mŕtvolnosť všedného bytia... všetko je nejak obyčajné, nejaká zmena proste, nech je to... aj preto to asi robím, no keby som žil niekde na dedine, alebo niekde v lese, vieš, tak by som nemal možno potrebu vôbec komunikovať takto s mestom, lebo tam neni ten betón, aj neviem tam by som si skladal z dreva niečo... neviem, možno by som nič nerobil, by som sedel v lese iba a by som flešoval na strome (smiech)

U: Eee, ss, zákon... zákony, ja som tie zákony nevymyslel a ja ich rešpektujem do takej miery do akej mi môžu ublížiť... takže akceptujem mieru rizika s tým, že... s tým, proste že je to svojim spôsobom aj zlé aj niekedy, ale zas nerobím to na miestach, myslím že, ktoré by mohli nejak úplne že ubližovať, ja nerobím na pamiatky alebo na nejaké oné... Ostatné budovy pre mňa nemajú cenu v podstate, reálnu, pokiaľ to nie je nejaká dobrá architektúra alebo čo, čo ja viem, tak zase Bratislava neni nejak krásna tri krát... alebo tie múry betónové, tam to neublíži podľa mňa vôbec... Zákon, keby bol zákon, že je to v pohode, tak je to úplne niečo iné... tiež by to bol zákon a bolo by to v pohode (smiech) ... Takisto to máme s drogami, tiež keby boli legálne, tak sú legálne a keď nie sú tak nie sú... Je to stresujúce ale... ale je to jedno asi...

U: Mmm, práve sa snažím tak aby som neničil, práve sa snažím tak, že keď niečo robím aby, aby to malo asi viac, viac tých kladných stránok ako to ničenie, aby to nebolo proste o tom, neni to, určite to nerobím za cieľom ničiť... za cieľom ničiť, to je, lebo ničenie podľa mňa neprináša človeku uspokojenie, to by nebol ani ten vývoj asi, keby som ničil, tak by som systematicky rozbíjal dajme tomu telefóne búdky, hej, lebo sa mi to páči, hej (smiech)... no, nerobím to... (smiech)

U: ... No jediná hranica, to je, to je v svedomí, hranica je svedomie, čo ti svedomie dovolí, tak to môžeš robiť.... keď máš svedomie masového vraha tak budeš maľovať, ty kokos, aj po Dóme svätého Martina... Ja osobne mám tie hranice... určite nie pamiatky, to je tabu v podstate, za žiadnych okolností určite aa nechcel by som tým poškodzovať umenie niekoho iného... že to je ako... keď sa k tomu stavám tak, že by to malo byť umenie... alebo nejaká svojbytná forma, nechcem proste zničiť, čo by malo byť nezničené (smiech)

V: Aký je tvoj postoj k spoločnosti? Kde by si sa zaradil, do spoločnosti, mimo spoločnosť, proti spoločnosti?

U: Eee, na okraji spoločnosti... viac, neni som určite v centre, určite nie som ten kto diktuje pravidlá, som (smiech) okrajový živel.

U: Prečo, pretože... pretože by to tu nemalo pre mňa zmysel, neverím tej hre proste... mm, neverím konvenciám proste, ktoré sú vymyslené, všetky konvencie sa aj tak raz rozpadnú a všetko pôjde do prdele, tak či tak, nemajú zmysel pre mňa, pravidlá nejaké alebo ja ich proste... viem že sú, ale nesprávam sa podľa nich úplne... Ja zas nie som nejaký oný, že rebel proste, pokúšam sa byť normálny... aby som zas nejak neubližoval ľuďom...

U: No... eee, je to vždycky také niečo, že... sú tam elementy, ktoré nésú úplne z ich strany, z ich strany proste v pohode, tým pádom proste ma môžu ohroziť... na ich strane je tá moc, tá represia, takže ja nemôžem vlastne nič robiť, ale oni môžu so mnou robiť hocičo, skoro teda... Takže nemôžu ma zabiť hej, alebo mučiť alebo neviemčo, ale akože... nemám ich moc rád akože (smiech), ale zase chápem aj to že sú nevyhnutní, lebo zas keby neboli, tak v spoločnosti by podľa mňa totálny chaos bol a ľudia by úplne si liezli po hlavách a zabíjali by sa alebo neviemčo medzi sebou, lebo už teraz sú už dosť prepnutí, na tom našom onom, mafiánskom modele demokracie (smiech)

Opal – 23 rokov, graffiti sa venuje od roku 1997, Trnava, Žilina, študuje posledným rokom marketing na vysokej škole, pracuje ako junior consultant a marketingový špecialista v dvoch firmách, graffiti sa venuje už dosť dlhú dobu, aj keď nepatrí medzi najaktívnejších a štýlovo najkreatívnejších writerov na Slovensku, maľuje predovšetkým vlaky a ulicu, veľa cestuje nielen po Európe a má dobré kontakty na zahraničných writerov, niekoľkokrát maľoval napríklad v New Yorku metro, podľa jeho slov „graffiti je jediné čo ma drží pri živote... šak by som v tej robote bez toho skapal.“

O: No, vždy som si jeho existenciu uvedomoval, eee, na začiatku 90-tych rokov vychádzali v Novom čase články o jednom nemeckom writerovi, Neonovi, a vlastne cez to som si to, jak malé decko, desať rokov som mal, som si nejak začal uvedomovať, že to je a bral som to ako úplne prirodzené, nie že zrazu prišlo niečo nové, chápal som, že je to niečo nové v rámci Československa po 89, ale bral som to ako normálna súčasť života spoločnosti, ne, že v novinách nás nejak o tom oboznamovali, ako existuje to a potom zrazu, z ničoho nič sa mi to zapáčilo, na Slovensku nič nebolo, však 97., to bolo bieda bieda, sem tam niečo v Bratislave a proste zrazu mi to nejak v hlave skrslo, šak čo no, asi si aj popozeráme, nejaké obrázočky začali vtedy chodiť, Praha začala fungovať aa... v Pop-life začali vychádzať tie články, ktoré maximálne človeka motivovali. Uvedomil som si to, ako prečo neskúsiť, môže to byť zábava, jak malé decko, bude to iná forma zabíjania nudy jak robia ostatní...

O: Fúúha... To je 96-ty, siedmy, kedy som začal premýšľať o tom. ... Vtedy na Slovensku to bolo inovatívne, proste málokto o tom niečo vedel, bolo to nové a netradičné, akože mladý človek chce byť asi originálny, takže to ma možno motivovalo k tomu začať s tým...

O: Uhm. Bola tu v Bratislave myslím, bola v 97, v dome kultúry Ružinov, to bola nejaká akcia, ja neviem, Cultus, či ako sa to volalo... no a v rámci toho bol nejaký jam, bol len taký maličký, boli tam spreje zadarmo a nejak sme sa aj cez ten pivný kontest v Trenčíne, cez to sme sa proste nejak, tie dve akcie. Človek si doma len tak čarbal, vieš, a spreje boli drahé, vieš všetko, takže si to nemohol hoc kto dovoliť.

O: Moc sa mi to nepáčilo, ale bol som hrdý, že akože spravil som ten prvý krok a že... nejak som sa vizionársky pozrel, no hádam sa to za pár rokov zlepší (smiech) a sám sa čudujem, že nejak mi to vydržalo a že tá chuť to robiť ďalej a pokračovať s tým...

V: Keď sa vrátiš do toho obdobia, keď si nerobil ešte graffiti, čomu si sa venoval?

O: Ako klasická socialistická mládež som sa venoval stavaniu leteckých, plastikových, lodných, železničných a neviemakých modelov (smiech) a chcel som byť strašne skautom, akože som vyznával tie hodnoty skautingu, proste aj to behanie po táboroch a tie lesné veci všelijaké, bláznivé, to sa mi vždy strašne páčilo a ono to začalo, pozri sa na základnej škole človek nerobí nič, je blbé malé decko, čo nič nevie a akurát som čítal knižky doma, učil sa a s chalanmi rozbíjal okná vonka a hral futbal a hneď jak som prišiel na strednú, hneď ma to chytilo, červené vlasy, veľa náušníc, každý týždeň iný zostrih, široké handry, tenisky a jak som prišiel na strednú, 14 ročný, začal som maľovať, ale to len tak raz za tri mesiace niečo, ale dosť to súvisí s prachmi, vieš, všetko sa odvíja od peňazí, dobre vieš...

O: Mmmm, je to najväčší a najradikálnejší rez do môjho života, ktorý ho... každá vec, každá jedna sekunda ťa zmení, to je jasné, ale, eee... vďaka tomuto som, nie že by som nejaké veci obmedzil alebo nejaké vyškrtol zo svojho života, ale racionalizoval som niektoré činnosti, že odbúral zbytočné, aby som mal viac času na túto zábavku. Napríklad to cestovanie, ja by som nikdy toľko necestoval, toľko jak cestujem teraz vďaka writingu, ja by som v živote nešiel do New Yorku, do Ameriky, lebo Ameriku mám vieš kde, v živote by som nešiel do Rumunska alebo kdesi do Atén škrabať sa po tuneloch, kebyže neni writingu, maximálne ovplyvnil môj život, tá škola na ktorú idem... na tú som išiel kvôli writingu, proste, mmm... no úplne ma to zmenilo, úplne... úplne mi to presmerovalo život, myslím si že keby nie, klasické hodnoty, ktoré by som vyznával by boli, naozaj, že skončiť školu, žena, deti, práca, všetko, teraz proste, zahraničie, ísť pracovať, zarobiť nejaké peniažky a chodiť si po svete, maľovať, to trošku zatláčam do úzadia, predsa len som starší, ale cestovať, pozrieť si svet a popri tom kde sa dá, zamaľovať si, lebo naozaj je to zábava a spoznáš veľa ľudí, veľa dobrých ľudí, akože sú writeri aj hajzli, ale čo som pospoznával ľudí, tak doteraz som natrafil na samých dobrých.

V: Mmmmmm ... V čom sa odlišuje podľa teba život writera a život bežného človeka?

O: No, akože to je obrátený denný rytmus, normálny človek príde domov z práce, pobozká ženu, sadne si pred telku alebo si prečíta noviny, no a writer, sadne, niečo načarbe, akože cez deň je v práci alebo v škole, proste zaoberá sa nejakým spôsobom zháňaním peňazí a robí tie isté bežné činnosti, čo robí normálny človek, tomu systému sa musíš prispôsobiť... ee, ten človek ide večer do klubu, ožere sa, ľahne si, writer si ide pekne zamaľovať pod rúškom noci jak sa vraví, no a nad ránom príde rozbitý domov a o 6, o 7 ráno, po dvoch hodinách spania sa dvíha a ide robiť to isté, čo normálny človek. Niekto ide do klubu, ožierať sa s kamarátmi, čo mňa teda nebaví a tieto činnosti ak chceš maľovať musíš odbúrať, tak proste musíš šetriť peniaze a všetky tie ožieračky a rozbíjačky peňazí, treba odbúrať, aby si naozaj mal tie prachy, aby si mohol ísť a maľovať. Je to iný denný rytmus, cez deň musíš pracovať... writeri žijú štandardný život, akurát, že z tej noci ukrajujú viac pre to graffiti a cez deň, keď sú nejaké prestávky, voľno a podobne, chodí po meste, po stanici čaká na panely a fotí si ich. No a cez prázdniny jednoznačne zarábať prachy, aby sa mohol ten voľný čas využiť na to maľovanie.

O: Spomínal som jednoznačne cestovanie a racionalizácia aktivít, proste šetrenie peňazí, som z tých šťastnejších, ktorý majú vždy dostatok práce, dostatok peňazí dá sa povedať, eee, už som si mohol kúpiť mercedes (smiech), trepem, odbúravam veci, ktoré sú zbytočné, ale nikdy nezabúdam na školu a na spoločensky dôležité veci, ako nie kvôli tomu, aby som sa podriadil spoločnosti, ale viem, že pre budúcnosť to graffiti raz skončí, o tri roky, o rok, neviem a treba myslieť na tú budúcnosť, škola jednoznačne musí byť, práca musí byť, kvôli tomu, aby boli prachy, na maľovanie, na cestovanie, na normálny život... eee... Dalo mi to veľa nových kontaktov, nových ľudí, tie mestá, ktoré som napríklad navštívil, aj Bratislavu človek spozná z úplne iného uhlu, normálny človek príde do Paríža, ajfelovka, víťazný oblúk, hotel, neviem aká záhrada a ja prídem a vidím toto všetko a popri tom stretnem desať parížanov, ktorý ma zoberú na také miesta, kam chodia oni, kde je ten skutočný život, spoznáš to mesto z úplne iného uhlu... A tí ľudia, naozaj, fúha, sú to zábavní ľudia väčšinou, niektorí psychopati, ale väčšinou je dobrá zábava s nimi. Takže ti to dáva iný pohľad na svet, aj to mesto ináč spoznávaš. Ja som trebárs v New Yorku bol 3, 4 krát a v živote som nevidel sochu slobody, možno z lietadla, takže bez urážky môžem kašlať tie ich pamiatky.

V: Si hovoril, že graffiti mení pohľad na svet, vedel by si to nejak konkretizovať, v čom mení pohľad na svet...

O: ... Fúha, ee, myslím si... závisí to od človeka, podľa toho či je to asociálny malý blbeček, alebo je to človek, ktorý má školu, je sčítaný, vie si domyslieť súvislosti a chápe ich... Rozhodne podporuje v človeku to... protisociálne a protispoločenské ja, to určite a potláča tie také prosociálne aktivity, ale naozaj záleží od typu človeka, z tých takých lepších writerov, mentálne lepších, zrelších, mentálne zrelších writerov, tí si naozaj uvedomujú veci a je to úplne iná úroveň.

O: Čas, čas, čas, čas, čas, je to nesmierne, keď chcem pomaľovať jeden vlak, je to výlet do druhého mesta tak je to sedem až desať hodín, pokiaľ to máš vo vlastnom meste, tak sú to minimálne tri hodiny zabité, takže čas, s tým časom súvisí aj energia, proste zobere ti to energiu, ktorú by si mal vynakladať na iné aktivity, škola a podobne, prídeš ráno rozbitý a na druhý deň sa na to nemôžeš tak sústrediť, ani v práci nepodávaš taký výkon ako by si mohol, ja to mám tak, že si musím zobrať prácu na noc domov... ee. Z môjho pohľadu si myslím, že mi to nič nezobralo, som dosť objektívny a racionálny, subjektívne som objektívny samozrejme (smiech) ale myslím si že mi to, vďaka tomu aký mám rodinný základ viac mi to dalo, lebo bral som si dobré veci a zlé som sa snažil nejak eliminovať. Vďaka tomu, že mám veci aspoň čiastočne premyslené, nebol som hyperaktívny, nemám stovky tisíce vecí. Robím to pre zábavu, je to pre mňa zábava. Je to jediná vec, ktorá mi dodá energiu, ma nejak nabije energiou, lebo inak iba chodím každý deň do práce alebo do školy, no neubíjalo by ťa to, každý deň práca, scvokneš sa, staneš sa tým, čím my, tí antisociálne typy pohŕdame, ten človek čo kráča s tou šedou masou, blábláblá...

O: Kým... Otázka je kedy nám príjmu ten zákon, ktorého sa všetci obávame, akože ten zákon ma troška zastaví, ale kým sa bude dať, budem pomaly maľovať, nejak sa nestresujem, pokiaľ, kľudne 27, poznám ľudí, ktorý v 27 najviac maľovali vulkare po celom svete, máme kamarátov z Austrálie, šák boli aj tu, sme s nimi cestovali do Nemecka, do Poľska, blázni, majú 27, vôbec nevidím problém, že človek by sem tam, veľmi light štýl, raz za mesiac si vybehnúť, normálne s deckom, manželka bude kočíkovať okolo yardu a ja si vybehnem na panel, šak normálne zábava, proste, starý tatko, čo ide do krčmy, tak ja pôjdem do yardu, možno že to tak nebude, ale viem si to predstaviť, ale rátam že do tej 30-ky ma to bude držať, raz za čas...

O: Akože je to niečo dobré, lebo mrháš energiu na protisociálne činnosti, spoločensky je to ako neakceptovateľné, ee... mm... Takže cieľavedomosť, keď chceš, sebaprekonávanie, lebo keď chceš byť dobrý, buď kvalitou alebo kvantitou, alebo obojím, dá sa... lebo hľadáš si cesty ako zohnať peniaze, normálni ľudia sú vykvasení, raz za čas idú na nejakú brigádu, alebo makajú jeden mesiac cez leto kdesi, ja od svojich 14. som nemal jedny prázdniny, neviem čo je voľno, neviem čo je víkend, v kuse som 9 rokov zapojený do práce, tým že keď som chcel peniaze, chcel som kdesi ísť, tak určite cieľavedomosť, zodpovednosť, týka sa to tej práce a vedieť si zatriediť voľný čas, použiť peniaze a potom si samozrejme racionalizovať tie činnosti, vedieť si vytriediť čas... To je na tom dobré, kto sa vie k tomu správne postaviť a rozmýšľa, kto neni trupík 15 ročný, tak ten život majú lepší aj keď sa môžu dostať do veľkých problémov, tým že si zracionalizujú tie činnosti a finančné toky a všetko.

V: Dobre, keby si mi vedel popísať ako sa cítiš keď skečuješ, na čo myslíš?

O: Tak skečujem málo, skôr rozmýšľam nad tým, že ako to bude vyzerať hotové, možno nad tými farbami, čo dáš do pozadia, čo do výplne, asi nad tým, že ako to bude vyzerať, ako to bude priamo aplikovateľné a či to nestratí nejakú tú proporčnosť, či je to súmerné, súrodé, aby to nevyzeralo naozaj jak štyri zemiaky hodené vedľa seba na vlak, nad tým ako to prevediem a kde to prevediem a samozrejme aj finančné prostriedky ako na to získať... hovorí zo mňa ekonóm, 9 rokov študujem ekonomické záležitosti a marketing, tak sorry aj tie slovíčka niektoré, je to profesionálna deformácia, proste v tom biznise som už príliš dlho...

O: Začal som teraz v Trnave trošku ulicu maľovať, však aj včera v noci sme boli, lebo tie ulice sú tam tak spravené, že podľa mňa sa tam ľahšie maľuje. Páči sa mi to tam, je to proste zábava, iná atmosféra, nie sú to proste že strašné stresy, že si dosraný ako kôň, že odkiaľ prídu policajti, že policajné mesto, poznáš Žilinu, vieš ako to tam chodí, v Trnave je to proste maľuješ uprostred mesta a haha smejete sa piati ľudia, uvoľnená pohodová atmosféra, vtipkujeme, rozprávame sa po anglicky pri tom, smejeme sa, proste je to zábava, je to úplne o niečom inom ako v iných slovenských mestách, preto sa mi tá ulica v Trnave páči.

O: Väčšinou to býva strašný stres, ešte hádam aj väčší ako na vlakoch, lebo zrejme aj tie škody, keby už došlo na lámanie chleba, tak tie škody v ulici sú ohromnejšie a horšie ako vlaky, keď sa ti to vpije do tej fasády a máš zaplatiť odstránenie toho, to sú také desiatky tisíc, že fú asi by som sa z toho dosral (smiech)

O: Ježišmária... Strašné. Eee, kamaráti mi vravia, že oni sa cítia ako v pohode, že Slovensku je to také ľahké. Ja keď som chodil doteraz na vlaky strašný strašný strach, to sú proste hnačky, to je enormný strach, roztrasené kolená, ale vždy záleží na konkrétnej nálade, posledného pól roka som zažil také že úplne uvoľnené, bolo mi to jedno, lebo dal som si veci v hlave dokopy, čo keď ma chytia, dajú mi nejakých pár tisíc zaplatiť, tých pár tisíc im aj zaplatím, mne to je jedno, bez problémov som mu to schopný tam na ruku vycálovať. Nikdy som nebol chytený priamo na vlaku, ale mali sme kopu opletačiek, dobre vieš ako to chodí, v ulici koľko krát som bol chytený a dokopaný od mestských policajtov.

O: ... Spokojne a rýchlo chcem fotku a chcem z toho miesta zmiznúť, ale o tri minúty sa vráti ten pocit, ktorý bol pred pól hodinou, chcem ďalší, chcem ďalší, dokončíš a celý deň sa tešíš, namaľujem si vlak, namaľujem si vlak, namaľuješ si vlak, rýchlo si odfotíš, zmizneš odtiaľ, fúha, že mám za sebou ten stres, a teraz huhuhu, znova škvŕkanie v žalúdku, kokos, že ešte jeden by sa zišiel, proste je to, tá... pažravosť, furt chceš viac a viac až pokiaľ sú farby v batohu, alebo v obchode tak furt chceš viac a viac, takže hneď tá potreba jak sa uspokojí sa vynorí znova, nekonečný kolobeh (smiech)

O: Doma archivujem, eee, v poslednom čase som začal robiť všelijaké koláže, že tam hocikde prilepím policajta a tak, ako jak chceš tak ti pošlem, sú zábavné, rozhodne, eee, doma archivujem všetko, pekne poctivo, keď vojdeš do mojej izby nenájdeš tam nič, povedal by si aa, mladý chalan, čo má rád počítač a elektroniku a je sčítaný a má rád knihy, zahraničné, keby si sa lepšie popozeral, po tajomných zákutiach izby, tak by si povyťahoval také veci, že iným by oné, vlasy dupkom vstávali, ale fotky archivujem štandardne, veľmi pekné albumy mám porobené, panoramatické fotky som si začal v poslednej dobe robiť, na to mám špeciálny album na objednávku spravený, však Mr.Anarchia Maroš, jeho zlaté ručičky vedia všetko spraviť, eee, archivujem tak.

O: Väčšinou sedím na nich doma na prdeli a ukazujem ich iba keď ma niekto požiada alebo príde návšteva, nejaký writeri zo zahraničia, u mňa veľmi veľa ľudí zo zahraničia spalo, mamka sa len chytá za hlavu, že čo všetko jej tam nosím. Ukazujem ich keď ma požiadajú kamaráti, že dones ukázať fotky. Tiež vlastne rozposielam fotky všetkým kamarátom v tejto digitalizovanej dobe...

O: Poteší ma to, smejem sa, mám strašne dobrý pocit, stojíš na peróne, aj s kamarátmi, ideš s desiatimi spolužiakmi na ten istý vlak domov a oni nikto, nikto z nich nič nevie, nič netušia a ja sa proste usmievam, vieš, šťastný, je to pekné proste, že á, zrazu tvoja vizitka beží proste cez celé Slovensko alebo zaujímavé je že len tak browsuješ po internete, po nejakej zahraničnej stránke, len sa pozeráš čo sa deje a zrazu bum nejaká fotka, čo si neodfotil ty, proste, vlak išiel cez stanicu blabla, aj keď som tam v živote nebol a niekto to odfotil a dal na net, proste že, ježiš, niekto si to všimol, úplne si šťastný, je to také troška reprezentatívne... aa asi len dobrý pocit, alebo pocit z dobre vykonanej práce, ma to poteší a uspokojí a povie mi že, má to nejaký význam aspoň pre mňa, význam v tom, že stretnem to, čo som ja spravil a nemôžem byť síce nejak na to hrdý, ani zo spoločenského, ani z umeleckého nejakého hľadiska, ale poteší, rozhodne poteší.

O: ... Eee... Pre seba, prvá vec, proste je výborné, ten výborný pocit, práve ten, či to je závislosť, proste ten zlý, ten strašný strach a tie hnačky a neviem čo (smiech) pri tom maľovaní vlakov, asi som si na to vytvoril, každý kdo maľuje si na to asi vytvoril závislosť, že to chce viac a viac, ale to pre seba, pre kamarátov writerov akože sebaprezentácia v rámci súťaže, súťaživosť writerov je dominantná v tom, boj každý si maľuje na svojom miestečku a niekedy jeden druhému vlezie do kapusty a potom sú z toho strašné oné, nejaké hádky, ale na Slovensku sme zatiaľ nič, akože všetci sme tu kamaráti, sme jedna rodina... a potom páči sa mi, pre ľudí, tým štýlom, že keď sa nad tým čudujú, keď sa na to pozerajú tak to uspokojuje mňa, takže vlastne v konečnom dôsledku vždy len pre mňa. Krásny egocentrizmus, čo ti poviem

O: Dávam veľa spoločnosti, mám právo si niečo zobrať. Neni problém, sám seba som si tak mozgovo nastavil, aj morálne nastavil, že to neberem až nejak ako nejaký strašný trestný čin, proste je to zábava, môžem to kedykoľvek odstrániť, nestojí to sto miliárd dolárov, je to proste vec, ktorú odstrániš za pár tisíc, nejakým spôsobom to neohrozí štátny rozpočet, nikomu to nezobere, akurát, pozri sa, ja pracujem, vytváram hodnoty pre spoločnosť, študujem, budem vytvárať hodnoty pre spoločnosť, áno, tým, že pracujem, jak som vravel vytváram hodnoty pre spoločnosť, vytváram hodnoty aj pre seba, tie hodnoty, finančné prostriedky investujem do sprejov, do cestovania, podporujem spoločnosť, tým že niečo pomaľujem, dám niekomu zarobiť, lebo to musí očistiť, ja vlastne vo všetkých pádoch podporujem spoločnosť, mne nikto na to nemože nič povedať, no povedz mi na to niečo, neni to krásna teória (smiech) ja si to viem tak krásne zdôvodniť, no super, no povedz mi niečo negatívne (smiech) a ten vlak že je pomaľovaný, no nikoho to nezabije, pokým niekomu nepomaľujem rodinný dom tak akurát zničím tú estetickú kvalitu, keď to ide na panelák, tak to môžem mať na saláme, keby išlo o rodinný dom tak je to naozaj prúser ale dobre vieš, že také veci sa nerobia, naozaj, poznám ľudí, no v Trnave sa stalo, bol to taký múr, no potom sa ukázalo, že je to stena rodinného domu, naozaj nechcene, sami boli z toho smutný, vieš, nikto nechce zámerne počmárať niekomu rodinný dom, každý vie, že keby ho mal on tak by ho to nasralo, paneláky, podchody, nazvime to verejný mestský majetok, blábláblá, každý to má na saláme, nikoho to nezabije keď to tam je... Keď už niekdo rýpe do skla tak proti tomu som, robil som to, ale veľmi krátke obdobie proste, aj filozoficky je to, ako to Maroš zdôvodnil, nepridávaš ale uberáš, keď rýpeš do skla uberáš, z toho majetku, z tej hodnoty, uberáš fyzicky, keď maľuješ tak pridávaš, dávaš tam ďalšiu vrstvu, dá sa to ľahko odstrániť.

O: Nie, tak som si nastavil svoje morálne zásady, že už sa na to nepozerám ako na ničenie.

O: ... Eee... Ako som si to pred chvíľkou zdôvodnil, dávam veľa spoločnosti, mám právo, sám som si povedal, že mám také právo si niečo aj zobrať, mám právo zabaviť sa, eee, poviem si sám pre seba, je lepšie keď idem niečo pomaľovať ako keď sa ožerem, dogrcám aa rozbijem ja neviem výklad, alebo ja neviem čo, alebo niekoho zbijem a budem chodiť na diskotéky, budem tam robiť strašne ramenatého čáva a budem sa so všetkými biť, je to pre mňa lepšie.

V: Vidíš seba ako súčasť spoločnosti, alebo si na kraji spoločnosti, proti spoločnosti?

O: Som úúplnou súčasťou spoločnosti, krása, nikto, nikto nevie čo robím, nikto ani moji spolubývajúci na internáte, býval som štyri roky s chalanmi, ktorí doteraz netušia, čo robím, moja matka otec iba vidia, sem tam si pozerám fotky, sem tam prídu moji kamaráti podivní. Som centrom spoločnosti, rád som v nej, rád som zapojený, lebo myslím vždy na tú budúcnosť, myslím strategicky.

O: Bežní ľudia nevedia, že som writer, ee, neviem či mám oprávnenie nazývať sa writerom, ja som taký malý chalan, čo chodí sem tam namaľovať vláčik a sem tam tú stenu, ale budiž nechajme tak. Čo si myslím, že si o mne myslia?

O: Vždy závisí aká je morálna úroveň a morálne nastavenie toho konkrétneho jedinca, ak nie je to nikto príliš upnutý na zákony, ja mám zákony na saláme, my sme taká troška pankerská rodina, že celkovo ignorujeme zákony, policajtov zhadzujeme zo schodov a utekáme pred nimi, no strašné veci robíme (smiech) Normálny, priemerný človek si povie, a je to tu niečo namaľované, že nemusí to tam byť, ale myslím si že normálnemu človeku to už tak extra nevadí, akože bol by spokojnejší, keby to tam nebolo, ale nejak nebude jak starý dedko búchať palicou, nie proste prejde to, že v pohode, dejú sa aj iné veci, je to lepšie ako znásilňovať deti, proste je ten vlak pomaľovaný a len vidí že je pomaľovaný, ten kto je príliš morálny a príliš upnutý na zákonoch tak tomu to ako vadí a ten by ma poslal do basy a vykastroval a neviem a pani Tóthová by ma asi na hranici upálila alebo neviem čo, aaa, takí ľudia, čo sú mladí duchom, troška idú proti tomu prúdu, po určitú hranicu samozrejme, nemôžeš byť pankáč a rozbíjať spoločnosť, to sa nedá, proste šesť miliárd ľudí, nemôžeš ísť proti nim, to sa nedá, mladým sa to páči, mladí by ma podporovali, stredný vek, čojaviem ešte aj moja mama v pohode, jak som vravel, prejdú to proste s mlčaním, kašlú na to aa staršia generácia, taká že 50, 60, jak je pani Tóthová, nie sú schopní to pochopiť, nie sú otvorení novým veciam, nevedia si predstaviť zmenenú spoločnosť, stále sú v tom, sociológovia nazvali to... paternalizmom, alebo nostalgiou za starými časmi, nevedia sa zmieriť s tou dynamikou spoločnosti, krásne som sa teraz vyjadril.

O: Dúfam že tie myšlienky budeš vyznačovať, že toto počúvajte a čítajte, to je tučná myšlienka, no veď to je škola, aj keď robím v práci ten marketing...

O: Eee... Patrí to na vlaky, patrí to na mestský... mobiliár, či jak sa to nazýva, proste mestský majetok, kde to neni nejaký strašne naleštený kameň, žula alebo travertín alebo socha alebo historická pamiatka, každý reálne zmýšľajúci človek vie, že tá vec má nejakú svoju hodnotu, do ktorej ja nemám oprávnenie zasahovať... Použijem zase klišé, šedé kocky, proste paneláky a tak, tam to je jedno, tam je to ukradnuté, za sto korún sa kdesi kúpi červený balakryl a sa to pretre, no, mestský majetok sa dá pokiaľ reálne zhodnotím, že to má estetickú hodnotu, do ktorej ja môžem zasahovať, do toho idem, vlaky, vlaky sú pekné aj samotné čisté, to je jasné, ale ide tam o tú mobilitu, keby lietadlá na Slovensku mali hentakú sieť, tak by sa maľovali lietadlá. Patrí to na tie klasické mestské steny, nie rodinné domy, nie škrabanie, ani taký príliš súkromný majetok, ktorý bude niekomu vadiť, ani pekná banka, ani cez tie ich pekné sklá dymové, nie, nie, do toho nezasahovať. Ja rozdeľujem dopravné prostriedky na mäkké a tvrdé, mäkké sú kolesové vozidlá a tvrdé sú koľajové dopravné prostriedky, akože zase si vlastné teórie vytváram, ale budiž a na mäkkých dopravných prostriedkoch sa mi graffiti nepáči, je tam moc cítiť tú privátnosť toho majetku.

O: Sú to rozumní chlapi, dá sa s nimi vždy nejak dohodnúť, nehovorím o úplatkoch, proste keď som bol malé decko, 15 ročný, tak ma dokopali jak prasa... eee, vtedy som asi aj mal strach zo stretnutia s policajtmi, teraz aj keď je dajaký prúser, poviem, chlapi pozrite sa chodím na vysokú, toľkoto mám rokov, vidíte, spravil som to, priznám si svoju chybu, zaplatím škodu, dajú mi nejakú tú pokutu, či čo mi to dajú a život ide ďalej, ale samozrejme každý má strach z toho prvotného kontaktu s políciou, už tie dôsledky, už je to len o peniazoch, už dojdeš do kancelárie, že dobre, spravil som to, podpíšem vám zápisnicu, najhoršie je to prvé stretnutie, naháňačka, streľba do vzduchu, pútka, búchačky, ti roztrieskajú hlavu o vlak alebo o hocičo, z toho prvého kontaktu má človek strach, ale potom je to už v poriadku.

Picus – 24 rokov, graffiti sa venuje od roku 1997, Trnava, ukončil obchodnú akadémiu, v súčasnosti študuje manažment na vysokej škole a pracuje ako lektor angličtiny, významný trnavský writer, zameriava sa predovšetkým na maľovanie vlakov a ilegálneho graffiti.

P: Ku graffiti, som sa dostal... v 16-tich, ale úplne náhodne, spontánne, eee, proste som bol za školou, niekde som sa flákal... asi tak ako ti väčšina ľudí spomenula, z Pop-lifu... z Pop-lifu výstrižky a proste som sa dostal k tomu tým, že vždycky sa mi nejak páčilo kreslenie a tak a bolo to niečo čo ma očarilo... a potom na začiatku som si to ani neuvedomoval, som v tom len tak bádal a až neskorej sa to, dosť neskoro sa to u mňa prejavilo, že som začal chápať tú podstatu graffiti a že prečo, čo a jako prečo treba pokračovať, tie prvé roky to bolo také slepé kráčanie, taká skorej na Slovensku, však sám vieš jak sa to bralo, že taká machrovinka v podstate...

P: Graffiti? Eee, tým, že to, určite, určite tým, že málo ľudí to robilo, že si v niečom vynikal, to bolo na začiatku, to bol určite jeden silný faktor na začiatku, že si vynikal a nejak si sa zviditeľnil, čo sa teraz už úplne vytratilo, v podstate to už nemá žiaden význam, pre mňa teraz, že aby som sa zviditeľnil, ešte v rámci tej komunity áno, tým čo urobíš sa chceš zviditeľniť, ale na vonok sa to dostáva do takej roviny, že proste ani nechceš aby ľudia vedeli, toto si ty a robíš toto, proste fakt chceš aby to ostalo uzavreté v tej komunite a už aj v tej komunite tak jak je to v zahraničí aj u nás sa to deje, ľudia už moc nechcú aby sa vedelo, kde kto čo kedy robí, už to vlastne tak ostáva, že každý ten člen si nájde pár parťákov a tak... ale otázka bola iná (smiech) že čím ma zaujalo... Tak tým, ako hlavne tou slobodomyseľnou tvorbou, že si človek môže robiť čo chce a ďalšia vec bola veľmi dôležitá, že vlastne robíš si to kde chceš, čiže všetko, to čo ty uznáš za vhodné si egoisticky privlastníš, je to zle povedané, nejdeš do toho s tým, že to chceš zničiť, ale chceš tam presadiť, chceš to tam mať, už aj na úkor toho či sa to nikomu páči alebo nie, ale každý, myslím si že, každý inteligentný človek má svoje hranice, že do čoho nepojdeš, kedysi mi bolo úplne jedno ja neviem zničiť stánok, no dneska sa už na to dívam úplne ináč, už by som do toho nešiel. A ešte čo v graffiti... zaujímavý faktor je že sa skladá z viacerých faktorov, preto veľa ľudí pri tom ostane, napríklad Piss, môj parťák, hovorí, že to neni ako keď začneš hrať jednu počítačovú hru, že ju hraješ a po roku ju obohráš, v graffiti máš veľa faktorov, jeden čas sa môžeš sústrediť na to, že budeš mať najviac tagov v meste, druhý raz si povieš že budeš robiť vlaky, tretí raz throw-upy a potom sa sústredíš na to, že chceš robiť kvalitné veci, čiže dá sa to obmieňať, najdeš si v tom niečo nové, ja som si myslel, že v živote by som nemaľoval legály, teraz sa mi to zapáčilo, celý deň sa tam hrať... to sa mi na tom strašne páči, že jeden večer ideš spať s tým, že dneska som spravil dobrý chróm, vstaneš a povieš si, že ten chróm to bola hlúposť a pôjdeš na niečo iné...

V: V tej dobe keď is začínal maľovať, čomu si sa venoval ešte okrem graffiti?

P: To je možno taký paradox, prelomové obdobie medzi skautingom a graffiti. Skauting, to boli hry v horách a graffiti sa pre mňa stalo takou urbanistickou hrou... To bolo vlastne, asi ako všetci, také prelomové obdobie, príchod na strednú školu a stredná škola a tak, a nejaké športy ale nič aktívne veľmi...

P: Tak... tak to je... na dlho. Tak zmenil ma vo veľa veciach, eee, veľa hodnôt prehodnotíš, pretože jak mi bolo povedané, niektorí ľudia to v živote nepochopia, ale graffiti to sa nedá hovoriť, že to chceš robiť alebo vieš robiť, to musíš robiť, proste každý deň bez graffiti tak je premárnený, proste, keď to odkladáš na ďalší deň. To už iba v tom jak sa pozeráš na tie hodnoty v živote, v podstate každý raz keď ideš maľovať, tak môžeš dosť veľa stratiť, obzvlášť na Slovensku, zober si, že študuješ, pracuješ a teraz len za to, že pomaľuješ vlak, ťa spoločnosť alebo ľudia budú pozerať na teba ako na nejakého kriminálnika, takže to sú také veci, cestoval som veľa s graffiti, čiže som spoznal kultúry, a ja som mal šťastie, som sa stretol len s ľuďmi pozitívnymi, takže len pozitívne ma to zmenilo .... a neviem asi ten prístup každodenný k tomu životu, sa dokážeš pre niečo nadchnúť, proste niečo máš sám pre seba, čo pre seba môžeš vždycky urobiť, jak má niekto rodinu, tak sa teší z rodiny, tak urobíš si niečo, odfotíš si a proste tešíš sa...

P: Aaa, tak to som už asi spomínal, asi to je tá kreativita, tá dôležitá vec je to, že veľa krát idem spať a som vyčerpaný z toho, že som niečo robil, čo ma napĺňalo, že to nebol len deň v práci ale ešte som išiel na vlak, tešíš sa z toho, že si to pôjdeš pozrieť, to ma obohacuje, dáva mi to rozhľad do veľa vecí, stretol som sa s veľa ľuďmi, ktorí ma obohatili aj cez graffiti, aj ktorí boli len pri graffiti a nemaľovali aaa zobralo nám asi všetkým tým chalanom, čo sa do toho zažrali a ich mená niečo znamenajú, tak proste prepásli také to obdobie, neviem, či všetci, ale tak dosť z nich, že mať priateľky, chodiť na chaty a tak, lebo, keď sa do toho zažereš tak je to non stop len graffiti, tie finančné prostriedky idú len do toho, v žiadnom prípade toho neľutujem, našťastie som nemal žiadne problémy, takže mi to nezobralo nič čo sa tohto týka.

P: Takže určite to nebude tak, jak by som odpovedal v 17-tych, že budem bombiť do konca života, a ono chcel by som aby som neskončil tak, jak veľa ľudí na Slovensku, že 23 zmizli zo scény, čo už ja som stade nezmizol a čo sa týka ilegálneho maľovania tak tomu sa určite budem venovať z času na čas v rámci možností, to nedopustím aby ten vlak z času na čas nevyšiel s mojim menom aa legálne určite budem pokračovať s tým, že by som chcel maľovať steny... ale určite by som nechcel graffiti predávať alebo si ním zarábať, to by pokazilo ten zmysel u mňa... čiže len maľovať slobodomyseľne, keď sa bude chceť tak sa bude chceť, takže dúfam, že mi to vydrží.

V: Čím si myslíš že sa odlišuje životný štýl writera od životného štýlu bežných ľudí?

P: ... Dobrá otázka... ... už iba tým, že ako sa pozerá na to mesto, profesionálna deformácia sa prejavuje keď ideš a vidíš plochu tak ju vnímaš úplne nejak inak, alebo ako ideš cez mesto a ktoré uličky si naschvál vyberáš, alebo kade ideš, to je vlastne, že ty nejdeš v meste s hlavou dole a ideš s hlavou hore, stále pozoruješ, čo sa deje, čo pribúda aa dôležitá vec je taká, že podľa mňa je graffiti jedna z posledných vecí, čo sa nezapredala, nehovoriac o elementoch hip-hopu, lebo graffiti nemá podľa mňa nič spoločné s tým ale vo všeobecnosti ilegálne graffiti sa nedá zapredať, lebo nikdy nebude existovať mesto čo ti povie, že tu si maľuj a rob čo chceš, ani nebude vlakový systém, kde ti povedia, že všetky vlaky môžu byť pomaľované, čiže pre mňa to že poctivou robotou zarobím prachy, ktoré potom investujem do niečoho, z čoho nič nemôžem mať a na druhej strane môžem veľa stratiť, je niečo čo ma inšpiruje, nejdeš s tým niečo ničiť, niečo ukázať ľuďom, lebo je to strašne malá sila, aby to niečo zmenilo, ale poukazuješ na niečo, aspoň sám pre seba vieš, že robíš niečo poctivé, že nič za to nevyžaduješ, je to len tvoja energia, tvoj čas, tvoje peniaze a v konečnom dôsledku máš z toho fotku, ktorú hodíš do krabice a po mesiaci keď sa na ňu pozrieš je to už zabudnutý deň, hm, takže tak.

P: (smiech) ...no, mm... Na toto bude každý odpovedať ináč, to sa dá súdiť z veľa aspektov, niekto to bude súdiť podľa toho samotného graffiti ale... pre mňa graffiti osobne... samotné nemá až taký ee... je dôležité, je dôležité jak kdo čo ťahá alebo kdo čo dáva do toho graffiti vlastné, ako keď je vec okopírovaná a je pekná tak to nemôžem v žiadnom prípade ceniť, áno, lebo v dnešnej dobe je strašne ľahké sa stať dobrým writerom, keď my sme začínali neboli graffiti obchody, nebolo na internete nič, v podstate nebol ani internet na Slovensku, málo ľudí malo internet, v dnešnej dobe si kúpiš najlepšie farby, najlepšie trysky, najlepšie časopisy, klikneš si na internet, stačí ak má človek trochu talentu a do roka môže z neho byť vymakaný writer, ale neviem, writer je asi ten človek, ktorý má lásku ku graffiti, ktorý s tým pokračuje dlho, proste ten človek nemusí maľovať nejak extra dobre, je rozoznateľný na tej scéne, proste vieš, aj keď sa odsťahuje niekde, čo ten človek robí a ten človek určite bude maľovať, určite maľuje alebo píše proste, že určite niečo robí, takže to je writer, to je asi zmýšľaním, to je ten, čo v dnešnej dobe sú ľudia, čo nehovorím, že sú zlí, ale vybehnú von a do roka do dvoch chcú byť s každým proste, s každým poznaní, s každým rozoznateľní a to tak neni, na Slovensku veľa tých ľudí si to odmakalo poctivou robotou a to je ten rozdiel pre mňa medzi tým writerom a toyom. Takže tým zmýšľaním...

V: Dobre. Takže teraz keby si mi mohol popísať ako sa cítiš, čo prežívaš keď skečuješ?

P: Jaááj (smiech) Ja a skečovanie to bude asi niečo podobné jak Opal. Eee, niekedy, napríklad teraz mám v hlave dva alebo tri nápady, ktoré už sú zafixované, že viem že chcem urobiť. Jeden budem robiť v sobotu, druhý v nedeľu aa poväčšine mne skečovanie slúži na to, aby som, aby som si zapamätal, čo chcem urobiť, samotný nápad tam je, ale že ako to chcem previesť, lebo ono sa to stráca častokrát, proste sa to vytratí hneď na druhý deň ten nápad, alebo tá kombinácia tých farieb. Čiže skečovanie viacmenej, keď mám čas tak sa do toho vrhnem a teším sa na to, jak to budem realizovať, niekedy bohužial to samotné realizovanie predíde už to skečovanie, ale osobne sa málo venujem skečovaniu a je to aj vidieť na tom výsledku, je to dôležité určite sa venovať skečovaniu, ale hlavne na zachytenie tých myšlienok, čo sú práve v tom okamihu, aby som vedel ako ich potom realizovať.

P: Už sa bojím, už sa bojím (smiech), ale je to v pohode, je to určitým spôsobom také, že... ee, raz musí byť niekdo, kto ženie mňa, druhý som ja, kto tlačím niekoho, to sa strieda, a proste keď to maľujem tak sa teším z toho, že na druhý deň to budú vidieť tí ľudia, čo sú v meste, čo sa do toho rozumejú, proste budú vedieť, že to tam je. Ináč asi pocity osobné, ako nechcem hovoriť, ale naozaj som nemal veľa krát taký viditeľný, že naozaj by som sa moc moc bál v graffiti, vždycky som to viac menej bral tak, že idem maľovať, nejdem sa naháňať, a ešte aj, že som veľa krát maľoval s Opalom a on chudák robí vždycky tú špinavú robotu, že si to (smiech) išiel pozrieť a tak, a že ja som vďaka nemu vždycky prišiel k hotovému, ale neviem, jedine to, že v ilegále sa nesnažím robiť nič pekné, nič povedať, proste ilegál je na to aby som si to tam naťahal, urobil a aby som bol an 80, 90 percent s tým spokojný a išiel od toho preč....

P: No vlaky, výborne, vlaky sú najlepšie, bohužiaľ tu neni ten systém, jak napríklad v Nemecku, čiže u nás nemá vlaky moc význam maľovať, lebo ho namaľuješ, musíš ísť na tú stanicu, musíš sa tam, proste čakať strašne dlho, nefunguje tu ten systém jak v zahraničí, že máš tie vlaky, tie vlaky ťa prepravujú proste cez to veľkomesto, lebo tu sú neni veľkomestá, čiže nevidíš to tak, neoslovuje to tých ľudí tak, ako by to malo, vidíš ich vlastne, paradoxom je to že tie vlaky by mali byť najviac viditeľné, ale ja si myslím, že sú najmenej, že ľudia vidia tie vlaky len na internete, a potom už špinavé, keď raz za týždeň idú z intráku alebo na intrák, ale... ee, maľovať vlaky je privilégium podľa mňa a writer, ktorý nenamaľoval pár vlakov, tak neni writer podľa mňa, akože nehovoriac už o metre, metro sa u nás nedá maľovať, ale metro je úplne iná dimenzia, to je odhodlanie, a našťastie som mal šťastie si pár metier zamaľovať a to jee, chápem prečo tam tý ľudia idú naspäť, to je čistá droga, to kebyže sa dá predávať ten stav, tak je jasné, že všetci by to jedli ty pirule (smiech) že asi tak, a hlavne pri tých vlakoch najviac človek riskuje aa je to niečo iné, treba sa tam k tomu postaviť, to je ťažko opísať a každý to určite prežíva ináč, niekdo chce mať pekné veci na vlaku, niekdo ich chce mať veľa, niekdo chce mať veľa vulkarov, každý niečo iné.

P: Keď dokončím vec, tak poväčšinou som nahnevaný, poväčšinou som nasratý, že to neodpálilo tak jak to odpáliť malo, že to tak nevyšlo, ale neviem zase keď už fakt, že sa nepodarí viacej ráz za sebou tak už sa cítim, že ty brďo na toto sa vykašlem teraz, napríklad na chrómy a skúsim rypnúť do niečoho iného a... Moje veci neboli moc kvalitné nikdy, čo sa týka prevedenia, u mňa to vždycky bolo, alebo prevedenia áno, ale štýlu čo sa týka, u mňa to viacmenej bolo vždycky, že som bol človek, čo išiel pernanentne, že si vedel, že sa niečo odo mňa objaví, tento rok 2005 som sa rozhodol, že by som mal niečo s tým urobiť, tak uvidíme, jaké budú reakcie na tie veci čo sa porobia.

P: Farby moc nemaľujem, ale teraz som začal a je to v pohode, vidím tam to, že ľudia cenia aj to a hlavne na Slovensku je veľký rozdiel medzi inými scénami, že na Slovensku tí ľudia, čo maľujú ilegálne, maľujú aj legálne, čiže sa navzájom všetci poznajú, čiže tí, čo maľujú legálne ma ocenia, lebo ma poznajú aj ako ilegalistu. A naspäť k tomu, keď maľujem farby tak určite sa môžeš viacej v tom realizovať, určite máš viacej času na to a môžeš sa s tým viacej pohrať, asi jedine tá kvalita je v tom lepšia, kvalita a to prevedenie toho nápadu tak tam môžeš do tých detailov previesť, môžeš si tam urobiť na tej stene čo chceš a je tam určite pohoda väčšia, veľká pohoda, takže to.

P: Fotky si robím, nemám peniaze ich vyvolávať, ale fotky si robím vždycky samozrejme, pár vecí nemám a ty sa zabudli a s fotkami... Mám ich schované, nie doma, aa určite, hlavne keď docestujeme niekde a keď sa vrátim tak jedna z prvých vecí, ktoré urobím, je že vždycky si idem pre fotky a si ich pozerám, lebo to je zvláštne, keď sa na niečo naučím, tak si to nezapamätám, ale keď sa pozriem na fotku, tak každú fotku viem čo som maľoval, s kým, kde ako, ako som to prežil, ale asi teraz je to viac menej taká masová záležitosť, tie fotky fakt idú len do počítača, z počítača sa vyvolajú a odložia sa, že už neni z toho čas sa tak moc tešiť, ale stále si robím fotky, to je dôležitá vec.

P: Aaa, niekedy v pohode kamarátom, hlavne medzi writermi, ono ten internet veľa pomáha, čiže cez internet to vlastne uvidí každý v podstate kdo chce si to nájsť a ukazujem aj rodičom semtam, v pohodičke, tí sú z toho nešťastní trochu, ale tak čo...

V: Predstav si situáciu, že ideš a stretneš svoj vlak alebo svoj bomb, aký to je pocit?

P: Pri bombingu to je normálna vec, ty si viac menej nevšímam už, je to už také otrepané, že... mne to mesto vždy príde málo zmaľované, lebo ja si všímam tie nové veci, čo pribúdajú, tí ľudia vidia všetko, bombingy si moc nevšímam, ale keď idem niekam s niekým v aute, lebo keď idem na stanicu a prebehne akýkoľvek panel okolo mňa, tak je to určite niečo, čo zabere moju pozornosť a odpúta ma od hocčohokoľvek čo robím, proste, už keď idem do školy a mal som obdobia, keď nemaľujem vlaky, prejdem cez stanice a vidím vlaky zaparkované alebo odstavené, tak sa pozerám na ne, že jak by sa dali zamaľovať, proste vlak keď vidím tak vyvolá to pocit dobrý a hlavne si všímam aj tie reakcie tých ľudí, ktorí frfľú na to, nietorým sa to zapáči a neviem proste, určite, určite, nie iba môj ale kohokoľvek iný vlak ma zaujme, či už je to toy, či už je to chalanov, čo maľujú nejaký ten piatok...

P: Ja si myslím, že to je hlúposť, aby to bolo protizákonné, ja viem veľa chalanov... ee, vlastne nijak nechcú nič tým poškodzovať, a naozaj ešte obzvlášť na Slovensku je málo ľudí, čo by sa išli do graffiti, že by boli nejakí vandali, alebo by demolovali a podľa mňa, aj poznám ľudí, aj sám vieš, že veľa ľudí sa cez graffiti dostali na vysoké školy, kde študujú umenie, študujú dizajn a tak, čo mne sa nepodarilo, ani osobne si myslím, že nemám na to taký talent, ale, ale ako je to protizákonné, keď ideš na niekoho majetok, je to protizákonné a ja to beriem tak, že ľuďom by sa nemali ničiť tie fasády, keď niekto má nejaký obchodík, ale zas, neviem, no človek by mal mať možnosť realizácie, urobiť to čo chce, čiže ono sa to tak bije vlastne. Určite keď ťa chytia tak určite by som to neriešil nejakými podmienkami, nejakou väzbou, ale odstránením škody a verejnoprospešnými prácami, ísť proste pomôcť do parkov čistiť, zbierať špačky alebo neviem čo, v pohode ísť proste do nemocnice a tam nech si to ten človek odrobí, takže asi tak aa čo sa vlakov týka tak to by som nejak, nie nie, tam to patrí.

P: Podľa normy? Načo keď nemusím, veď na to je tu veľa iných ľudí, ktorí sa správajú. Ja si myslím, že tie základné ľudské normy, tie hodnoty sa snažím dodržiavať, nie, ja rešpektujem rodinu, rešpektujem ľudí, ktorý poctivo robia, aa... neviem nekradol by som kvôli graffiti, aby som mohol maľovať ani nerobil nejaké iné zbesilosti... Tým čo robím sa snažím neubližovať ľuďom, aj keď ľudia povedia, že určite im to zasahuje do toho, do toho priestoru v ktorom oni žijú, ale načo sa chovať normálne? Ved načo, chodím do roboty, robím poctivo tak, cez toto si vyfiltrujem aa ono ja neviem, mne to príde také paradoxné, že ľudia sa boja farby, ľudia sa boja niečoho napísaného, že z čoho majú ľudia strach, veď sa nič nedeje, áno kebyže chodím z tých vlakov brávať kolesá tak potom, by som sa čudoval aj ja, alebo tie hliníkové nosiče čo sú tam, ale ty to ideš pomaľovať, a ten človek takisto do toho nasadne aa takisto sa v tom odveze, jak to bolo raz v Prahe, babka hovorila na metrá, že prečo idú cez okná, ona nemôže videť, a ten chalan sa jej pýta, že či jej chýbajú tie trubky v tom metre, že nevidí, takže asi tak... Neviem, na tých vlakoch, neviem necítim sa, že by som sa cez graffiti cítil fakt morálne, že robím niečo zle...

V: Kde by si sa zaradil vo vzťahu k spoločnosti? Na kraj spoločnosti, mimo spoločnosť, proti spoločnosti, do spoločnosti....

P: Mmm, keď začína každý s graffiti, tak vieš, to ty áčka tam idú a tak a že protispoločenské a zničiť systém ale ja si myslím, že v rámci toho, čo sa tu deje a kam Slovensko napreduje, a akákoľvek spoločnosť, tak to je utópia, vlastne určite som v tej spoločnosti, pretože chodím do práce, zarábam, platím dane, kupujem si oblečenie, kupujem si jedlo, tak jak všetci aaa eee Neživím sa len graffiti, nemám to šťastie jak niektorí ľudia, čiže neostal som len v tej komunite, ale na druhej strane sa cítim, že sa niečím odlišujem od spoločnosti, alebo nie že odlišujem, ale... žeee vystupujem z toho iným smerom, tak ako ktokoľvek, kto niečo robí aktívne, tak sa necíti, že je tou masou. Ja nie som chalan, čo robí od pondelka do piatku, v piatok si zarobí a ide na diskotéku na pivo, vieš, alebo idem v sobotu na chatu, kde sa rozbijem. Tak, myslím si, že určite určitým spôsobom, myslím si, že tam patrím, to zase nebudem hovoriť, už aj to ako žijem, konzumný život, tak ako asi všetci, ale tým, že maľujem určite nejak vychádzam z tej spoločnosti, ale nie že by ma to nejak tešilo alebo tak, vlastne by som chcel, aby o tom nikto nevedel, aby som si to robil len pre seba, viacej by sa mi páčilo v dnešnej dobe, ak by som bol nejaká záhadná osoba, než, že na toho ukážeme prstom, a ten je to.

V: ...eee... Máš pocit, že robíš niečo nesprávne, niečo zlé, niečo ničíš?

P: To som už odpovedal, myslím, že nie, myslím, že nie, niekedy mi prídu niektoré veci ľúto, aaale... myslím, že nie, skorej mi príde ľúto tých mladých jak začínajú, ako keď oni niečo robia, cez to si každý prejde a to sa ináč nedá, ten človek si cez to musí prejsť, ale ono to bude tak... tak stále...

P: Ee, určite že sú to nejakí puberťáci 16, 18 roční, v podstate ľudia si neuvedomujú, že tú dnešnú scénu na Slovensku držia ľudia nad 20 rokov a väčšina by som povedal, na pár výnimiek sú vysokoškolsky vzdelaní, vysokoškolské vzdelanie majú, aj dobré stredné školy, čiže hento je vlastne trošku aj obdivuhodné, že tí ľudia stíhajú, a veľa z nich dosiahlo fakt veľa v tom graffiti, sa stíhajú venovať graffiti na 90 percent a popritom stíhajú školu a ešte aj prácu, že niektorí ľudia majú problém len s tou školou samotnou a vlastne veľa z tých writerov stíhajú prácu a chodia do školy, venujú sa ešte iným aktivitám a ešte stále aktívne aj graffiti, čo v zahraničí sa moc nedeje, v zahraničím sú ľudia, ktorí sa venujú len graffiti a to je všetko. Dosahujú viac toho, ale na Slovensku na to akí tí ľudia sú a v akých podmienkach maľujú, tak dosahujú tiež toho veľa. Na a tí ľudia sa asi pozerajú, že hlupáci a nevidia do toho, hlavne neviem ľuďom sa páčia ty farebné obrázky a chceli by to stále rozlišovať lenže to sa nedá, proste graffiti ide ruka v ruke od tagu po vlak po piece, proste, keď niekdo začne maľovať len legálne steny tak to je... to je jak maľovať vymaľovávanku, jak kebyže maľuješ vymaľovávanku a nemôžeš si rozpísať ceruzku, takže tak asi.

P: No tak to je klasika, to by asi každý povedal, eee mmm, čo sa týka tých nových budov, tak to mi je v podstate jedno, naozaj, keď to je niečo malé, čo vidím že nejaký človek, čo fakt seba ledva vyživí, tak cez to by som neišiel, to nemá žiadny význam to graffiti, to je úplne zbytočné aaa potom tie historické budovy a tak, to ti každý povie, a veď to každý hovorí, v podstate ja ani neviem, kto po nich maľuje, lebo myslím si, že z writerov naozaj nikto, ale zase na druhej strane musím povedať, že niektoré nie, že historické oblasti ale oblasti, ktoré sú historicky vystavané a sú tam vhodné miesta, tak aj to graffiti sa tam dá určitým spôsobom začleniť, nie farebná vec, možno niečo iné, ale dokážem si to tam určitým spôsobom predstaviť, nebránil by som sa tomu, pretože to je vývoj, raz naše budovy neviem jak budú vyzerať, budú asi pooblepované reklamami, svetelnými lasermi aa aa to graffiti sa nejak vytratí úplne...

KULTÚRNA IDENTITA PRÍSLUŠNÍKA SUBKULTÚRY GRAFFITI

DIPLOMOVÁ PRÁCA

RADOVAN KLEIN radofankaras@hotmail.com

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

PEDAGOGICKÁ FAKULTA

KATEDRA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Študijný odbor: Sociálna práca

Vedúci diplomovej práce: PaedDr.Libor Klenovský

Dátum obhajoby: [2005]

BRATISLAVA 2005

Abstrakt

Poďakovanie

Motto

Úvod

Záver

ABSTRAKT

Klein, Radovan: Kultúrna identita príslušníka subkultúry graffiti. – Univerzita Komenského v Bratislave. Pedagogická fakulta; Katedra sociálnej práce. – Vedúci diplomovej práce PaedDr.Libor Klenovský Bratislava 2005, 140s.

Cieľom diplomovej práce bolo popísať subkultúru graffiti, zistiť základné motivačné faktory, ktoré vedú príslušníkov subkultúry k vytváraniu graffiti vo verejnom priestore a na základe toho pochopiť aktivitu týchto ľudí.

V druhej kapitole sa zameriavam na analýzu základných znakov subkultúry, na základe ktorých sa formuje kultúrna identita príslušníka subkultúry.

Práca je doplnená prílohami – príloha A., obrazová príloha, na ktorú odkazujem v texte, príloha B., slovníček slangových výrazov a príloha C., prepisy rozhovorov realizovaných v rámci výskumu.

Kľúčové slová: graffiti, kultúra, mládežnícka subkultúra, kultúrna identita